Základné prvky etických teórií

6. Pragmatizmus

Pragmatizmus je smer súčasnej filozofie, ktorý vznikol v USA koncom 19. storočia najmä zásluhou Ch. S. Peirca. Jej predstaviteľmi sú americkí pragmatisti William JAMES (1842 – 1910) a John DEWEY (1859 – 1952). James definoval pragmatizmus ako postoj, ktorý odhliada od prvých vecí, princípov, kategórií a domnelých nutností a obracia sa k posledným veciam, plodom, výsledkom a faktom. Kritériá pravdy sú podľa neho užitočnosť, hodnota, úspešnosť. Pravdivé je to, čo sa osvedčuje svojimi praktickými dôsledkami. Podľa pragmatizmu nejestvujú všeobecne platné pravdy. Čo je pre jedného prospešné, môže druhému škodiť. Za mravné sa považuje také konanie, ktorého výsledok je prakticky účelný, keď skúsenosť potvrdí, že konanie viedlo k dobrému, kladnému výsledku. Pre Deweyovu filozofiu, vrátane etiky, sú meradlom a kľúčovými slovami rast a vývoj. Cieľom života nie je dosiahnutie posledného cieľa, ale stále postupujúci proces zdokonaľovania, dozrievania a zušľachťovania (Störig, 1992, s. 413-415). Takáto interpretácia môže viesť ku diskusii z pohľadu spravodlivosti v konkrétnej situácii v sociálnej práci alebo lekárskej etiky.

„Pri testovaní účinku určitého lieku je krétnej o cieľa, ale stále postupujúci proces zdokonalovania, zrania a zušťachťovania.výskumvv výskum usporiadaný tak, že jednej skupine chorých sa skúmaný liek podá a porovnávacej skupine nie. Z predchádzajúcich pokusov je už známe, že liek je v určitých percentách účinný, život zachraňujúci a mohol by chorému pomôcť. Napriek tomu, v záujme overenia všeobecnej pravdy, nie je v kontrolnej skupine liek použitý, hoci by mohol niekoho z nich zachrániť. Je takto usporiadaný pokus eticky ospravedlniteľný? – Z hľadiska jednotlivca v testovacej skupine zrejme nie. Ak však prinesie výsledok pokusu také zistenia, ktoré v budúcnosti povedú k prospechu veľkého množstva chorých, potom by o ich etickosti nemalo byť pochýb (Goldmann, Cichá, 2004, s. 27). „