Základné prvky etických teórií

Site: amos.ukf.sk
Course: Sémanticky orientovaná elektronická učebnica Etiky sociálnej práce
Book: Základné prvky etických teórií
Printed by: Guest user
Date: Thursday, 18 July 2024, 5:08 AM

Description

  • Základné prvky etických teórií
  • Hedonizmus
  • Utilitarizmus
  • Deontológia
  • Empirizmus
  • Pragmatizmus
  • Racionalizmus a kritický racionalizmus
  • Diskurzívna etika
  • Analytická etika (metaetika)

1. Základné prvky etických teórií

Snahou autorov v tejto kapitole je predstaviť niektoré základné etické teórie, ako možné východisko chápania etiky sociálnej práce v teórii aj v praxi. Ide o prirodzené otázky, ktoré si človek v rôznych situáciách kladie. Napríklad: Ako žiť kvalitný život? Ako mám konať v konkrétnej situácii, ktorú mi život prinesie? Aké sú príčiny a dôsledky ľudského konania a čo je jeho kritériom? A podobne. Odpovede na tieto otázky sú rôzne nie iba vo filozoficko – etickom kontexte, ale nepochybne aj v teórii a v praxi sociálnej práce ako profesie. Rôzne etické koncepcie dávajú spravidla rôzne odpovede.

2. Hedonizmus

Jeden z prvých, ktorý sa pokúšal dať návod na prežitie šťastného života bol Aristippos z Kyrény (435 – 356 pred n. l.). Ľudské konanie je motivované túžbou prežiť slasť a vyhnúť sa utrpeniu a strastiam v živote. Jeho stúpenci vyznávali predovšetkým telesné slasti. Zmysel života nevideli v šťastí, ale v jednotlivých okamžitých rozkošiach. Slasť je potom konkrétne, pozitívne a aktuálne prežívanie prítomnosti. Aristippos tvrdil, že slasť môže skutočne požívať len ten, kto je oslobodený od náruživosti a závislosti, a tak stojí nad pôžitkom. Dokáže sa od neho aj odosobniť. Takto chápaná etika je potom umenie žiť, ktoré udeľuje rady pre čo najlepší, t. j. čo najslastnejší a strastí zbavený život (Anzenbacher, 1994, s. 24).

Táto forma etiky sa nazýva hedonistická (gr. hedoné znamená pôžitok). Etické je podľa nich to, čo človeku k blaženosti pomáha a neetické to, čo mu v jej dosiahnutiu prekáža alebo nejakou formou zabraňuje. Takou je aj bolesť, ktorá je za všetkých okolností tou zlou. Tým aj uspokojenie zmyslových afektov, sklonov, inštinktov má povahu slasti. Slasť určuje hodnotu konania. Mravne dobré je to, čo prináša slasť. Slasť má však človek ovládať, nie byť ňou ovládaný. Aký je potom samotný zmysel praxe? Môže spočívať v realizovaní akéhosi kalkulu slasti a strasti. Rozum podľa hedonizmu slúži tomuto kalkulu slasti a strasti a má ho optimalizovať. Potom úlohou etiky je podávať pravidlá, ktoré v zmysle pozitívneho kalkulu slasti a strasti umožňujú čo možno najslastiplnejší život. Otáznou je potom miesto utrpenia a bolesti v živote človeka. Lekár pacientovi zmierňuje utrpenie a utišuje bolesť, čo vnímame ako jeho povinnosť. Ale bolesť nemusí byt vždy tou negatívnou v nejakej fáze života jednotlivca. Niekedy prežijeme ťažké obdobie napríklad vážnej choroby. Takáto skúsenosť, kedy sme si vytrpeli bolesť, nás robí zrelšími, múdrejšími, vidíme veci z nadhľadu a v inom kontexte. Bolesť dokáže na seba upútať našu pozornosť. Stanovuje našu prioritu hodnôt. Ako keby nás bolesť učila prehodnocovať a konať.

3. Utilitarizmus

Utilitarismus má svoje niektoré korene v Aristippovskej etike. Etymologicky pochádza z latinského utile – užitočný, alebo utilitas – úžitok. Utilitarizmus je považovaný za významný smer neskoršej empirickej etiky. Jeho vývoj je poznamenaný teóriou prirodzených práv. Medzi hlavných predstaviteľov utilitaristickej etiky patrili anglickí pozitivisti Jeremy BENTHAM (1748 – 1832) a John Stuart MILL (1806 – 1873). Bentham sa intenzívne zaujímal o sociálne podmienky svojej doby, zvlášť o prostredie nemocníc a väzníc. Tým ho zaraďujeme k predstaviteľom sociálneho utilitarizmu. Vo svojej filozofii potreby dosiahnutia čo najväčšieho šťastia pre čo najviac ľudí, by sa mal podľa neho jednotlivec usilujúci sa o vlastné šťastie naučiť prispôsobiť vlastné úsilie všeobecnému cieľu. „Príroda umiestila ľudstvo pod vládu dvoch zvrchovaných vládcov, bolesti a radosti.“ Mill sa snažil o zladenie požiadavky jednotlivca a spoločnosti, pričom sa prikláňa k socializmu zaručujúcemu individuálnu slobodu (Störig, 1992, s. 346). Podľa neho si „utilitaristická morálka váži u ľudí silu obetovať svoje vlastné dobro pre dobro ostatných“. Odmieta však uznať, že samotná obeť je dobrá. „Obeť, ktorá nezvyšuje ani nemá tendenciu zvyšovať súčet konečného blaha, považujeme za zbytočnú“ (Utilitarianism, 1863, cit. in Thomson, 2004, s. 95). Vo svojom spise O slobode považuje užitočnosť za základnú požiadavku celej etiky, no musí to byť užitočnosť v najširšom zmysle, zakladajúca sa na trvalom blahu človeka ako vývoja schopnej bytosti. Toto blaho splnomocňuje podriadiť individuálnu spontánnosť vonkajšej kontrole len v prípade tých činov jednotlivca, ktoré sa dotýkajú blaha iných (Mill, 1995, s. 16-17).

