Vytlačiť jednu kapitoluVytlačiť jednu kapitolu

Základné prvky etických teórií

5. Empirizmus

Empirizmus je filozofický smer - učenie, ktoré uznáva skúsenosť (empiria) ako jediný zdroj poznatkov a skutočného poznania. Etymologický výklad termínu "Empirizmus" existuje dvojaký. Jeho pôvod je v starogréckom slove εμπειρισμός a jeho latinský preklad je experientia. V starom Grécku sa niekedy používal na identifikáciu ľudí praktikujúcich medicínu, ktorí odmietali súdobé dogmatické teórie, miesto spoľahlivého, vlastného pozorovania konkrétneho javu. V období osvietenstva je empirizmus pokladaný za filozoficko-gnozeologické stanovisko, podľa ktorého pôvod, obsah, forma a kritériá všetkého poznania, princípy ľudského konania a mravnosti pochádzajú zo skúsenosti. Primárny problém tohto učenia sa formuluje v podobe otázky, ako možno od vedenia o jednotlivých faktoch dospieť k všeobecnému teoretickému vedeniu. Za prostriedok, ako dospieť od empírie k teórii, od vedenia o jednotlivom k všeobecnému poznaniu, je považovaná indukcia. Jeho hlavnými predstaviteľmi boli Angličania Francis Bacon (1561 – 1626), Thomas Hobbes, John Locke. Práve John Lock po prvýkrát sformuloval teóriu empirizmu a predovšetkým Škót David Hume. Vznik empirizmu súvisel vo veľkej miere s prudkým rozvojom moderných prírodných vied.

V empirickej filozofii dochádza k spochybňovaniu ústredných prvkov obecného predporozumenia mravnej skutočnosti. Empirická forma etiky zdôrazňovala determinovanosť ľudského konania, a tým obmedzenie dobrovoľnosti a možnosti slobodného rozhodovania jedinca. Začína podrobne skúmať predpoklady poznania a konania jednotlivcov so snahou preukázať ich platnosť. Predstavitelia empirizmu sa snažili používať veľmi dôsledne aj v etických otázkach metódu indukcie. Pokúšali sa z jednotlivých skúseností odvodiť všeobecne platné „etické pravdy“. Tak aj konanie človeka interpretuje empirická etika deterministicky ako vzájomné pôsobenie troch veličín:

  1. účinok (výsledok),
  2. pôsobenie zvonku (stimul prostredia) a 
  3. protipôsobenie konajúceho (reakcia).

V empirickej etike sa do istej miery akoby strácal zmysel rozlišovania dobra a zla, dobrovoľnosť a sloboda rozhodovať o svojom konaní. Tým sa taktiež znižuje a vytráca význam zodpovednosti jedinca za svoje konanie (por. Anzenbacher, 1994, s. 19-22).

Medzi prvými, ktorí sa touto otázkou zaoberali, bol Thomas HOBBES (1588 – 1679), ktorý tvrdil, že mravnosť nie je človeku vrodená, ale je získaná až v spoločenskom zjednotení. To bolo priamym výpadom proti biblickej predstave o pôvodnom rajsky dokonalom stave človeka a jeho neskoršiemu pádu (Störig, 1992, s. 214). Prirodzený stav na počiatku veku Hobbes obrazne popisuje ako apokalyptickú „vojnu všetkých proti všetkým“. Tvrdil, že len na počiatku žili ľudia v prirodzenom stave, teda v stave rovnosti. Avšak ten je v živote človeka iba na samom začiatku, t. j. keď sa narodí, no vplyvom výchovy a prostredia dochádza k nerovnosti. Ľudia dostali dar absolútnej slobody, mohli si robiť, čo sa im zapáčilo. Sotva však boli dvaja alebo viacerí pospolu, nevedeli sa dohodnúť, žiarlili a každý z nich chcel mať presne to a tak, ako druhý. Vznikali medziľudské individuálne konflikty, ktoré viedli k násiliu, zabíjaniu a vojne. Nastalo to, čo Hobbes vyjadril známym výrazom „človek sa človeku stal vlkom“ (homo homini lupus). Ochranu života ľudí, majetku aj mravnosti následne prevzal štát s absolútnou mocou (obrazne Leviathan). Tento pohltil slobodu svojich zakladateľov ako daň za ochranu a správu ich života (Glasová, 2008, s. 55). Slovami Hobbesa: „Človek má byť ochotný, ak sú ochotní aj ostatní... uspokojiť sa s takou mierou slobody voči druhým, akú by dovolil konať druhým voči sebe.“

