Profesijná etika ako súčasť aplikovanej etiky

1. Profesijná etika ako súčasť aplikovanej etiky

Profesijná etika je vo väčšine prípadov rozvíjaná buď ako teoretická disciplína, alebo sa viac-menej redukuje na vypracovanie etického kódexu danej profesie, ktorý však veľmi často produkujú buď právnici alebo príslušníci danej profesie. V rámci etiky sa na Slovensku venuje pomerne malá pozornosť výskumu rozličných podôb morálnych problémov a dilem, ktorými žijú rozličné profesijné oblasti života súčasnej slovenskej spoločnosti. Preto považujeme za nevyhnutné vo všetkých oblastiach nielen vypracovať systém hodnôt a noriem, ale predovšetkým ich neustále zdokonaľovať, kreovať a preskúmavať. Etické povedomie je nutnou súčasťou odbornej praxe akéhokoľvek sociálneho pracovníka. Schopnosť konať eticky je základným aspektom kvality služieb ponúkaných klientom. Za mimoriadne dôležité považujeme poznanie skutočných, pozitívnych hodnôt v danej profesii. Identifikácia s týmito hodnotami a predovšetkým vedomá preferencia pozitívnych hodnôt v živote jednotlivca a spoločnosti zohrávajú nielen dôležitú úlohu, ale vytvárajú tak celkový „image“ danej profesie.

2. Profesijná etika ako súčasť aplikovanej etiky

Skôr ako prejdeme k samotnému významu profesijnej etiky, je potrebné zamerať sa na vysvetlenie významu "Aplikovanej etiky", ktorá predstavuje zastrešujúci termín pre sub-disciplínu morálnej filozofie pričom používa filozofické analýzy a zamýšľa sa nad etickými otázkami, ktoré vyvstávajú z rôznych profesií a ľudských snáh. Podnikateľská etika, environmentálna etika a lekárska etika (alebo Bioetika) sú jedny z najznámejších verzií aplikovanej etiky. Takmer každý profesionál v odbore by sa mal riadiť etickým kódexom. Takisto by si mal vedomosti prehlbovať pomocou literatúry a mysliteľov spojených s etickými otázkami v danej oblasti. Všetky práce sú nakoniec založené na morálnej filozofii, ktoré podávajú teoretický základ.

V poslednom desaťročí, bola značná pozornosť verejnosti venovaná tomu, čo je vnímané ako etické zlyhanie v pracovnom svete a inde. Pozornosť za zameriava na neetické správanie v podnikoch, organizáciách, inštitúciách atď.

Ciele akéhokoľvek predmetu Aplikovanej etiky zahŕňajú techniky pre:

• identifikáciu morálnych aspektov situácie alebo problému,
• komunikáciu na morálne porozumenie,
• kritické hodnotenie schopnosti,
• sledovanie vlastných morálnych hodnôt.

Odborníci v oblasti etického vzdelávania naznačujú, že medzi tieto ciele by sme mali zahrnúť:

• zvýšenie povedomia o nejasnostiach, ktoré idú ruka v ruke s etickým hodnotením,
• zvýšenie informovanosti o viacerých cestách k riešeniu,
• zlepšenie sebapoznania,
• zvýšenie etickej citlivosti,
• zvýšenie morálnej motivácie,
• zvýšenie vedomostí profesijných kódexov etiky a zodpovednosti spojenej v danej oblasti (Corey, et al., 2005).

Schelle et al. (2010, s. 17) konštatuje, že „Rozruch okolo profesijných etík sa spravidla udeje v spoločnosti najmä po tom, ako sa v správaní subjektov objavia závažné nedostatky, ak sa hodnoty a normy v ich správaní dostávajú do rozporu, konfliktu s inými hodnotami a predstavami, ktoré si o nich spoločnosť vytvorila a ktoré sa od nich očakávajú. Preto mnohé profesie, ktoré dbajú o svoju povesť, si vytvárajú morálne pravidlá, ktorými sa riadia ich realizátori. Vo forme profesijných kódexov prezentujú pred spoločnosťou svoje poslanie a predovšetkým to, ako chcú svoju profesiu čo najlepšie vykonávať ku spokojnosti svojich klientov a celej spoločnosti.“