Podľa Nečasovej utilitaristická etika predpokladá, že žiadne ľudské konanie nie je vzhľadom na morálku samo o sebe dobré alebo zlé. Meradlom je dobro, ktorým sa konanie vytvára, čiže jeho následky (tento smer sa preto nazýva aj „konzekvencializmus“). Podľa klasickej formy utilitarizmu by si človek v situácii dvoch konfliktov mal počínať tak, aby z jeho konania vzišlo čo najviac dobra. Sociálny pracovník musí potom kalkulovať nielen pozitíva, ale aj negatíva a v následkoch jeho konania by pozitíva mali prevažovať (Nečasová, 1999, s. 97-98). Napríklad etické je neklamať, ale keď chorému pacientovi prospeje to, že mu nepovieme celú pravdu o jeho stave, potom je to lož mravná, správna, konštruktívna, kým pravda by v tomto prípade mohla pôsobiť deštruktívne na jeho psychiku. V tomto zmysle má potom utilitaristická etika charakter sociálneho pragmatizmu. Jestvuje však množstvo otázok, napr. ekologickej etiky, etiky technológií a hospodárstva, na analýzu ktorých nestačí utilitaristický kalkul užitočnosti, pretože v nich nejde priamo o spravodlivú distribúciu alebo problematické vzťahy účelu a prostriedkov (Anzenbacher, 1994, s. 121). Utilitarizmus môžeme chápať ako kombináciu niekoľkých princípov (Anzenbacher, 2001):

  1. princíp dôsledkov Podľa tohto princípu neexistuje žiadne konanie, ktoré by bolo správne alebo nesprávne samo o sebe. Vždy ide o to, čo konanie spôsobuje. Takto hovoríme niekedy o konzekvencionalisme, lebo čin samotný nie je ani dobrý, ani zlý, čin je. To, čo je dôležité, sú následky tohto činu, čiže jeho konzekvencie.
  2. princíp užitočnosti Kritériom konania je prospešnosť. Morálne správne konanie je to, čo spôsobí čo najväčšie dobro čo najväčšiemu počtu ľudí.
  3. princíp hedonizmu Ak akceptujeme myšlienku, že morálne správne konanie je to, čo spôsobí čo najväčšie množstvo dobra, potom je na mieste otázka, že čo je teda to dobro. V sociálnej práci je možné „dobro“ relatívne jednoducho definovať ako zlepšenie kvality života klienta. To môže však viesť k tomu, že dobro si každý určuje sám.
  4. sociálny princíp Ak ide o čo najväčšie šťastie pre čo najväčší počet ľudí. Morálka nikdy nesmie byť egoistická, musí brať do úvahy záujmy a konkrétne želania iných ľudí.

V rámci utilitarizmu jestvuje široké spektrum etických teórií. Podľa agregatívnej formy utilitarizmu je najvhodnejšie také konanie, ktoré podporuje vytvorenie čo najväčšieho sumáru dobra. Aditívny utilitarizmus sa snaží o dosiahnutie čo najväčšieho dobra pre čo najviac ľudí. Rozdiel medzi týmito dvomi formami utilitarizmu má pre sociálnu prácu význam napríklad v prípadoch, keď sa treba rozhodnúť, či distribuovať fixné množstvo verejných služieb čo najväčšiemu množstvu klientov (aditívne) alebo veľkej sumy finančných prostriedkov relatívne málo klientom (agregatívne). Ďalšou formou tohto filozofického smeru je utilitarizmus konania (činov), podľa ktorého je správnosť konania určená jeho výsledkom v jednotlivom prípade. Naproti tomu utilitarizmus pravidiel berie do úvahy v dlhodobej perspektíve konzekvencie, ktoré pravdepodobne nastanú, keď sa prípad zovšeobecní a bude sa vnímať ako precedens. Napríklad pre rodinného poradcu, ktorý premýšľa o tom, či nahlásiť Oddeleniu sociálno-právnej ochrany detí ÚPSVR, že rodičia bijú svoje deti, je dôležité, aby vopred okrem iného zvážil aj to, že si takto možno uzatvorí k rodine cestu a nebude už s ňou môcť ďalej pracovať. Bude mať tiež sťažený prístup k iným potenciálnym klientom, ktorí sa o tomto prípade dozvedia (Nečasová, 1999, s. 98; por. 2008, s. 29).

4. Deontológia

Deontológia je časť etiky, ktorá skúma povinnosť, morálnu požiadavku, normu, to, čo sa má. Deontologická etika vychádza z povinnosti (z gréckeho deon estin – „musí byť“). Niekedy nazývaná aj teóriou racionálnej povinnosti. Ide o presvedčenie, že konanie môže byť morálne alebo nemorálne samo osebe na základe svojej imanentnej povahy a nezávisle od dôsledkov. Dôležitý je úmysel konajúceho, nie výsledok konania (Nečasová, 2008, s. 27). Pri rozlišovaní dobra a zla deontologická etika primárne do pozornosti berie úmysel, nie na výsledok alebo dôsledok morálne posudzovaného konania. Tak sa kontrárne stavia smerom k teleologickej alebo konzekvencialistickej etike. Po stoikoch je najvýznamnejším predstaviteľom tohto smeru nemecký popredný filozof Immanuel KANT (1724 – 1804). S jeho filozofickým „uchopením“ sociálno - etickej reality súvisí jeden zo základných princípov etiky sociálneho pracovníka a sociálnej práce: úcta k človeku ako k bytosti schopnej sebaurčenia.

