Etika sociálnej práce a sociálneho pracovníka

2. Etika pomáhajúcich profesií

„Etika je vetvou filozofie, ktorá sa pokúša určovať, ako môžu byť ľudské aktivity hodnotené ako správne alebo zlé. Ak je štúdium etiky aplikované na profesijnú oblasť, je nutné diskutovať nielen o základných etických pozíciách, ale tiež o podstate profesie a okolnostiach, za ktorých sa táto profesia uskutočňuje.“ (Garrett, 1989).

Vnímavosť voči porušovaniu ľudských práv a voči nespravodlivosti vyplývajúcej z neetického správania je veľmi vysoká. Je preto vhodné, že v pomáhajúcich profesiách sa môžeme odvolávať na etické kódexy, podľa ktorých by sa mali pracovníci správať a rozhodovať, a to nielen na poli pracovnom, ale aj v osobnom živote.

„Konať dobro a vyhýbať sa zlu, je primum principium celej etiky. Všetky etické systémy, vrátane medicínskej etiky, musia začínať týmto pravidlom, ktoré znamená, že dobro musí byť ohniskom a cieľom akejkoľvek teórie alebo profesijnej aktivity, ktorá sa vyhlasuje za mravne obhájiteľnú“ (Pellegrino, 2001).

Etika pomáhajúcich profesií má svoj zdroj v ich samej prirodzenosti, v tom, čo je na nich špecifické – v dobru, ku ktorému smerujú (Munzarová, 2005).

 Etická teória má za cieľ vytvoriť mechanizmy pre riešenie našich morálnych problémov, v ktorých sa uplatňujú tri princípy (Kutnohorská, 2007):

1. Hodnota života – v morálnej rovine, drahocennosť života je všeobecne uznávaným princípom. Je problematické napr. pri hromadných katastrofách určiť, koho s obmedzenými kapacitami prednostne zachrániť – čí život má väčšiu cenu?
2. Kvalita života – je to subjektívny pojem (kvalita životného štýlu – domáce rodinné šťastie, možnosť rôznych aktivít, dovolenky, zdravie, naplnenie potreby byť milovaný a milovať atď.) – o kvalite cudzieho života si môžeme urobiť len približnú predstavu ovplyvnenú našimi postojmi a skúsenosťami.
3. Posvätnosť života – vyplýva spravidla z náboženských postojov, avšak uznávajú ju aj ľudia, ktorí sú neveriaci, pretože naša kultúra má kresťanské základy.

V pomáhajúcich profesiách sa najmä v minulosti uplatňoval tzv. paternalistický vzťah na úkor partnerského.

• Paternalizmus - ide o autoritatívne rozhodovanie pracovníka v pomáhajúcich profesiách v otázkach diagnostického alebo terapeutického postupu, bez rešpektovania autonómie klienta, t.j. bez ohľadu na jeho postoje a priania.
• Partnerský vzťah - vychádza z faktu, že pracovník pomáhajúcich profesií (lekár, sociálny pracovník, psychológ...) a klient (pacient) sú si občiansky rovní a odlišujú sa len vzdelanosťou, resp. špecializáciou. V dnešnej dobe je neustála snaha o prerod paternalistického vzťahu na partnerský (Mojtová, 2010).