V živote človeka i spoločnosti zohrávajú dôležitú úlohu hodnoty a normy. Spoločnosť má tendenciu ich preferenciu presadzovať, zdôvodňovať a prezentovať aj istými sociálnymi väzbami. Takto sa hodnoty prezentujú ako spoločensky potrebné a to dvojakým spôsobom:

• formou spoločnosti prostredníctvom verejnej mienky,
• a inštitucionálnymi väzbami cez pozitívne hodnoty, ktoré sú upevňujúce a tým aj regulujúce správanie a konanie jej členov.

Význam hodnôt výrazne ovplyvňuje aj samotnú profesijnú etiku každého z nás v ktoromkoľvek zamestnaní. V rámci tejto filozofie prepojenie vidíme nasledovne.

Hodnoty sú kategóriami, s ktorými sa stretávame predovšetkým pri posudzovaní zmyslu a významu nejakého činu, či činov, pri hodnotení ich významu pre nás i pre spoločnosť. Hodnoty, či hodnotenie nás oslovujú vtedy, ak hľadáme zmysel nášho konania, posudzujeme konanie svoje, či iných. Hodnoty sa v rôznych etapách vývoja spoločnosti menili, mali väčšie, či dôraznejšie preferencie, avšak sú hodnoty, ktoré sú v rámci etického hodnotenia považované za stále, nemenné a všeobecne platné. Sú to spravidla hodnoty, ktoré človek, spoločnosť pre svoj „zdravý vývoj“ nepochybne potrebujú. Etika, etické vedomie danej spoločnosti potom tieto pozitívne hodnoty zdôvodňuje a prezentuje ich dôležitosť. S pojmom „hodnoty“ nepochybne spájame i pojem „morálka“, ktorá má hlboký význam a prepojenosť.

Morálka spoločnosti býva často hodnotená i ako súhrn kladných hodnôt, ktoré vyznávame a o ktoré sa v živote usilujeme. Sú to i pravidlá, ktoré nás vedú ku kladným hodnotám a nabádajú nás vystríhať sa zlých skutkov. Takýto súhrn mravných noriem býva prezentovaný formou mravných kódexov. Tie majú spravidla imperatívny charakter. Z tohto pohľadu za morálne konanie možno považovať konanie, ktoré korešponduje so všeobecne platnými morálnymi štandardami a súčasne s osobným morálnym presvedčením jednotlivca (pričom samozrejme môže nastať situácia, keď morálne presvedčenie jednotlivca sa nebude stotožňovať s morálnymi štandardami spoločnosti, ktoré nemusí byť spravidla v súlade s princípmi etiky a humánnosti (Navrátilová, 2012, s. 81).

Stotožňujeme sa s názorom Vaceka, ktorý potom správne poukazuje vo svojej štúdii, že morálne presvedčenie smeruje k mravnému konaniu, iba ak má podporu v adekvátne rozvinutých vôľových a charakterových vlastnostiach (čestnosť, zásadovosť, cieľavedomosť, húževnatosť, vytrvalosť) (Vacek, 2008, s. 63). Zo psychologického hľadiska predstavujú morálne kompetencie pomyselný most medzi morálnymi postojmi či morálnymi hodnotami na jednej strane a morálnym správaním na druhej strane. Morálne postoje sa orientujú na hodnotiaci vzťah, v ktorom sa odráža čiastočne rozumové poznanie, ale aj subjektívne emocionálne hodnotenie morálnych problémov (Lajčiaková, 2008).

