Každý postup môže byť zapísaný viacerými spôsobmi. Pri jeho navrhovaní treba dbať na to, aby jednotlivé inštrukcie boli pre adresáta zrozumiteľné, jednoduché a jednoznačné.
Vezmime si napr. zohrievanie mlieka v mikrovlnej rúre z predchádzajúceho príkladu. Ak sme majiteľmi tohoto novodobého zariadenia dlhší čas, nerobí nám príkaz „zohrej mlieko v mikrovlnej rúre“ problémy. Ak sme ju kúpili nedávno, alebo sme od prírody imúnni voči používaniu technických zariadení, nedokážeme túto činnosť vykonať, pretože pre nás nepredstavuje elementárnu operáciu (skôr ďalší problém).
Rovnako to môže dopadnúť v škole. Už deti na prvom stupni základnej školy vedia násobiť. Ak im však prikážeme: „Zistite šiestu mocninu čísla 2!“, zrejme nebudú vedieť reagovať. No keď im zadáme úlohu v tvare: „Zistite výsledok súčinu 2.2.2.2.2.2!“, bude to pre nich hračkou. Zistenie mocniny pre nich totiž nie je elementárnou činnosťou.
Pri formulácii si treba dávať pozor aj na jednoznačnosť.
Napr. príkaz: „Meľ dva dni staré rožky!“ alebo „Krájaj týždeň starú kapustu!“ sa dá vysvetliť všelijako. Výraz „Pridaj lyžicu cukru!“ alebo „Rozbi dve vajcia!“ môže pri nesprávnom vysvetlení spôsobiť v prvom prípade presladenie a v druhom fľaky na koberci alebo na stene.
Pokiaľ je algoritmus určený pre človeka, máme veľkú výhodu – človek sa dokáže učiť a na základe predchádzajúcich skúseností je schopný riešiť stále zložitejšie a zložitejšie situácie ako elementárne (napr. pre vodiča začiatočníka je odbočenie na križovatke nekonečným peklom, zatiaľ čo skúsenejší ho považujú za jednoduchú záležitosť). Počítačom, pre ktoré budeme väčšinu algoritmov vytvárať táto schopnosť chýba, no dokážeme ich ju naučiť my...