Etika sociálnej práce a sociálneho pracovníka

3. Etika sociálnej práce

Podľa Radoslava Goldmanna a Martiny Cichej (2004) je ťažké vymedziť etiku sociálnej práce kvôli veľkej zložitosti vzťahov sociálneho pracovníka a klienta. Konštatujú, že do tohto vzťahu sa premieta veľa premenných veličín, pretože sociálny pracovník v tomto vzťahu vystupuje v troch rolách:

ako predstaviteľ štátu, zástupca majoritnej spoločnosti, ktorý sa musí riadiť presne stanovenými predpismi a vo vzťahu ku klientovi predstavuje „normalitu“,
ako obhajca práv klientov (rola advokáta),
ako arbiter z hľadiska občianskych práv klienta.

Z týchto troch rolí vyplývajú mnohé povinnosti, ktoré usmerňujú a ovplyvňujú konanie sociálneho pracovníka.

Etika sociálnej práce je všeobecnou disciplínou, ktorá vyžaduje schopnosť (Fischer, 2010):

odstupu od konkrétnej a dôsledne vyhodnocovanej pracovnej situácie s ohľadom na hranice,
abstraktného uvažovania k vytvoreniu scenára alebo hypotézy eticky prijateľného riešenia profesijnej situácie,
analýzy predpokladaného scenára alebo už uskutočneného riešenia z pohľadu všetkých eticky významných vplyvov na hodnotu daného riešenia a jeho dopad na zúčastnených.

Princípmi práce s klientom sa v 50.rokoch venoval Felix Biestek (Nečasová, 2010). Medzi ne zaradil:

Individualizáciu (uznanie jedinečnosti klienta a rešpektovanie individuálneho prístupu ku každému klientovi)
Vyjadrovanie pocitov (uznanie voľného vyjadrovania pozitívnych aj negatívnych pocitov klienta)
Empatiu (schopnosť vcítiť sa)
Akceptáciu (vnímanie klienta takého, akým je)
Nehodnotiaci postoj (Rogers – bezpodmienečne pozitívne prijímanie)
Sebaurčenie (rešpektovanie klientovho práva slobodne sa rozhodovať a vyberať z možností)
Diskrétnosť

Etickými princípmi v práci s klientom sa zaoberajú viacerí autori, avšak väčšinou ide o modifikáciu Biestekových princípov (Banks, 2006). Etické princípy vychádzajú zo základných ľudských práv uvedených v medzinárodných etických dokumentoch a ústavách.

Mojtová (2008, 2010) definuje základné princípy etiky sociálnej práce takto:

Prospešnosť (beneficiencia) – predpokladá konanie max. dobra pre konkrétneho človeka, pre jeho blaho.
Neškodnosť (non-maleficiencia) – vyjadruje požiadavku, aby sociálny pracovník obmedzil a predchádzal možným rizikám v procese pomoci, t.j. žiada vylúčenie akéhokoľvek úmyselného i neúmyselného poškodenia alebo ublíženia. Platí heslo: „Nihil nocere – nikdy neškodiť!“
Autonómia (svojbytnosť) – rešpektovať rozhodnutie klienta podľa vlastného presvedčenia. Autonómni klienti môžu podľa svojho uváženia presunúť zodpovednosť za rozhodovanie na inú osobu – napr. v ošetrovateľskej starostlivosti na lekára, či sestru.
Spravodlivosť (justice) – princíp vyžadujúci rovnaké zaobchádzanie s ľuďmi, ktorí sú v podobnej situácii, nerobiť rozdiely medzi klientmi, poskytovať potrebnú starostlivosť každému, kto ju potrebuje, bez diskriminácie. Tu sa uplatňuje problematika tzv. alokácie (rozdelenia) ekonomických a ľudských zdrojov (odborníci).

Predstavitelia etiky spravodlivosti: John Rawls (1921-2002), Robert Nozick (1938-2002), Charles Taylor (1931).

Dôveryhodnosť – zostať verný svojim záväzkom a dodržiavať ich.

V publikácii od Heřmanovej a kol. (2012) s názvom Etika v ošetřovatelské praxi sa stretávame s povšimnutia hodným výrokom, ktorý sa týka primárne sestier, avšak môžeme ho aplikovať na akúkoľvek pomáhajúcu profesiu: „Pred nástupom do služby sa pozrite do zrkadla a po službe si položte otázku: Vyzerám a správala som sa tak, že ak by som bola pacientom (klientom), mala by som k tejto sestre (soc. pracovníkovi) dôveru?“

Pravdovravnosť (veracita) – záväzok hovoriť iným pravdu a neklamať ich.