Morálne kompetencie takto môžeme chápať ako spôsobilosť jednotlivca dospieť na základe svojich vnútorných zásad k morálnym úsudkom a následne konať v súlade s týmito úsudkami. Samotný pojem „kompetencie“ podľa slovníkovej definície znamená oprávnenie vykonávať určitú činnosť. Morálne kompetentná osoba sa teda nielen morálne rozhoduje, ale aj morálne koná. Jej morálne zmýšľanie sa odrazí v jej následnom morálnom správaní. Za morálne konanie sa všeobecne považuje konanie v súlade s mravnými normami a hodnotami. Predstavuje to, čo skutočne robíme, ako sa prezentujeme navonok. Ale medzi morálnym konaním a morálnym myslením nemusí byť vždy súlad. Morálne konanie je ovplyvnené jednak úrovňou morálneho usudzovania, jednak situačnými faktormi. „Morálne myslenie (morálne usudzovanie) zahŕňa jednak znalosť morálnych noriem, ako i spôsob uvažovania o morálnych problémoch - spôsob ako jednotlivec vníma morálne problémy a pokúša sa ich riešiť“ (Lajčiaková, 2008, s. 17). Z toho vyplýva, že vnútorné morálne zásady, princípy a hodnoty u každého jedinca musia byť v zhode so základnými zásadami humánnosti a etiky.

Zásadnú úlohu a funkciu u mravných noriem plnia hodnoty.

Existujú rôzne typológie hodnôt. Napr. niektoré ich zoraďujú podľa typu hodnotovej orientácie.

1. Orientácia na hodnoty usporiadaného rodinného života. Prevládajúce hodnoty sú rodina a domov, zdravie, byt, vybavenie domácnosti, chaty alebo chalupy, záhrada, pobyt v prírode, cestovanie, priateľstvo, kultúra, rekreácia a iné.
2. Hodnotová orientácia zameraná na maximálne využitie voľného času v zhode s osobnými záujmami. Prevládajúce hodnoty: koníčky, záľuby, osobné záujmy, kultúra, rekreácia, odpočinok a zábavu...
3. Hodnoty principiálne etického konania, opierajúce sa o potreby verejnosti a slobody. Prevládajúce hodnoty sú: svedomie, sloboda, pravda, vlastenectvo, priateľstvo, prinášanie úžitku iným - altruizmus a solidarita.
4. Orientácia na výkon (napr. v povolaní). Prevládajúce sú hodnoty uspokojivej práce, sebazdokonaľovanie, vzdelávanie, hodnota spoločenského postavenia a ocenenia a hodnota kultúry a kultúrneho vyžitia.
5. Hedonistické orientácie. Prevládajúcimi hodnotami sú jedlo, pitie, sexuálny život, cestovanie, motorizmus a zábava s dôrazom na peniaze ako podmienku hedonistického spôsobu života Schelle et al. (2010).

 Iná typológia rozlišuje:

1. Egocentrické hodnoty: napr. žiť pre seba, byť nezávislý od iných, od spoločnosti, mať veľa peňazí a dobre si žiť, žiť podľa vlastných zásad a predstáv, bez ohľadu na druhých
2. Za altruistické hodnoty považuje: byť dobrým príkladom (pre deti, rodinu, okolie), aktívne sa podieľať na dianí v spoločnosti, regióne, komunite. Dobre vychádzať s ľuďmi, nemať s nimi konflikty, tolerancia, solidarita, pomáhať núdznym, zaujímať sa o problémy iných...

Najvšeobecnejšie typologické rozlíšenie je, ak delíme hodnoty:

1. Na individuálne, osobné. Odpovedáme na otázku, čo pre mňa osobne ako človeka je najdôležitejšou hodnotou (láska, priateľstvo, tolerancia, samotná hodnota života, moja viera, ale i peniaze, vzdelanie, a pod).
2. Spoločenské. Hodnotou pre mňa (i celú spoločnosť) je napr. rodina (jej ochrana) národ, náboženstvo, tradície, štát, príroda, životné prostredie, solidarita, a pod (Schelle et al., 2010).

