Profesijná etika ako súčasť aplikovanej etiky

2. Profesijná etika ako súčasť aplikovanej etiky

Skôr ako prejdeme k samotnému významu profesijnej etiky, je potrebné zamerať sa na vysvetlenie významu "Aplikovanej etiky", ktorá predstavuje zastrešujúci termín pre sub-disciplínu morálnej filozofie pričom používa filozofické analýzy a zamýšľa sa nad etickými otázkami, ktoré vyvstávajú z rôznych profesií a ľudských snáh. Podnikateľská etika, environmentálna etika a lekárska etika (alebo Bioetika) sú jedny z najznámejších verzií aplikovanej etiky. Takmer každý profesionál v odbore by sa mal riadiť etickým kódexom. Takisto by si mal vedomosti prehlbovať pomocou literatúry a mysliteľov spojených s etickými otázkami v danej oblasti. Všetky práce sú nakoniec založené na morálnej filozofii, ktoré podávajú teoretický základ.

V poslednom desaťročí, bola značná pozornosť verejnosti venovaná tomu, čo je vnímané ako etické zlyhanie v pracovnom svete a inde. Pozornosť za zameriava na neetické správanie v podnikoch, organizáciách, inštitúciách atď.

Ciele akéhokoľvek predmetu Aplikovanej etiky zahŕňajú techniky pre:

• identifikáciu morálnych aspektov situácie alebo problému,
• komunikáciu na morálne porozumenie,
• kritické hodnotenie schopnosti,
• sledovanie vlastných morálnych hodnôt.

Odborníci v oblasti etického vzdelávania naznačujú, že medzi tieto ciele by sme mali zahrnúť:

• zvýšenie povedomia o nejasnostiach, ktoré idú ruka v ruke s etickým hodnotením,
• zvýšenie informovanosti o viacerých cestách k riešeniu,
• zlepšenie sebapoznania,
• zvýšenie etickej citlivosti,
• zvýšenie morálnej motivácie,
• zvýšenie vedomostí profesijných kódexov etiky a zodpovednosti spojenej v danej oblasti (Corey, et al., 2005).

Schelle et al. (2010, s. 17) konštatuje, že „Rozruch okolo profesijných etík sa spravidla udeje v spoločnosti najmä po tom, ako sa v správaní subjektov objavia závažné nedostatky, ak sa hodnoty a normy v ich správaní dostávajú do rozporu, konfliktu s inými hodnotami a predstavami, ktoré si o nich spoločnosť vytvorila a ktoré sa od nich očakávajú. Preto mnohé profesie, ktoré dbajú o svoju povesť, si vytvárajú morálne pravidlá, ktorými sa riadia ich realizátori. Vo forme profesijných kódexov prezentujú pred spoločnosťou svoje poslanie a predovšetkým to, ako chcú svoju profesiu čo najlepšie vykonávať ku spokojnosti svojich klientov a celej spoločnosti.“

V živote človeka i spoločnosti zohrávajú dôležitú úlohu hodnoty a normy. Spoločnosť má tendenciu ich preferenciu presadzovať, zdôvodňovať a prezentovať aj istými sociálnymi väzbami. Takto sa hodnoty prezentujú ako spoločensky potrebné a to dvojakým spôsobom:

• formou spoločnosti prostredníctvom verejnej mienky,
• a inštitucionálnymi väzbami cez pozitívne hodnoty, ktoré sú upevňujúce a tým aj regulujúce správanie a konanie jej členov.

Význam hodnôt výrazne ovplyvňuje aj samotnú profesijnú etiku každého z nás v ktoromkoľvek zamestnaní. V rámci tejto filozofie prepojenie vidíme nasledovne.

Hodnoty sú kategóriami, s ktorými sa stretávame predovšetkým pri posudzovaní zmyslu a významu nejakého činu, či činov, pri hodnotení ich významu pre nás i pre spoločnosť. Hodnoty, či hodnotenie nás oslovujú vtedy, ak hľadáme zmysel nášho konania, posudzujeme konanie svoje, či iných. Hodnoty sa v rôznych etapách vývoja spoločnosti menili, mali väčšie, či dôraznejšie preferencie, avšak sú hodnoty, ktoré sú v rámci etického hodnotenia považované za stále, nemenné a všeobecne platné. Sú to spravidla hodnoty, ktoré človek, spoločnosť pre svoj „zdravý vývoj“ nepochybne potrebujú. Etika, etické vedomie danej spoločnosti potom tieto pozitívne hodnoty zdôvodňuje a prezentuje ich dôležitosť. S pojmom „hodnoty“ nepochybne spájame i pojem „morálka“, ktorá má hlboký význam a prepojenosť.