Kantova etika je založená na formulovaní vysoko objektívnych a abstraktných formálnych mravných ideálov (Gluchman, 2008, s. 19). V nadväznosti na jeho transcendentálnu filozofiu rozlišuje Kant v etike dve zložky:

  1. Empirickú časť, čiže praktickú antropológiu
  2. Racionálnu časť, čiže morálku vo vlastnom zmysle (Kant, 2004, s. 10).

Kant sa usiloval o vypracovanie koncepcie čisto morálnej filozofie očistenej od všetkého empirického a o určenie najvyššieho princípu morálnosti. Každý z nás je podľa neho súčasťou dvoch zložiek:

  1. prírodnej zložky 
  2. rozumovej zložky.

Okrem toho človek nie je motivovaný k činu len prírodnou empirickou zložkou, ale aj čistým rozumom. Motivácia z čistého rozumu nepredpokladá nič empirické, nesľubuje osobný prospech alebo materiálne bohatstvo. Je to čistá povinnosť, nepodmienený príkaz, teda kategorický imperatív. Špecifický je práve tým, že sa vzťahuje na jednej strane na ideu všeobecného zákona, na strane druhej na konkrétnu prax v živote v danom konkrétnom čase a priestore. Na tomto kategorickom imperatíve je založená jeho etika, ktorá má platiť všeobecne a nepodmienene (niekedy sa označuje aj ako „etika kategorického imperatívu“). Morálne dobré konanie je podľa Kanta také, ktoré vzniká na základe rozumového motívu povinnosti a morálne zlé konanie je motivované náklonnosťou. Záleží pritom na vôli konajúceho. Známy je jeho výrok: „Konaj tak, aby zásady tvojho konania mohli byť vždy princípom všeobecného zákonodarstva,“ čiže pravidlom pre všetkých ľudí (Störig, 1992, s. 512). Resp.: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy zároveň platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva.“ Mravné dobro je to, čo je v zhode so svedomím, pretože v ňom sa odohráva konkretizácia mravného princípu v konkrétnu povinnosť. Všeobecný mravný zákon (kategorický imperatív) nie je niečím, čím sa riadiť musíme, ale máme, dôležitá je teda sloboda človeka. Rozumové bytosti nie sú vecami, ale osobami, to znamená, že ich existencia sama osebe má absolútnu hodnotu.

Autonómia, ktorú človek má, je základom jeho dôstojnosti a vnútornej hodnoty. Nemali by sme konať s druhými ľuďmi len ako s objektmi alebo prostriedkami pre naše vlastné ciele. Každý človek je hoden úcty jednoducho preto, že je človekom. Nie je to priestor sympatií, resp. nesympatií, alebo užitočnosti konania. Kantov kategorický imperatív preto znie: „Konaj tak, aby si sa správal k ľudstvu, tak vo svojej osobe, ako aj v osobe iného, ako k účelu, nikdy nie ako k prostriedku.“ Kantovej etike je cudzia predstava, že by účel svätil prostriedky (Nečasová, 1999, s. 95-96). V jeho náuke o čnostiach tvorí prvá časť úvaha o povinnostiach človeka k sebe samému, až potom nasledujú rozpravy o povinnostiach voči druhým ľuďom. Je to predovšetkým povinnosť lásky, vrátane dobročinnosti, vďačnosti a účasti. Ďalej je to povinnosť úcty – rešpektovanie dôstojnosti človeka a priateľstvo, ktoré je vo svojej dokonalosti spojením dvoch ľudí v láske a úcte (Störig, 1992, s. 308). Podľa Kanta preto človek nikdy nesmie byť degradovaný na obyčajný prostriedok. Etika je u neho praktickou filozofiou, ktorej úlohou je zdôvodniť základné princípy ľudských činov.

Podľa Nečasovej je výhodou deontologickej etiky jasné oddelenie povinnosti od užitočnosti a osobného záujmu, takže sa predchádza predpojatosti a diskriminácii. Nevýhodou je určitý formalizmus, ktorý sa môže prejaviť rigidným plnením toho, čo je povinnosť. V praxi je to tak, že sociálni pracovníci nie sú autonómnymi profesionálmi, ktorých etické princípy sa dotýkajú výhradne rešpektovania klientov a podpory ich sebaurčenia. Sú zároveň zamestnancami, ktorí pracujú v rámci právnych a procedurálnych pravidiel a ktorí by sa zároveň mali snažiť o podporu spoločného dobra (Nečasová 1999, s. 95, 97). Sociálni pracovníci musia často pátrať po okolnostiach a súvislostiach a až potom zvažujú, aké konanie bude výhodné pre jednotlivého klienta a aké konanie bude výhodné pre spoločnosť ako celok (Banks, 1995, In Nečasová, 2008, s. 28-29). Aplikácia konceptu rešpektovania osoby môže v Kantovom ponímaní spôsobiť diskrimináciu ľudí, ktorí nedisponujú plným rozumom (Nečasová, 2004, s. 40). Takéto chápanie deontológie ako náuky o povinnostiach, vymedzuje vzťah sociálneho pracovníka ku klientom, ale súčasne vyvíja tlak na povinnosti klienta smerom k sociálnemu pracovníkovi. Kantova etika nám nehovorí, ako máme práve konať, skôr nám dáva iba nejaký návod, ako k formulácii správneho konania dospieť.