Hodnoty, ktoré si človek osvojuje prechádzajú etapou zvnútornenia v procese socializácie a vývinu. Tieto hodnoty sú čiastočne vytvorené kognitívne. Často sú to hodnoty vytvárané, osvojované a prezentované v spoločnosti, do ktorej jednotlivec patrí. Človek si ich však môže vytvoriť aj sám osobne, na základe životných skúseností. Normy a hodnoty môžu byť rôzne u jednotlivých osôb a tiež sa líši a mení miera dôležitosti, ktorá sa im pripisuje. Zvláštnym prejavom potreby usporiadať si svoje hodnotovo-mravné nazeranie je kategória „hodnotová hierarchia, hodnotový rebrík, hodnotová pyramída“. Je vyjadrením túžby, potreby ľudí, spoločnosti usporiadať si hodnoty spravidla podľa ich významu pre jednotlivca, či spoločnosť, resp. do vzájomných súvislostí. Najčastejšie ich však usporadúvame podľa istého poradia dôležitosti. Význam týchto hodnôt je preto v závislosti od individuálneho, či spoločenského vnímania ich dôležitosti, potrebnosti, správnosti, reflektovania toho, čo sa považuje za morálne, dobré, správne. Na vrchole tejto hierarchie (pyramídy) sa potom nachádza vyjadrenie hodnotového (mravného) ideálu, od ktorého sa celá štruktúra hodnotovej orientácie človeka (ale i spoločnosti) odvíja.

Za spoločenské normy považujeme tie, ktoré vyjadrujú skutočnosť, že človek žije, správa sa a koná v interakcii s iným človekom, žije v spoločenských vzťahoch, ktoré tiež istým spôsobom reflektujú jeho vzťah k hodnotám. Pretože žijeme v istých spoločenských zväzkoch, často účasť, pozíciu v nich považujeme za istú hodnotu. Rovnako spoločnosť, ak tieto vzťahy radí do kategórie hodnôt, má tendenciu ich ochraňovať, preferovať. Sú to predovšetkým: hodnoty rodiny, spoločenstiev rôzneho typu, kultúrne hodnoty, náboženské hodnoty, národné hodnoty, tradície, štát ako hodnota, krajina, región, príroda, životné prostredie a jeho ochrana ako hodnota. Práve tieto spoločenské vzťahy odzrkadľujú i normy spolužitia. V dnešnom multikultúrnom svete sa takouto veľmi dôležitou normou stáva tolerancia. Tolerancia ako schopnosť vnímať a poznať iných. Rešpektovať názor iných, brať do úvahy argumenty iných. Rešpektovať právo na iný hodnotový svet, ak nie je v rozpore so všeobecne platnými všeľudskými normami. Tolerancia potom predstavuje postoj k inakosti: rasovej, politickej, náboženskej. Pojem tolerancia má svoje hranice, určené predovšetkým existujúcimi a platnými morálnymi normami.

Byť tolerantný znamená aj schopnosť prezentovať a obraňovať vlastné názory, zdôvodniť vlastný postoj argumentačne odreflektovať svoju skúsenosť viery, či neviery. Tolerancia však znamená učiť sa rešpektovať názor iných, brať do úvahy argumenty iných, uvažovať o možnostiach korekcie intolerantných postojov. „Intolerancia je často znakom nevedomosti, neinformovanosti, neschopnosti počúvať druhého“. Dnešná spoločnosť má teda záujem i „povinnosť“ tie normy a hodnoty, ktoré podporujú toleranciu v spoločnosti, v konaní a správaní jej jednotlivých členov všemožne podporovať. Človek žije v spoločnosti. Je súčasťou spoločenských celkov, nielen mikroštruktúrnych, ako sú rodina, pracovný kolektív, priatelia, kultúrne spolky, ale je aj súčasťou makroštruktúr. Táto účasť v nich je síce dobrovoľná, človek sa nemusí identifikovať s národom, ktorého súčasťou je, môže sa vysťahovať zo štátu, ktorý mu z nejakých dôvodov nie je prijateľný, môže vystúpiť z cirkvi, nebyť súčasťou náboženského spoločenstva, konvertovať na inú vieru, prestúpiť do inej politickej strany, či regionálneho združenia, ale prijatím účasti na živote týchto makroštruktúr, vyjadrujeme, že sú pre nás užitočné, máme k nim vzťah, sú pre nás hodnotou.