Morálka spoločnosti býva často hodnotená i ako súhrn kladných hodnôt, ktoré vyznávame a o ktoré sa v živote usilujeme. Sú to i pravidlá, ktoré nás vedú ku kladným hodnotám a nabádajú nás vystríhať sa zlých skutkov. Takýto súhrn mravných noriem býva prezentovaný formou mravných kódexov. Tie majú spravidla imperatívny charakter. Z tohto pohľadu za morálne konanie možno považovať konanie, ktoré korešponduje so všeobecne platnými morálnymi štandardami a súčasne s osobným morálnym presvedčením jednotlivca (pričom samozrejme môže nastať situácia, keď morálne presvedčenie jednotlivca sa nebude stotožňovať s morálnymi štandardami spoločnosti, ktoré nemusí byť spravidla v súlade s princípmi etiky a humánnosti (Navrátilová, 2012, s. 81).

Stotožňujeme sa s názorom Vaceka, ktorý potom správne poukazuje vo svojej štúdii, že morálne presvedčenie smeruje k mravnému konaniu, iba ak má podporu v adekvátne rozvinutých vôľových a charakterových vlastnostiach (čestnosť, zásadovosť, cieľavedomosť, húževnatosť, vytrvalosť) (Vacek, 2008, s. 63). Zo psychologického hľadiska predstavujú morálne kompetencie pomyselný most medzi morálnymi postojmi či morálnymi hodnotami na jednej strane a morálnym správaním na druhej strane. Morálne postoje sa orientujú na hodnotiaci vzťah, v ktorom sa odráža čiastočne rozumové poznanie, ale aj subjektívne emocionálne hodnotenie morálnych problémov (Lajčiaková, 2008).

Morálne kompetencie takto môžeme chápať ako spôsobilosť jednotlivca dospieť na základe svojich vnútorných zásad k morálnym úsudkom a následne konať v súlade s týmito úsudkami. Samotný pojem „kompetencie“ podľa slovníkovej definície znamená oprávnenie vykonávať určitú činnosť. Morálne kompetentná osoba sa teda nielen morálne rozhoduje, ale aj morálne koná. Jej morálne zmýšľanie sa odrazí v jej následnom morálnom správaní. Za morálne konanie sa všeobecne považuje konanie v súlade s mravnými normami a hodnotami. Predstavuje to, čo skutočne robíme, ako sa prezentujeme navonok. Ale medzi morálnym konaním a morálnym myslením nemusí byť vždy súlad. Morálne konanie je ovplyvnené jednak úrovňou morálneho usudzovania, jednak situačnými faktormi. „Morálne myslenie (morálne usudzovanie) zahŕňa jednak znalosť morálnych noriem, ako i spôsob uvažovania o morálnych problémoch - spôsob ako jednotlivec vníma morálne problémy a pokúša sa ich riešiť“ (Lajčiaková, 2008, s. 17). Z toho vyplýva, že vnútorné morálne zásady, princípy a hodnoty u každého jedinca musia byť v zhode so základnými zásadami humánnosti a etiky.

Zásadnú úlohu a funkciu u mravných noriem plnia hodnoty.

Existujú rôzne typológie hodnôt. Napr. niektoré ich zoraďujú podľa typu hodnotovej orientácie.

1. Orientácia na hodnoty usporiadaného rodinného života. Prevládajúce hodnoty sú rodina a domov, zdravie, byt, vybavenie domácnosti, chaty alebo chalupy, záhrada, pobyt v prírode, cestovanie, priateľstvo, kultúra, rekreácia a iné.
2. Hodnotová orientácia zameraná na maximálne využitie voľného času v zhode s osobnými záujmami. Prevládajúce hodnoty: koníčky, záľuby, osobné záujmy, kultúra, rekreácia, odpočinok a zábavu...
3. Hodnoty principiálne etického konania, opierajúce sa o potreby verejnosti a slobody. Prevládajúce hodnoty sú: svedomie, sloboda, pravda, vlastenectvo, priateľstvo, prinášanie úžitku iným - altruizmus a solidarita.
4. Orientácia na výkon (napr. v povolaní). Prevládajúce sú hodnoty uspokojivej práce, sebazdokonaľovanie, vzdelávanie, hodnota spoločenského postavenia a ocenenia a hodnota kultúry a kultúrneho vyžitia.
5. Hedonistické orientácie. Prevládajúcimi hodnotami sú jedlo, pitie, sexuálny život, cestovanie, motorizmus a zábava s dôrazom na peniaze ako podmienku hedonistického spôsobu života Schelle et al. (2010).

