Moskovská Rus

Vymretie Rurikovcov

Hlbokú krízu, ktorú mal na svedomí charakter druhej polovice vlády Ivana IV., ešte prehĺbilo vymretie vládnucej dynastie Rurikovcov.

Nakoľko po smrti Ivana IV. nastupuje na ruský trón jeho slabomyseľný syn Fiodor (1584-1598), reálna moc sa sústreďuje v rukách jeho príbuzných a ďalších vplyvných bojarov, spomedzi ktorých sa do popredia dostáva cárov švagor – Boris Godunov. Tento sa prejaví ako schopný politik, keď sa mu podarí obmedziť vplyv starej dedičnej šľachty, posilniť cirkevnú autoritu Moskvy zriadením samostatného ruského patriarchátu (v r. 1589 je zvolený prvý ruský patriarcha – Jov (Jób)), prehĺbiť vzájomné styky so zahraničím (posielal študentov do zahraničných škôl), po vojne so Švédskom (1590-95) opäť získať pobrežie Fínskeho zálivu a Ladožského jazera. V roku 1597 dochádza k utuženiu nevoľníctva, keď sa každý slobodný roľník, ktorý si prenajímal pôdu, resp. pracoval u niekoho dlhšie ako 6 mesiacov stával jeho nevoľníkom.

Po smrti Fiodora zvolil Zemský snem Borisa Godunova za cára, nakoľko posledný potomok Ivana IV. – Dmitrij, za nie celkom vyjasnených okolností, zahynul v Ugliči ešte v r. 1591. Väčšinu obdobia vlády Godunova sprevádzali klimatické katastrofy, následkom ktorých bola neúroda, hladomor, cholera, a sedliacke vzbury (1601-1603), ktoré využívali vo svoj prospech i viaceré významné rody, nespokojné so svojim postavením. Rast všeobecnej nespokojnosti sa nepodarilo zmierniť ani otvorením cárskych sýpok, ani zásahmi proti odbojnej opozícií (napr. najstarší z rodu Romanovcov bol poslaný do kláštora, kde prijal meno Filaret a pod.). Mnohí v katastrofách videli „boží trest za vraždu nevinného Dmitrija“.