5. Empirizmus

Empirizmus je filozofický smer - učenie, ktoré uznáva skúsenosť (empiria) ako jediný zdroj poznatkov a skutočného poznania. Etymologický výklad termínu "Empirizmus" existuje dvojaký. Jeho pôvod je v starogréckom slove εμπειρισμός a jeho latinský preklad je experientia. V starom Grécku sa niekedy používal na identifikáciu ľudí praktikujúcich medicínu, ktorí odmietali súdobé dogmatické teórie, miesto spoľahlivého, vlastného pozorovania konkrétneho javu. V období osvietenstva je empirizmus pokladaný za filozoficko-gnozeologické stanovisko, podľa ktorého pôvod, obsah, forma a kritériá všetkého poznania, princípy ľudského konania a mravnosti pochádzajú zo skúsenosti. Primárny problém tohto učenia sa formuluje v podobe otázky, ako možno od vedenia o jednotlivých faktoch dospieť k všeobecnému teoretickému vedeniu. Za prostriedok, ako dospieť od empírie k teórii, od vedenia o jednotlivom k všeobecnému poznaniu, je považovaná indukcia. Jeho hlavnými predstaviteľmi boli Angličania Francis Bacon (1561 – 1626), Thomas Hobbes, John Locke. Práve John Lock po prvýkrát sformuloval teóriu empirizmu a predovšetkým Škót David Hume. Vznik empirizmu súvisel vo veľkej miere s prudkým rozvojom moderných prírodných vied.

V empirickej filozofii dochádza k spochybňovaniu ústredných prvkov obecného predporozumenia mravnej skutočnosti. Empirická forma etiky zdôrazňovala determinovanosť ľudského konania, a tým obmedzenie dobrovoľnosti a možnosti slobodného rozhodovania jedinca. Začína podrobne skúmať predpoklady poznania a konania jednotlivcov so snahou preukázať ich platnosť. Predstavitelia empirizmu sa snažili používať veľmi dôsledne aj v etických otázkach metódu indukcie. Pokúšali sa z jednotlivých skúseností odvodiť všeobecne platné „etické pravdy“. Tak aj konanie človeka interpretuje empirická etika deterministicky ako vzájomné pôsobenie troch veličín:

  1. účinok (výsledok),
  2. pôsobenie zvonku (stimul prostredia) a 
  3. protipôsobenie konajúceho (reakcia).

V empirickej etike sa do istej miery akoby strácal zmysel rozlišovania dobra a zla, dobrovoľnosť a sloboda rozhodovať o svojom konaní. Tým sa taktiež znižuje a vytráca význam zodpovednosti jedinca za svoje konanie (por. Anzenbacher, 1994, s. 19-22).

Medzi prvými, ktorí sa touto otázkou zaoberali, bol Thomas HOBBES (1588 – 1679), ktorý tvrdil, že mravnosť nie je človeku vrodená, ale je získaná až v spoločenskom zjednotení. To bolo priamym výpadom proti biblickej predstave o pôvodnom rajsky dokonalom stave človeka a jeho neskoršiemu pádu (Störig, 1992, s. 214). Prirodzený stav na počiatku veku Hobbes obrazne popisuje ako apokalyptickú „vojnu všetkých proti všetkým“. Tvrdil, že len na počiatku žili ľudia v prirodzenom stave, teda v stave rovnosti. Avšak ten je v živote človeka iba na samom začiatku, t. j. keď sa narodí, no vplyvom výchovy a prostredia dochádza k nerovnosti. Ľudia dostali dar absolútnej slobody, mohli si robiť, čo sa im zapáčilo. Sotva však boli dvaja alebo viacerí pospolu, nevedeli sa dohodnúť, žiarlili a každý z nich chcel mať presne to a tak, ako druhý. Vznikali medziľudské individuálne konflikty, ktoré viedli k násiliu, zabíjaniu a vojne. Nastalo to, čo Hobbes vyjadril známym výrazom „človek sa človeku stal vlkom“ (homo homini lupus). Ochranu života ľudí, majetku aj mravnosti následne prevzal štát s absolútnou mocou (obrazne Leviathan). Tento pohltil slobodu svojich zakladateľov ako daň za ochranu a správu ich života (Glasová, 2008, s. 55). Slovami Hobbesa: „Človek má byť ochotný, ak sú ochotní aj ostatní... uspokojiť sa s takou mierou slobody voči druhým, akú by dovolil konať druhým voči sebe.“

V gnozeológii Johna LOCKA (1632 – 1704) je ľudská duša pri narodení ako čistá tabuľa (tabula rasa), do ktorej píše obsah až skúsenosť: „Nič nie je v rozume, čo najskôr nebolo v zmysloch.“ Žiadne vrodené idey podľa Locka nejestvujú, vrátane mravných. V etike sa Locke stavia za dosiahnutie spoločného blaha, ku ktorému prispievajú individuálne uspokojení jedinci (Hlavinka, 2008, s. 145). V sociálno-etickej koncepcii je Locke zástancom neodňateľných a neporušiteľných práv, z ktorých najdôležitejšie sú právo na život, slobodu a majetok. Človek sa nemôže týchto práv vzdať, a nikto mu ich nemôže odobrať násilím. Čo raz je niekomu dané, nikto iný mu to nikdy odobrať nemôže. Podľa prirodzeného zákona nemá nikto druhému škodiť (nesmie iného ani seba zabiť). Locke bránil aj slobodu svedomia, vyznania a toleranciu (znášanlivosť).