 Iná typológia rozlišuje:

1. Egocentrické hodnoty: napr. žiť pre seba, byť nezávislý od iných, od spoločnosti, mať veľa peňazí a dobre si žiť, žiť podľa vlastných zásad a predstáv, bez ohľadu na druhých
2. Za altruistické hodnoty považuje: byť dobrým príkladom (pre deti, rodinu, okolie), aktívne sa podieľať na dianí v spoločnosti, regióne, komunite. Dobre vychádzať s ľuďmi, nemať s nimi konflikty, tolerancia, solidarita, pomáhať núdznym, zaujímať sa o problémy iných...

Najvšeobecnejšie typologické rozlíšenie je, ak delíme hodnoty:

1. Na individuálne, osobné. Odpovedáme na otázku, čo pre mňa osobne ako človeka je najdôležitejšou hodnotou (láska, priateľstvo, tolerancia, samotná hodnota života, moja viera, ale i peniaze, vzdelanie, a pod).
2. Spoločenské. Hodnotou pre mňa (i celú spoločnosť) je napr. rodina (jej ochrana) národ, náboženstvo, tradície, štát, príroda, životné prostredie, solidarita, a pod (Schelle et al., 2010).

Hodnoty, ktoré si človek osvojuje prechádzajú etapou zvnútornenia v procese socializácie a vývinu. Tieto hodnoty sú čiastočne vytvorené kognitívne. Často sú to hodnoty vytvárané, osvojované a prezentované v spoločnosti, do ktorej jednotlivec patrí. Človek si ich však môže vytvoriť aj sám osobne, na základe životných skúseností. Normy a hodnoty môžu byť rôzne u jednotlivých osôb a tiež sa líši a mení miera dôležitosti, ktorá sa im pripisuje. Zvláštnym prejavom potreby usporiadať si svoje hodnotovo-mravné nazeranie je kategória „hodnotová hierarchia, hodnotový rebrík, hodnotová pyramída“. Je vyjadrením túžby, potreby ľudí, spoločnosti usporiadať si hodnoty spravidla podľa ich významu pre jednotlivca, či spoločnosť, resp. do vzájomných súvislostí. Najčastejšie ich však usporadúvame podľa istého poradia dôležitosti. Význam týchto hodnôt je preto v závislosti od individuálneho, či spoločenského vnímania ich dôležitosti, potrebnosti, správnosti, reflektovania toho, čo sa považuje za morálne, dobré, správne. Na vrchole tejto hierarchie (pyramídy) sa potom nachádza vyjadrenie hodnotového (mravného) ideálu, od ktorého sa celá štruktúra hodnotovej orientácie človeka (ale i spoločnosti) odvíja.

Za spoločenské normy považujeme tie, ktoré vyjadrujú skutočnosť, že človek žije, správa sa a koná v interakcii s iným človekom, žije v spoločenských vzťahoch, ktoré tiež istým spôsobom reflektujú jeho vzťah k hodnotám. Pretože žijeme v istých spoločenských zväzkoch, často účasť, pozíciu v nich považujeme za istú hodnotu. Rovnako spoločnosť, ak tieto vzťahy radí do kategórie hodnôt, má tendenciu ich ochraňovať, preferovať. Sú to predovšetkým: hodnoty rodiny, spoločenstiev rôzneho typu, kultúrne hodnoty, náboženské hodnoty, národné hodnoty, tradície, štát ako hodnota, krajina, región, príroda, životné prostredie a jeho ochrana ako hodnota. Práve tieto spoločenské vzťahy odzrkadľujú i normy spolužitia. V dnešnom multikultúrnom svete sa takouto veľmi dôležitou normou stáva tolerancia. Tolerancia ako schopnosť vnímať a poznať iných. Rešpektovať názor iných, brať do úvahy argumenty iných. Rešpektovať právo na iný hodnotový svet, ak nie je v rozpore so všeobecne platnými všeľudskými normami. Tolerancia potom predstavuje postoj k inakosti: rasovej, politickej, náboženskej. Pojem tolerancia má svoje hranice, určené predovšetkým existujúcimi a platnými morálnymi normami.