Žilová (2000) medzi etické princípy v sociálnej práci zaraďuje aj:

Diskrétnosť - ide o zachovávanie dôverných informácií v tajnosti. Znamená to mlčanlivosť sociálneho pracovníka o faktoch, svedectvách, správaní klienta o ktorom pracovník nemá právo hovoriť.
Úcta - sociálny pracovník ju vyjadruje napríklad spravodlivosťou a rovnoprávnosťou všetkých sociálnych klientov bez ohľadu na ich duševné, rasové, náboženské a iné rozdielnosti, ale aj taktnosťou a slušnosťou voči sociálnym klientom
Ohľaduplnosť - je morálnou kvalitou, ktorá si vyžaduje, aby mal sociálny pracovník záujem o potreby sociálnych klientov ako aj o ich želania a požiadavky. Ide o zdvorilé zaobchádzanie so všetkými na najprijateľnejšej úrovni.
Zodpovednosť - výrazom zodpovednosti je napríklad aj dodržanie sľubov a dohôd. Ide o zodpovedný prístup sociálneho pracovníka k vlastnej práci ako aj voči klientovi pri poskytovaní sociálnych služieb.

Podľa Nečasovej (2001) by v sociálnej práci nemali chýbať ďalšie etické princípy: sebadeterminácia, dobrá kvalita života, rovnosť.

Predstavitelia etiky zodpovednosti: Max Weber (1864-1920), Hans Jonas (1903-1993), Karl-Otto Apel (1922), Emmanuel Lévinas, Hans Kűng (1928).

Na základe týchto princípov etiky sociálnej práce je postavený Etický kódex sociálnych pracovníkov Slovenskej republiky, ktorý bol prijatý Valným zhromaždením Asociácie sociálnych pracovníkov na Slovensku 31.mája 1997. Upravuje rovnaké okruhy ako americký, ale je oveľa stručnejší.

Etický kódex platný v USA

etická zodpovednosť sociálneho pracovníka ku klientovi
- (záväzok, spôsobilosť, vedomosti o kultúrnej rozmanitosti klientov, kompetencie, kultúrna spôsobilosť a sociálna rozdielnosť, konflikty záujmov, dôvernosť a mlčanlivosť, prístup k záznamom, sexuálny vzťah, fyzický kontakt, sexuálne obťažovanie, slovník sociálneho pracovníka, platba za služby, práca s právne nespôsobilými klientmi, prerušenie poskytovania služieb, ukončenie poskytovania služieb)
etická zodpovednosť voči klientom
- (rešpekt, mlčanlivosť pred kolegami, interdisciplinárna spolupráca, konzultácie s kolegami, sexuálne vzťahy, konzultácie, sexuálne obťažovanie na pracovisku, ponižovanie kolegov, nekompetentnosť sociálneho pracovníka a jeho ohlasovania povinnosť, neetické vedenie kolegov)
etická zodpovednosť sociálneho pracovníka pri výkone praxe
- (supervízia a konzultácie, vzdelávanie a tréningy, uskutočňovanie hodnotenia, záznamy klientov, ukončenie záznamov, distribúcia klientov administratíva, doplňujúce vzdelávanie pracovníkov a ich odborný rozvoj, záväzky k zamestnávateľovi, konzultácie s vedením)
etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči profesionálnosti
- (spôsobilosť, diskriminácia, osobné riadenie, nečestnosť, podvod, lož, skreslenie skutočnosti, ponuka)
etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči profesii sociálna práca
- (celistvosť profesie, ohodnotenie a výskum)
etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči spoločnosti
- (sociálne blaho, participácia spoločnosti, politická a sociálna činnosť)

Výhodou Etického kódexu sociálnych pracovníkov Českej republiky, na rozdiel napr. od Etického kódexu amerických sociálnych pracovníkov je, že ľudské práva sú tu výslovne pomenované, a tak je zrejmé ich úzke spojenie so sociálnou prácou. V Kódexe sú ľudské práva chápané jednak ako východisko, jednak ako kritérium pre eticky správne konanie. Prvý typ dokumentuje čl. 1.1 „Sociálna práca je založená na hodnotách demokracie, ľudských práv a sociálnej spravodlivosti,“ druhý napr. čl. 2.1.2: „Sociálny pracovník koná tak, aby chránil dôstojnosť a ľudské práva svojich klientov (Etický kodex sociálních pracovníků České republiky).