David HUME (1711 – 1776) bol pokračovateľom anglického empirizmu a senzualizmu. Ako subjektívny idealista nadviazal na Locka. Svojím agnosticizmom ovplyvnil Immanuela Kanta. Filozofia je podľa Huma v prvom rade kritika, a síce kritika všeobecne prijímaných presvedčení a racionalizmu. Východiskom jeho filozofie bol empirický predpoklad, že poznanie musí byť koniec koncov odvodené zo zmyslovej skúsenosti. Zdroj poznania videl v skúsenosti, chápanej ako naše duševné zážitky. Je pokladaný za tvorcu tzv. neegoistickej empirickej etiky. Empirickou je tým, že podľa nej môže byť prax naplno určená zmyslovými afektmi, sklonmi, eventuálne citmi. Hume videl, že mravný fenomén nemôže byť vysvetlený v rámci egoistického hedonizmu. Vychádzal pritom z jednoduchej empirickej úvahy. Pýtal sa: „Čo ľudia obecne považujú za morálne? Čo sa morálne oceňuje, chváli a schvaľuje?“ – Odpoveďou je, že ľudí morálne oceňujeme a chválime vtedy, keď sa vyznačujú určitým priateľským postojom k druhým ľuďom a k ľudskej spoločnosti a snažia sa jej svojím konaním prospievať a prispievať k jej šťastiu. Mravne teda schvaľujeme postoje a činy, ktoré nie sú egoistické, ale altruistické a motivované sociálne. Samozrejme ak sa zameriavajú na blaho druhých a na úžitok spoločnosti. V praxi sa nám nepáčia egoistické postoje a konanie. Tento základný jav morálneho schvaľovania je podľa neho interkultúrny a všeobecne ľudský (por. Anzenbacher, 1994, s. 25-31). V oblasti etiky je Hume považovaný za predchodcu analytickej filozofie. Domnieval sa, že preskriptívne (mravné) súdy nemožno odvodiť z deskriptívnych (faktuálnych) tvrdení.

Adam SMITH (1723 – 1790) ako jeho pomerne blízky priateľ, známy predovšetkým ako „pionier“ politickej ekonómie, na Huma v tejto koncepcii nadviazal. Za dôležité pre súčasnú sociálnu prax môžeme považovať, že Smith videl v sociálnom cite a sympatii základ každej etiky. Podľa neho hlas svedomia je podľa Smitha len ozvenou toho, ako o nás súdia iní (Störig, 1992, s. 261). Čim sa zameriaval na vzájomné pochopenie vo vzťahoch ľudí.

6. Pragmatizmus

Pragmatizmus je smer súčasnej filozofie, ktorý vznikol v USA koncom 19. storočia najmä zásluhou Ch. S. Peirca. Jej predstaviteľmi sú americkí pragmatisti William JAMES (1842 – 1910) a John DEWEY (1859 – 1952). James definoval pragmatizmus ako postoj, ktorý odhliada od prvých vecí, princípov, kategórií a domnelých nutností a obracia sa k posledným veciam, plodom, výsledkom a faktom. Kritériá pravdy sú podľa neho užitočnosť, hodnota, úspešnosť. Pravdivé je to, čo sa osvedčuje svojimi praktickými dôsledkami. Podľa pragmatizmu nejestvujú všeobecne platné pravdy. Čo je pre jedného prospešné, môže druhému škodiť. Za mravné sa považuje také konanie, ktorého výsledok je prakticky účelný, keď skúsenosť potvrdí, že konanie viedlo k dobrému, kladnému výsledku. Pre Deweyovu filozofiu, vrátane etiky, sú meradlom a kľúčovými slovami rast a vývoj. Cieľom života nie je dosiahnutie posledného cieľa, ale stále postupujúci proces zdokonaľovania, dozrievania a zušľachťovania (Störig, 1992, s. 413-415). Takáto interpretácia môže viesť ku diskusii z pohľadu spravodlivosti v konkrétnej situácii v sociálnej práci alebo lekárskej etiky.

„Pri testovaní účinku určitého lieku je krétnej o cieľa, ale stále postupujúci proces zdokonalovania, zrania a zušťachťovania.výskumvv výskum usporiadaný tak, že jednej skupine chorých sa skúmaný liek podá a porovnávacej skupine nie. Z predchádzajúcich pokusov je už známe, že liek je v určitých percentách účinný, život zachraňujúci a mohol by chorému pomôcť. Napriek tomu, v záujme overenia všeobecnej pravdy, nie je v kontrolnej skupine liek použitý, hoci by mohol niekoho z nich zachrániť. Je takto usporiadaný pokus eticky ospravedlniteľný? – Z hľadiska jednotlivca v testovacej skupine zrejme nie. Ak však prinesie výsledok pokusu také zistenia, ktoré v budúcnosti povedú k prospechu veľkého množstva chorých, potom by o ich etickosti nemalo byť pochýb (Goldmann, Cichá, 2004, s. 27). „