A úlohou spoločnosti je pestovať vedomie o ich hodnotách, minimálne do tej miery, aby sa človek s nimi identifikoval, mal k nim pozitívny vzťah, ochraňoval ich, vážil si ich.

V najširšom slova zmysle v tom spočíva hodnota národnej a kultúrnej identity, vlastenectva, domoviny, viery v náboženskom zmysle.

Hodnota predstavuje špecifickú psychickú kategóriu, ktorá tvorí pomerne stabilnú trvalú štruktúru osobnosti významnú pre individuálnu, sociálnu a historickú realizáciu človeka a podľa psychologického slovníka je to vlastnosť, ktorú jedinec prisudzuje určitému objektu, situácii, udalosti alebo činnosti v spojitosti s uspokojovaním svojich potrieb a záujmov.

Kučerová charakterizuje hodnotu ako: „Nielen to čo je v živote nutné, potrebné a užitočné, ale i to, čoho si vážime čo obdivujeme, čo cítime, i to čo milujeme, čo je nám drahé a čo je nám blízke nášmu srdcu“ (Kučerová, 1996, s. 45). Sociológ Popovič (in: Cakirpaloglu, 2004) vymedzuje hodnoty ako spoločenské štandardy, ktorými sú regulované činnosti a správanie ľudí v spoločnosti. Takto definované hodnoty stavia do vzťahu s normami. Hodnoty určujú, čo je treba urobiť, oceniť, k čomu smerovať, zatiaľ čo normy regulujú spôsob správania pri realizácii hodnoty

Vývoj hodnôt determinuje individuálna charakteristika jedinca (vlastnosti, tendencie inklinovať k určitému typu správania, cieľavedomá aktivita) a priebeh socializácie. Ďalším determinantom sú sociálne podmienky - primárna rodina, životný štýl, sociálny pôvod alebo identifikácia s vrstovníkmi a ich záujmy. Nemenej dôležitým determinantom sú historické podmienky a denná realita, ktorá ovplyvňuje mnohé dlhodobé stanoviská.

A čo sa teda rozumie pod pojmom profesijná etika?

Ako sme už spomenuli, pod týmto pojmom sa rozumie jedna zo súčastí aplikovanej etiky, ktorá reflektuje etické aspekty pohľadov a problémov vznikajúcich v rámci určitých povolaní.

Profesijná etika sa teda vo svojej hĺbke venuje etickým normám a hodnotám a taktiež povinnosti ich dodržiavania v konkrétnej profesii. To znamená, že profesijné etiky spadajú do skupiny deontologických etík (sú etikami povinností). Vo vzťahu k predstaviteľom profesie ide o formu kolektívnej etiky, ktorú by mali v praxi uplatňovať konkrétne subjekty. Z humanistickoaxiologického hľadiska rozumieme pod profesionálnou etikou súhrn mravných požiadaviek určujúcich správanie, vzťahy a ideály charakteristické pre príslušnosť človeka k danej profesii. Obyčajne sa tieto špecifické mravné požiadavky určujú svojím chápaním profesionálnej cti, hrdosti, statočnosti, zodpovednosti, povinnosti. Étos povolania je vyjadrením morálneho postoja, ktorý človek zaujíma k svojej práci, zvláštnym úlohám a povinnostiam svojej profesie. Étos vyjadruje pozitívny postoj, teda vždy ide o prácu, ktorá sama osebe je pozitívnou hodnotou. Táto podmienka musí byť vždy splnená.

Schelle et al. (2010, s. 17) ďalej uvádza, že „V zásade sa normy a hodnoty profesijných etík odvodzujú zo všeobecných mravných noriem a zároveň vyjadrujú určité špecifiká jednotlivých povolaní. Okrem toho sa profesijná etika zaoberá dostupnosťou, nákladnosťou a sprístupnením odbornej pomoci, organizáciou a disciplínou v rámci profesií a pod. Teda nejde len o aplikáciu „čistej“ etiky, ale aj množstva poznatkov z politickej, sociálnej a právnej „filozofie“.“

Čo je primárnym cieľom profesijného kódexu podľa Schelle et al.?