V gnozeológii Johna LOCKA (1632 – 1704) je ľudská duša pri narodení ako čistá tabuľa (tabula rasa), do ktorej píše obsah až skúsenosť: „Nič nie je v rozume, čo najskôr nebolo v zmysloch.“ Žiadne vrodené idey podľa Locka nejestvujú, vrátane mravných. V etike sa Locke stavia za dosiahnutie spoločného blaha, ku ktorému prispievajú individuálne uspokojení jedinci (Hlavinka, 2008, s. 145). V sociálno-etickej koncepcii je Locke zástancom neodňateľných a neporušiteľných práv, z ktorých najdôležitejšie sú právo na život, slobodu a majetok. Človek sa nemôže týchto práv vzdať, a nikto mu ich nemôže odobrať násilím. Čo raz je niekomu dané, nikto iný mu to nikdy odobrať nemôže. Podľa prirodzeného zákona nemá nikto druhému škodiť (nesmie iného ani seba zabiť). Locke bránil aj slobodu svedomia, vyznania a toleranciu (znášanlivosť).

David HUME (1711 – 1776) bol pokračovateľom anglického empirizmu a senzualizmu. Ako subjektívny idealista nadviazal na Locka. Svojím agnosticizmom ovplyvnil Immanuela Kanta. Filozofia je podľa Huma v prvom rade kritika, a síce kritika všeobecne prijímaných presvedčení a racionalizmu. Východiskom jeho filozofie bol empirický predpoklad, že poznanie musí byť koniec koncov odvodené zo zmyslovej skúsenosti. Zdroj poznania videl v skúsenosti, chápanej ako naše duševné zážitky. Je pokladaný za tvorcu tzv. neegoistickej empirickej etiky. Empirickou je tým, že podľa nej môže byť prax naplno určená zmyslovými afektmi, sklonmi, eventuálne citmi. Hume videl, že mravný fenomén nemôže byť vysvetlený v rámci egoistického hedonizmu. Vychádzal pritom z jednoduchej empirickej úvahy. Pýtal sa: „Čo ľudia obecne považujú za morálne? Čo sa morálne oceňuje, chváli a schvaľuje?“ – Odpoveďou je, že ľudí morálne oceňujeme a chválime vtedy, keď sa vyznačujú určitým priateľským postojom k druhým ľuďom a k ľudskej spoločnosti a snažia sa jej svojím konaním prospievať a prispievať k jej šťastiu. Mravne teda schvaľujeme postoje a činy, ktoré nie sú egoistické, ale altruistické a motivované sociálne. Samozrejme ak sa zameriavajú na blaho druhých a na úžitok spoločnosti. V praxi sa nám nepáčia egoistické postoje a konanie. Tento základný jav morálneho schvaľovania je podľa neho interkultúrny a všeobecne ľudský (por. Anzenbacher, 1994, s. 25-31). V oblasti etiky je Hume považovaný za predchodcu analytickej filozofie. Domnieval sa, že preskriptívne (mravné) súdy nemožno odvodiť z deskriptívnych (faktuálnych) tvrdení.

Adam SMITH (1723 – 1790) ako jeho pomerne blízky priateľ, známy predovšetkým ako „pionier“ politickej ekonómie, na Huma v tejto koncepcii nadviazal. Za dôležité pre súčasnú sociálnu prax môžeme považovať, že Smith videl v sociálnom cite a sympatii základ každej etiky. Podľa neho hlas svedomia je podľa Smitha len ozvenou toho, ako o nás súdia iní (Störig, 1992, s. 261). Čim sa zameriaval na vzájomné pochopenie vo vzťahoch ľudí.