Etika sociálnej práce a sociálneho pracovníka

4. Etika sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník by okrem profesionálnych kompetencií získaných prostredníctvom rôznych foriem vzdelávania mal disponovať komplexnou osobnostnou výbavou.

Pre výkon profesie je nevyhnutné, aby sociálny pracovník disponoval všetkými osobnostnými znakmi požadovanými profesionálnymi organizáciami, pričom sa nevyžaduje dosiahnutie ideálneho, vzorového stavu. Žiaden človek nedisponuje ideálne rozvinutým a stopercentne vyváženým osobným potenciálom. (Levická, 2002, s. 52).

Podľa Žilovej (2000) by mal sociálny pracovník disponovať hlavne charakteristikami, ako napríklad sociálna zrelosť osobnosti, psychická odolnosť a zrelosť, trpezlivosť, sebaovládanie, láskavosť, empatia, objektivita, zhovievavosť, rozhodnosť, pohotovosť a podobne.

Sociálny pracovník by mal oplývať empatiou. Empatia, teda vcítenie sa do duševného stavu pacienta, osobitá kognitívno-citová funkcia, ktorá znamená spoznanie a pochopenie prežívania pacienta na jednej starne „zblíženie sa“ do prežívania pacienta, na strane druhej hodnotením a dištancovaním sa od neho (Kristová, 2009).

Sociálny pracovník by mal neustále rozvíjať a skúšať nové spôsoby práce a byť zároveň flexibilným vo vzťahu so spoločnosťou, organizáciami ako aj samotnými užívateľmi, teda klientmi sociálnych služieb (Huges, Wearing, 2007).

Úlehla (2007) zdôrazňuje, že sociálny pracovník v rámci svojej profesie klientovi buď pomáha alebo ho kontroluje. Práve z hľadiska etiky sa pracovník pri práci s klientom sociálnych služieb dostáva neraz do rozporu medzi kontrolou a pomocou (napr. dieťa je emocionálne veľmi pripútané k matke, ktorá je alkoholička a nie je schopná sa oňho adekvátne postarať, avšak jeho odňatie môže spôsobiť viac škody ako osohu).