• Apelovať na profesijnú hrdosť.
• Viesť k správne pochopenej solidarite, obhajujúcej dôstojnosť daného povolania.
• Zaviazať príslušníka danej profesie ku konaniu podľa morálnych noriem, ktorá sa považujú za súčasť zodpovedne vykonávanej práce v odbore.

Vo všeobecnej rovine profesijné etické kódexy stavajú na takých sociálnych a občianskych cnostiach ako je tolerancia, poctivosť, pracovitosť, zdvorilosť, trpezlivosť, pravdovravnosť, sebaovládanie, rozvážnosť, obetavosť, ochota dobrovoľne dodržiavať zákony, zodpovednosť voči osobám, inštitúciám, prejavom života, materiálnym a duchovným hodnotám. V rovine profesionálnej sa kladie dôraz na odbornosť a kvalitu vykonávanej práce. Inými slovami profesionálna etika predstavuje štandard očakávaného správania tej – ktorej profesijnej skupiny.

„Celospoločenský význam profesijných etík je v tom, že zabezpečujú pred spoločnosťou (a samozrejme pred zainteresovanými skupinami) zodpovednosť príslušníkov profesijných skupín alebo povolaní za to, že svoje osobné záujmy nebudú stavať nad záujmy profesijnej skupiny, ku ktorej patria a ktorej z pohľadu jej užitočnosti a opodstatnenosti ide predovšetkým o pozitívne vnímanie a akceptáciu zo strany spoločnosti. Ignorovanie profesijnej etiky zo strany jej „vykonávateľov“ vyvoláva spoločenskú nedôveru tak odbornej ako aj širokej verejnosti“ (Schelle et al., 2010, s. 17).

Existencia človeka je možná iba v interakcii s inými ľuďmi. Dôležitým predpokladom tejto interakcie je uvedomenie si skutočnosti, že všetci sú si rovní. Najdôležitejším momentom interakcie ľudských bytostí je spolupráca. Hybným momentom tejto spolupráce je potom poznanie, že takáto forma aktivity je pre všetkých oveľa prospešnejšia ako len ich individuálne aktivity. Profesijná etika reflektuje etické aspekty pohľadov a problémov, ktoré vznikajú v rámci určitých povolaní. Profesijná etika sa zaoberá hodnotami a povinnosťou ich realizácie v určitých profesiách a službách, ktoré z nich vyplývajú, ako napr. v zdravotníctve, v sociálnej práci, školstve atď. Otázky profesijnej etiky sa obyčajne dostávajú do popredia vtedy, keď hodnoty dominantné v určitej profesii sa v praxi dostanú do konfliktu s inými hodnotami. Obyčajne v povolaniach existujú kódexy, ktoré sú určitým návodom a prostredníctvom špeciálnych noriem vyjadrujú hlavné hodnoty povolania. Ich cieľom je predovšetkým slúžiť ako nejaký všeobecný návod, ako sa treba správať v určitom kontexte konfliktu, či potencionálneho konfliktu.

3. Práca, profesia a povolanie

Význam a zmysel práce v historickom vývoji ľudstva je podmienený postupným zdokonaľovaním pracovných a výrobných nástrojov. Práve tento vývoj a zdokonaľovanie pracovných nástrojov bol nerozlučne spätý so zdokonaľovaním ľudského duševna, duševných procesov a vlastností osobnosti a zvlášť schopností a spôsobilostí človeka. Úspešná práca posilňuje u človeka pocit jeho osobnej dôstojnosti a sebauvedomenia. Práca viedla k zdokonaľovaniu nielen telesných orgánov (napr. ruky), ale aj psychických procesov (cítenia, vnímania, myslenia, pozornosti, ale aj vlastností osobnosti). Každá profesia v sebe zahŕňa určitý druh práce. Práca je jedným z činiteľov rozvoja psychiky a osobnosti človeka. Práca predstavuje súbor činností, ktoré sú vykonávané na určitom pracovisku určitým človekom, a to s istou stálosťou, trvalosťou a pravidelnosťou. S druhom práce súvisí i názov povolania. Jednotlivé pojmy ako aj ich význam si nasledovne predstavíme. Pozoruhodný názor vyjadril Hegel na ľudskú prácu a jej etický rozmer. Ľudská práca nie je Hegelom považovaná za prekliatie. Naopak ľudská práca je podľa Hegla podmienkou prejavovania sa a potvrdzovania sa človeka ako bytosti slobodnej, rozumnej a tvorivej. Ľudská práca je spôsobom sebautvárania sa človeka (Hegel in: Patočka, 1960).