7. Racionalizmus a kritický racionalizmus

Kritický racionalizmus je smer súčasnej filozofie, či skôr metodický prístup, postoj ducha. Snaží sa vysvetliť nedokázateľnosť vedeckých teórií. Čiže neučíme sa z poznatkov a porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať existujúce vedecké teórie. Posledné zdôvodnenie nášho vedenia neexistuje. Nezostáva nám nič iného ako existujúce vedenie postupne zlepšovať tým, že ukážeme, čo je v ňom chybné. Americký filozof pôvodom z Rakúska, Karl Raimund POPPER (1902 – 1994) patrí k popredným predstaviteľom tejto filozofie 20. storočia. Jeho filozofický smer sa presadil najmä v teórii vedy. Všetky vedecké teórie sú podľa neho zásadne hypotetické. Pokrok poznania leží v tom, že výroky sú overované, chyby odhaľované a falzifikované teórie nahradzované inými teóriami (Anzenbacher, 1994, s. 241). V sociológii vystupoval Popper ako odporca totalitných ideológií, vrátane marxizmu. Úsilia naplánovať a uskutočňovať totálny koncept ľudskej spoločnosti musia podľa Poppera stroskotať a skončiť stratou slobody: „Každá snaha zriadiť nebo na zemi plodí peklo.“ Mali by sme sa preto vzdať utopického nároku naplniť šťastie všetkých a skôr dbať o to, aby sme zmiernili utrpenie, usilovali sa o pozitívne šťastie iných – a to je niečo, o čo by sme sa mali snažiť v užšom kruhu rodiny a priateľov (Störig, 1992, s. 510). Popperov kritický racionalizmus je postoj, ktorý pripúšťa, že „ja sa môžem mýliť, že ty môžeš mať pravdu a že my spoločne azda pravdu nájdeme. Je to presvedčenie, že aj tam, kde na seba narážajú rôzne záujmy a požiadavky, je možné o týchto návrhoch a požiadavkách argumentovať a dosiahnuť kompromis, ktorý je pre svoju spravodlivosť prijateľný pre väčšinu, keď nie pre všetkých“ (Popper, Falsche Propheten, 1958, In Anzenbacher, 1994, s. 241). Podľa Poppera etika nie je veda, pretože nemá racionálny základ. Nemôžeme dokázať správnosť akéhokoľvek etického princípu alebo dokonca argumentovať v jeho prospech spôsobom, ktorým argumentujeme na podporu vedeckého vyjadrenia (Popper, The Open Society and its Enemies, 1966, In Gluchman, 2008, s. 24). Pre teóriu sociálnej práce je zaujímavá jeho myšlienka, ktorá nás nabáda nedôverovať všetkým, ktorí nám ako konečný cieľ predostierajú šťastie, ale prikazuje nasledovať tých, ktorí nám sľubujú zlepšenie, ktoré možno dosiahnuť postupne. Popper veril v dialóg medzi ľuďmi, ktorí sú už k nemu pripravení. Pripravenosť k dialógu je jeho základná myšlienka. Predpokladáme, že touto pripravenosťou mal Popper na mysli to, že každý partner dialógu by mal byť pripravený korigovať niečo vo svojich vlastných predstavách, keď mu niekto iný dokáže, že nemá pravdu.

Na Popperovo dielo nadviazal jeho žiak, nemecký filozof Hans ALBERT (nar. 1921). Podľa jeho kriticko-racionalistickej koncepcie sa v sociálnej oblasti kladú predovšetkým štyri nesporné ciele, ktoré môžu byť interpretované ako regulatívne idey: mier, blahobyt, sloboda a spravodlivosť. Oni vytvárajú vzťažný rámec, v rámci ktorého treba kriticky skúmať etické systémy a jednotlivé normy (Anzenbacher, 1994, s. 241-242). Podľa H. Alberta vyúsťuje každý pokus o posledné zdôvodnenie akéhokoľvek výroku vo forme normy do troch situácií:

  1. regressus in infinitum (nekonečný regres), vnímaný ako tzv. návrat bez konca, bezvýchodiskový postup, pokračovanie do nekonečna, resp. nedôjdenie k nijakému poslednému dôvodu.
  2. circulus vitiosus (tzv. bludný kruh alebo uzavretý kruh) dogmatické prerušenie zdôvodňovacieho postupu.

8. Diskurzívna etika

Diskurz má vo filozofii rôzne definície. Pojem do filozofie zaviedol R. Descartes. V súčasnosti sa môže chápať ako usporiadaný súbor viet (výrokov, alebo výpovedí) o danom predmete. Ide o veľmi konkrétnu podobu vedenia. Diskurz môže byť aj pravidlami riadená prax, ktorá vytvára súvislý systém výpovedí, čiže foriem vedenia, ako napr. medicína, psychiatria a aj sociálna práca. Za hlavných predstaviteľov tohto myšlienkového smeru v etike sú považovaní nemeckí filozofi Karl-Otto APEL (nar. 1922) a Jürgen HABERMAS (nar. 1929). Diskurzívna etika je ďalším pokusom racionálneho zdôvodnenia univerzálnych etických pravidiel a morálnych noriem, ale aj reflektovaním nových technológií. Podľa Stekauerovej (2008, s. 240) ide o pokus rozumového zdôvodnenia morálky prostredníctvom argumentatívneho intersubjektívneho diškurzu (dialógu, rozpravy, alebo diskusie).

Vo veku vedy, atómových zbraní a jadrovej energie môže mať konanie jednotlivca dôsledky pre celé ľudstvo a všetok pozemský život. To vyžaduje etické meradlá pre všetkých ľudí. Etika, ktorá má platiť pre celé ľudstvo, sa podľa neho nemôže zakladať na inštitúcii, náboženstve a tradícii, lebo tieto sú v rôznych národoch, spoločnostiach a kultúrach odlišné. Na rozdiel od Kanta hľadá Apel najvyššiu inštanciu nie v rozume, ale v spoločenstve rozumných ľudí. Kto uplatňuje nejaké práva (napr. na ochranu života, či interrupcie) vyhlasuje tým určité nároky voči druhým. Je preto povinný ospravedlniť svoje nároky pred druhými, a naopak, vyrovnať sa s nárokmi iných, a to prostredníctvom argumentačného intersubjektívneho diškurzu. Vstupuje do komunikatívneho spoločenstva, do zmysluplnej výmeny argumentov, viazanej na isté pravidlá. Účasť na diškurze predpokladá rovnoprávnosť zúčastnených, solidárnosť, schopnosť diskutovať, rešpekt voči iným a podobne (Störig, 1992, s. 511-513).