Byť tolerantný znamená aj schopnosť prezentovať a obraňovať vlastné názory, zdôvodniť vlastný postoj argumentačne odreflektovať svoju skúsenosť viery, či neviery. Tolerancia však znamená učiť sa rešpektovať názor iných, brať do úvahy argumenty iných, uvažovať o možnostiach korekcie intolerantných postojov. „Intolerancia je často znakom nevedomosti, neinformovanosti, neschopnosti počúvať druhého“. Dnešná spoločnosť má teda záujem i „povinnosť“ tie normy a hodnoty, ktoré podporujú toleranciu v spoločnosti, v konaní a správaní jej jednotlivých členov všemožne podporovať. Človek žije v spoločnosti. Je súčasťou spoločenských celkov, nielen mikroštruktúrnych, ako sú rodina, pracovný kolektív, priatelia, kultúrne spolky, ale je aj súčasťou makroštruktúr. Táto účasť v nich je síce dobrovoľná, človek sa nemusí identifikovať s národom, ktorého súčasťou je, môže sa vysťahovať zo štátu, ktorý mu z nejakých dôvodov nie je prijateľný, môže vystúpiť z cirkvi, nebyť súčasťou náboženského spoločenstva, konvertovať na inú vieru, prestúpiť do inej politickej strany, či regionálneho združenia, ale prijatím účasti na živote týchto makroštruktúr, vyjadrujeme, že sú pre nás užitočné, máme k nim vzťah, sú pre nás hodnotou.

A úlohou spoločnosti je pestovať vedomie o ich hodnotách, minimálne do tej miery, aby sa človek s nimi identifikoval, mal k nim pozitívny vzťah, ochraňoval ich, vážil si ich.

V najširšom slova zmysle v tom spočíva hodnota národnej a kultúrnej identity, vlastenectva, domoviny, viery v náboženskom zmysle.

Hodnota predstavuje špecifickú psychickú kategóriu, ktorá tvorí pomerne stabilnú trvalú štruktúru osobnosti významnú pre individuálnu, sociálnu a historickú realizáciu človeka a podľa psychologického slovníka je to vlastnosť, ktorú jedinec prisudzuje určitému objektu, situácii, udalosti alebo činnosti v spojitosti s uspokojovaním svojich potrieb a záujmov.

Kučerová charakterizuje hodnotu ako: „Nielen to čo je v živote nutné, potrebné a užitočné, ale i to, čoho si vážime čo obdivujeme, čo cítime, i to čo milujeme, čo je nám drahé a čo je nám blízke nášmu srdcu“ (Kučerová, 1996, s. 45). Sociológ Popovič (in: Cakirpaloglu, 2004) vymedzuje hodnoty ako spoločenské štandardy, ktorými sú regulované činnosti a správanie ľudí v spoločnosti. Takto definované hodnoty stavia do vzťahu s normami. Hodnoty určujú, čo je treba urobiť, oceniť, k čomu smerovať, zatiaľ čo normy regulujú spôsob správania pri realizácii hodnoty

Vývoj hodnôt determinuje individuálna charakteristika jedinca (vlastnosti, tendencie inklinovať k určitému typu správania, cieľavedomá aktivita) a priebeh socializácie. Ďalším determinantom sú sociálne podmienky - primárna rodina, životný štýl, sociálny pôvod alebo identifikácia s vrstovníkmi a ich záujmy. Nemenej dôležitým determinantom sú historické podmienky a denná realita, ktorá ovplyvňuje mnohé dlhodobé stanoviská.

A čo sa teda rozumie pod pojmom profesijná etika?

Ako sme už spomenuli, pod týmto pojmom sa rozumie jedna zo súčastí aplikovanej etiky, ktorá reflektuje etické aspekty pohľadov a problémov vznikajúcich v rámci určitých povolaní.