Povolanie možno charakterizovať ako skupinu ľudí v zamestnaní, ktorej členovia súhlasia s dodržiavaním stanovených pravidiel správania sa pri výkone povolania.

Existuje mnoho profesií, ktoré sú kontrolované regulačným alebo vládnym orgánom. Typickými profesiami sú medicína, stomatológia, právo, architektúra, sociálna práca, ošetrovateľstvo, účtovníctvo. Väčšina definícií profesie identifikuje túto činnosť ako "prácu pre verejné blaho".

Existujú rôzne koncepcie v rámci akademického sveta, kde medzi akademickými pracovníkmi a laikmi, dochádza k rozporu definovania pojmu "profesionálne". Termín môže byť používaný veľmi všeobecne napríklad v protiklade k práci, ktorú vykonal "amatér", alebo na označenie niekoho, kto mal absolvovaný špecializovaný výcvik v danej doméne, alebo v anglosaských tradíciách sa tým označuje povolanie, ktoré zvyčajne vyžaduje dosiahnutie určitý stupeň vysokoškolského vzdelávania. Ide tu o veľmi obmedzený rozsah profesií, ako sú: lekári a právnici, ktorých už považujú za profesionálov. Väčší dôraz sa kladie na samostatnosť, odbornosť, súbor vedomostí. Takáto typológia povolania je zaužívaná ako spôsob, ako sa pozerať na profesionálne role a identity absolventov, profesijnú odbornosť a aspekty moci.

Austrálska rada profesií (2004) definuje "povolanie" nasledovne: Povolanie je disciplinovaná skupina jednotlivcov, ktorí dodržiavajú etické normy, ktoré sú všeobecne akceptované. Verejnosť vlastní špeciálne znalosti a zručnosti inštitúcie učením získaným z výskumu, vzdelávania a odbornej prípravy na vysokej úrovni, pričom sú pripravení vykonávať tieto znalosti a zručnosti v záujme druhých.

Činnosť každej profesie upravuje etický kódex, ktorý vyžaduje správanie a prax nad rámec osobnej morálnej povinnosti jedinca. Definuje a vyžaduje vysoké štandardy správania sa vo vzťahu k službám pre verejnosť ako i pri rokovaní s profesijnými kolegami. Ďalej sú tieto pravidlá „vynútené“ vykonávaním určitého povolania a sú uznávané a prijímané v danej komunite.

Boone (2001) uvádza termín „Profesia“ ako pojem, ktorý je založený na vedeckých a filozofických faktoch získaných prostredníctvom vedeckého úsilia. Jedinci, ktorí vstúpia do povolania z určitých dôvodov, chápu, že ich práca je jedinečnou verejnou službou s vedeckým alebo filozofickým základom alebo subjektom poznania. Profesie sú založené na získaní odborných zručnostiach potrebných pre profesionálne vykonávanie verejnej služby.

Southern Illinois University (2004) navrhuje, aby profesie mali tieto spoločné vlastnosti:

• Spojenie s profesiou znamená získanie špeciálnych znalostí.
• Príprava na povolanie zahŕňa výcvik s využitím daných znalostí.
• Štandardy profesie sú udržiavané na vysokej úrovni, a to silou organizácie alebo zosúladeným stanoviskom.
• Každý člen daného povolania uznáva, že má zodpovednosť voči verejnosti, zodpovednosť voči klientom alebo ostatným členom profesie.