Podľa samotného Apela sa pod diskurzívnou etikou rozumie etika dvoch stupňov. Filozofické zdôvodnenie možno nájsť len pre formálno-procedurálny princíp argumentačnej tvorby konsenzu (v teoretických a praktických diškurzoch). Všetko ostatné – teda všetky obsahovo určené tézy pre zdôvodňovanie noriem, resp. ich legitimáciu, rovnako aj všetky teoretické domnienky, ktoré sú pritom predpokladané – to všetko by malo byť v princípe delegované na druhý stupeň diškurzu. V prípade etiky na stupeň praktických diškurzov, na ktorých môžu byť v situačne podmienenej diskusii prinajmenšom v zastúpení vnesené záujmy všetkých zúčastnených a poznanie všetkých expertov. Diskurzívna etika musí klásť dôraz na to, aby v rovine praktického diškurzu neboli zisťované len záujmy všetkých zúčastnených, ale aby ich oni sami, resp. ich zástupcovia, mohli vzťahovať na stále sa zlepšujúce poznanie o očakávaných dôsledkoch a vedľajších dôsledkoch tých noriem, ktoré majú byť zdôvodnené (Apel, 1988, s. 270-274).

Habermas je známy ako predstaviteľ teórie komunikatívneho konania. Inštrumentálne konanie sa najviac prejavuje vo sfére reklamy a politiky, je orientované „technickými“ pravidlami. Komunikatívne konanie je prirodzené a spravodlivé, nezávislé od moci, primárne orientované na porozumenie, poskytujúce zvnútornené (spoločenské) normy, preto je základným predpokladom diskurzívnej etiky. Podľa Stekauerovej (2008, s. 242) možno Habermasov relacionizmus komunikatívneho konania rozlíšiť na:

  • symetrické vzťahy nekomunikatívne (rovnocenná neschopnosť vzájomne komunikovať);
  • symetrické vzťahy komunikatívne (rovnocenná schopnosť vzájomne komunikovať);
  • asymetrické vzťahy komunikatívne (nerovnocenná schopnosť vzájomne komunikovať).

Asymetria môže byť pritom negatívna (nadradenosť, panský vzťah) a pozitívna, napr. dualizácia človek – príroda. Nečasová v súvislosti s diskurzívnou etikou uvádza van der Laana, ktorý aplikuje Habermasovu etiku na sociálnu prácu, pričom rozlišuje perspektívu systému a perspektívu životného sveta. Sociálni pracovníci sa môžu nachádzať v situácii, keď nároky klientov môžu byť predmetom diskusie a východiskom je spoločná situácia. Častejšie však pracujú v rámci systémovej perspektívy, ktorej je vlastný nátlak na klienta. Ich povolanie totiž nesie zodpovednosť nielen za klienta, ale aj za spoločnosť. Sociálni pracovníci majú zodpovednosť, ktorá vychádza jednak z ich postavenia v rámci systému sociálneho štátu, rovnako aj z nezávislého postavenia. Zaujímajú pozíciu stredu medzi štátom a občanom. Z aspektu systému im prináleží riadiaca funkcia a núti ich ku strategickému konaniu. Z pohľadu životného sveta im náleží funkcia pomoci, kde ide o komunikatívne konanie. Sociálnemu pracovníkovi teda nezostáva nič iné, len ovládať prechody medzi strategickým a komunikatívnym konaním (Laan, 1998, cit. in Nečasová, 2008, s. 35-37). Habermasov výskum vyúsťuje do jeho teórie komunikatívnej kompetencie. Niekedy hovoríme aj o tzv. etike diskurzu, ktorá sa snaží rozvíjať východisko zdôvodňovania takých zásad, ktoré by umožnili nenásilné, racionálne a všeobecne akceptovateľné riešenie konfliktov. Tento princíp by sa mal dodržiavať vo všetkých verejných aktivitách, v ktorých sa rozhoduje o sociálnych a politických otázkach. Diskurzívna etika chápe tento princíp ako kultúrne a časovo nezávislý, rovnako platný pre všetky rozumné bytosti.

9. Analytická etika (metaetika)

Analytická filozofia je pravdepodobne najrozšírenejší filozofický prúd 20. storočia. Príznačný je pre ňu obrat k fenoménu jazyka, jeho analýza, skúmanie tvorby, definovanie a explikácia pojmov. Medzi jej iniciátorov patria Gottlob Frege (1848 – 1925), Bertrand A. W. Russel (1872–1970), Ludwig Wittgenstein (1889 – 1951), George Edward Moore. Podľa Wittgesteina (2003, s. 73) je jedným z hlavných zdrojov našich nedorozumení skutočnosť, že nemáme jasný prehľad o význame našich slov a ich používaní. Účelom filozofie je potom logické vyjasňovanie myšlienok. Filozofia má myšlienky, ktoré sú inak akoby matné a hmlisté, vyjasniť a ostro ohraničiť.

Oproti analytickej filozofii analytická etika sa už trochu užšie zameriava na analýzu mravného jazyka po stránke logicko - sémantickej, lingvistickej alebo pragmatickej. Etikou sa začali výrazne zaoberať zvlášť filozofi anglosaskej oblasti v 2. polovici 20. storočia. Názov metaetika naznačuje, že ide o metateórie (teórie, ktoré skúmajú štruktúry a metódy nejakej inej teórie) morálneho diškurzu. Predpona „meta“ znamená „niečo za“, niečo, čo presahuje pôvodný pojem. Metaetika je časť etiky, ktorá rozpracúva problémy gnozeologickej a logickej povahy jazyka morálky. Jej predmetom skúmania je etika ako spoločensko - vedná disciplína. Preto aj etické skúmania metaetiky sa zaoberajú jazykom morálky, analýzou etických pojmov, výrazov a skúmaním pravdivostných hodnôt morálnych súdov. Z hľadiska etiky ide v analytickej filozofii o analýzu mravného jazyka po stránke lingvistickej, sémantickej, logickej a pragmatickej. Kladie si pritom otázky typu: „Sú morálne výpovede tvrdeniami o faktoch či vyjadrením pocitov, alebo ide o skryté imperatívy? Aký význam majú slová dobro, správny, slobodný, zodpovedný a pod. vo vzťahu k sociálnej práci? Ako postupujeme pri výkone sociálnej práce, keď zdieľame morálne učenia?“ Príznačná pre analytickú etiku je aj heterogénnosť jednotlivých smerov.