Profesijná etika sa teda vo svojej hĺbke venuje etickým normám a hodnotám a taktiež povinnosti ich dodržiavania v konkrétnej profesii. To znamená, že profesijné etiky spadajú do skupiny deontologických etík (sú etikami povinností). Vo vzťahu k predstaviteľom profesie ide o formu kolektívnej etiky, ktorú by mali v praxi uplatňovať konkrétne subjekty. Z humanistickoaxiologického hľadiska rozumieme pod profesionálnou etikou súhrn mravných požiadaviek určujúcich správanie, vzťahy a ideály charakteristické pre príslušnosť človeka k danej profesii. Obyčajne sa tieto špecifické mravné požiadavky určujú svojím chápaním profesionálnej cti, hrdosti, statočnosti, zodpovednosti, povinnosti. Étos povolania je vyjadrením morálneho postoja, ktorý človek zaujíma k svojej práci, zvláštnym úlohám a povinnostiam svojej profesie. Étos vyjadruje pozitívny postoj, teda vždy ide o prácu, ktorá sama osebe je pozitívnou hodnotou. Táto podmienka musí byť vždy splnená.

Schelle et al. (2010, s. 17) ďalej uvádza, že „V zásade sa normy a hodnoty profesijných etík odvodzujú zo všeobecných mravných noriem a zároveň vyjadrujú určité špecifiká jednotlivých povolaní. Okrem toho sa profesijná etika zaoberá dostupnosťou, nákladnosťou a sprístupnením odbornej pomoci, organizáciou a disciplínou v rámci profesií a pod. Teda nejde len o aplikáciu „čistej“ etiky, ale aj množstva poznatkov z politickej, sociálnej a právnej „filozofie“.“

Čo je primárnym cieľom profesijného kódexu podľa Schelle et al.?

• Apelovať na profesijnú hrdosť.
• Viesť k správne pochopenej solidarite, obhajujúcej dôstojnosť daného povolania.
• Zaviazať príslušníka danej profesie ku konaniu podľa morálnych noriem, ktorá sa považujú za súčasť zodpovedne vykonávanej práce v odbore.

Vo všeobecnej rovine profesijné etické kódexy stavajú na takých sociálnych a občianskych cnostiach ako je tolerancia, poctivosť, pracovitosť, zdvorilosť, trpezlivosť, pravdovravnosť, sebaovládanie, rozvážnosť, obetavosť, ochota dobrovoľne dodržiavať zákony, zodpovednosť voči osobám, inštitúciám, prejavom života, materiálnym a duchovným hodnotám. V rovine profesionálnej sa kladie dôraz na odbornosť a kvalitu vykonávanej práce. Inými slovami profesionálna etika predstavuje štandard očakávaného správania tej – ktorej profesijnej skupiny.

„Celospoločenský význam profesijných etík je v tom, že zabezpečujú pred spoločnosťou (a samozrejme pred zainteresovanými skupinami) zodpovednosť príslušníkov profesijných skupín alebo povolaní za to, že svoje osobné záujmy nebudú stavať nad záujmy profesijnej skupiny, ku ktorej patria a ktorej z pohľadu jej užitočnosti a opodstatnenosti ide predovšetkým o pozitívne vnímanie a akceptáciu zo strany spoločnosti. Ignorovanie profesijnej etiky zo strany jej „vykonávateľov“ vyvoláva spoločenskú nedôveru tak odbornej ako aj širokej verejnosti“ (Schelle et al., 2010, s. 17).

Existencia človeka je možná iba v interakcii s inými ľuďmi. Dôležitým predpokladom tejto interakcie je uvedomenie si skutočnosti, že všetci sú si rovní. Najdôležitejším momentom interakcie ľudských bytostí je spolupráca. Hybným momentom tejto spolupráce je potom poznanie, že takáto forma aktivity je pre všetkých oveľa prospešnejšia ako len ich individuálne aktivity. Profesijná etika reflektuje etické aspekty pohľadov a problémov, ktoré vznikajú v rámci určitých povolaní. Profesijná etika sa zaoberá hodnotami a povinnosťou ich realizácie v určitých profesiách a službách, ktoré z nich vyplývajú, ako napr. v zdravotníctve, v sociálnej práci, školstve atď. Otázky profesijnej etiky sa obyčajne dostávajú do popredia vtedy, keď hodnoty dominantné v určitej profesii sa v praxi dostanú do konfliktu s inými hodnotami. Obyčajne v povolaniach existujú kódexy, ktoré sú určitým návodom a prostredníctvom špeciálnych noriem vyjadrujú hlavné hodnoty povolania. Ich cieľom je predovšetkým slúžiť ako nejaký všeobecný návod, ako sa treba správať v určitom kontexte konfliktu, či potencionálneho konfliktu.