G. E. MOORE (1873 – 1958) je predstaviteľom jednej z kognitívnych etických teórií - etického intuitivizmu. Vyznačuje sa morálnym realizmom, teda uznáva jestvovanie objektívnych faktov mravnosti. Poznanie v oblasti morálky je možné. Pravdivosť morálnych súdov rozoznávame podľa neho pomocou mravnej intuície. Moore napísal slávne dielo Principia Ethica (1903), kde píše, že „etika si kladie všeobecnú otázku, čo je dobré“. Moore preto skúmal význam slova dobré. Uvádza v ňom, že „dobré“ nemôžeme definovať alebo vysvetliť inými pojmami. Môžeme ho len ukázať v konaní alebo vo veciach tvrdiac: „Je to dobré“. Rozumieme mu intuitívne. Je to podobne ako nemôžeme slepému vysvetliť, čo je to žltá farba. Môžeme mu len podať kúsok žltého papiera alebo kabátu a povedať mu: „Je to žlté.“

Neorealista Ralph B. PERRY (1876 – 1957) a pragmatik Clarence I. LEWIS (1883 – 1964) sú predstaviteľmi etického naturalizmu, ktorý je ďalším smerom kognitivizmu. Morálne úsudky sa dajú odvodiť z pravdivých viet o človeku a svete. Hľadanie správnej morálky sa stáva záležitosťou empirických vied. Presvedčivejší je však konkrétny mravný súd (napr. „musíš zachrániť tamto sa topiaceho človeka“), ktorý je chápaný ako syntéza normatívneho prvku („musíme zachrániť topiaceho sa“). Normatívny prvok potom možno vysloviť ako samostatný všeobecný mravný súd („musí sa pomôcť tomu, kto je v núdzi“).

Alfred J. AYER (1910 – 1989), Charles L. STEVENSON (1908 – 1979) sú predstaviteľmi emotivizmu ako etickej teórie vytvorenej na základe logického pozitivizmu alebo jedného z nonkognitívnych smerov nedeskriptivistickej a nenaturalistickej koncepcie etiky. Podľa emotivizmu nie sú morálne výroky a termíny ani pravdivé, ani nepravdivé, nemajú kognitivny obsah, takže ich nemožno ani skúsenostne overovať. Význam morálnych výrokov a termínov tvoria mravné emócie. Vyslovenie mravných súdov nemá za úlohu popísať hodnotený predmet ale vyjadriť emóciu, ktorú predmet v hovoriacom vyvoláva. Emotivizmus sa rozšíril v Anglicku, Rakúsku a USA v 20. rokoch dvadsiateho storočia.

Podľa Ayera jestvujú dva druhy zmysluplných výrokov: logické a konštatovanie faktu. Morálne súdy nepatria ani k jednému z nich. Stoja mimo logický diškurz, a preto sa nemôžu stať premisami, a ani z nich nemožno vyvodiť logický záver. Význam morálnych výrokov a termínov tvoria mravné emócie, resp. pocity. „Dobré“ je podľa neho len morálny pocit, podobne ako „au“ je výraz pre pocit bolesti. Cieľom Ayerovho mysliteľského úsilia bola eliminácia metafyziky, ktorej výroky nie sú podľa neho ani logickými tautológiami, ani empirickými hypotézami. Podľa Stevensona morálne súdy však neobsahujú len emócie, ale majú aj apelatívnu funkciu a môžu ovplyvňovať druhých. Napríklad výzva „krádež je zavrhnutiahodná“ obsahuje aj apel na druhého, aby sám nekradol. Podľa Stevensona sa sociálny étos zakladá predovšetkým na emotívnej funkcii mravných slov (Anzenbacher, 1994, s. 261). Napríklad účelom slova „dobrý“ je vyjadriť emócie. Ak by sme však chceli vysvetliť, prečo sme sa tak cítili, zachádzali by sme ďalej, než emotivizmus umožňuje (Thomson, 2004, s. 49).

Richard M. HARE (1919 – 2002) je predstaviteľom metaetickej teórie univerzálneho preskriptivizmu. Ide o smer nonkognitivizmu, teda popierajúci objektívnu a pravdivú platnosť morálky. Podľa neho výrazy jazyka morálky slúžia na vyjadrenie ľudského postoja, tzn. majú praktický význam. Hare rozlišuje preskriptívne (predpisujúce, rozkazujúce) a deskriptívne vety (opisné, podávajú nám informácie, fakty). Etický príkaz obsahuje v sebe všeobecný princíp, že „niečo má byť“. Napríklad veta „krádež je zavrhnutiahodná“ neobsahuje len výzvu k nevykonávaniu krádeže. Ide o všeobecnú, nepodmienenú mravnú povinnosť záväznú pre všetkých ľudí. Mravné súdy však majú preskriptívny význam, pričom nie je možné na ne aplikovať pravdivostné podmienky.

John L. AUSTIN (1911 – 1960) a Peter F. STRAWSON (1919 – 2006) sa zaoberali deskriptívnou metafyzikou a sú autormi etickej teórie rečových aktov. Táto teória vychádza z toho, že v reči nielen konštatujeme fakty, ale hovorenie má aj povahu konania. Austin svoju teóriu aplikoval aj na dve základné témy filozofie a síce na rozdiel medzi pravdivým a nepravdivým a rozdiel medzi faktom a hodnotou (por. Anzenbacher, 1994, s. 264-269).