Predošlá charakteristika sa zhoduje s názormi Burbulesa a Densmoreovou (1991), ktorí identifikujú charakteristiky profesie ako:

• profesionálnu autonómiu;
• jasné definovanie - vysoko vyvinuté, špecializované na teoretickej báze znalostí,
• kontrolované prostredníctvom výcviku,
• certifikované, a licencované novými subjektmi na trhu.

Pratte a Rurry (1991), sa zamerali viac na stav a odmeňovanie v zozname charakteristík profesie, pričom ju vidia v týchto bodoch:

• odmeňovanie,
• sociálny status,
• autonómna alebo autoritatívna moc
• služby.

UK Inter-profesionálna skupina definuje povolanie ako:

• zamestnanie, v ktorom jedinec používa intelektuálne schopnosti na základe zavedených znalostí a praxe, poskytuje špecializované služby vo vymedzenej oblasti, nezávislé od úsudku, ale v súlade s etickým kódexom a vo verejnom záujme.

4. Vzťah práce a mravnosti

Mravnosť a práca vo vývoji ľudskej civilizácie predstavujú významné, vzájomne späté antropotvorné fenomény. Práca ako tvorkyňa duchovných a materiálnych hodnôt v humanistickej kultivácii človeka mravné kvality jedinca priamo vyžaduje a zároveň ich svojím pôsobením utvára a rozvíja. Mravný a pracovný vývoj osobnosti sa neustále vzájomne podmieňuje. Otázka vzťahu práce a mravnosti patrí v etike medzi filozofické otázky, na ktoré stále hľadáme odpoveď. Preto sa skôr zameriame na vysvetlenie ponímania mravnosti z pohľadu Hegla. Mravnosť Hegel chápe ako súčasť a produkt historického procesu. Mravnosť podlieha dynamike historického procesu. Nejestvuje jedna jediná a nemenná mravnosť.

S každou novou historickou etapou dejinného vývoja sa objavuje nová mravnosť alebo nová tvár (podoba mravnosti), nový komplex mravných hodnôt. Vzťah dobra a zla Hegel chápe na pozadí učenia o jednote a boji protikladov. Zlo je protipólom dobra a ako také je nevyhnutným z hľadiska uvedomenia si dobra. Súčasne však zlo je niečím odlišným od dobra, aj keď jestvuje v jednote s dobrom. Hegel rozlišoval medzi individuálnou a spoločenskou mravnosťou, aj keď ich od seba prísne neoddeľoval. Individuálnu mravnosť chápal ako výsledok mravnej slobody jednotlivca. Mravná sloboda jednotlivca by mala byť v súlade so všetkým, čo je späté so spoločenskou mravnosťou. Individuálna mravnosť je nezlučiteľná s egoizmom. Človek nemá sledovať egoistické záujmy. Záujmy človeka ako jednotlivca majú byť podriadené záujmom celku. Táto problematika sa prejavuje aj v Heglovom učení o štáte. Hegel nadraďuje štát nad jednotlivca. Uplatňuje tu svoje chápanie vzťahu celku a časti. Poukazuje na to, že ako niet celku bez častí, niet ani spoločnosti (štátu) bez jednotlivcov (jednotlivých ľudských indivíduí). (Etika a filozofia, online).

Ku každému druhu ľudskej práce ako profesii sa vzťahujú určité špecifické požiadavky profesionálnej morálky. Pracovný výkon popri spôsobilostiach odborného charakteru podmieňujú mravné postoje, mravná hodnotová štruktúra, mravná vzťahová komunikatívnosť, vedomie zodpovednosti. Musíme vedieť, čo je pre výkon každého povolania v každej osobitnej situácii z mravného hľadiska pozitívne a čo negatívne. Či ide o konvergenciu alebo divergenciu vo vzťahu k dobru alebo zlu. Súhrn špecifických požiadaviek a základných mravných noriem povolania sa nazýva morálkou povolania. Obsah týchto požiadaviek závisí od charakteru práce, ktorú v povolaní vykonávame.

5. Sebaaktualizácia a sebarealizácia v povolaní

Aby sa človek mohol plne realizovať, musí mať nielen uspokojené základné potreby, ale aj vyvinuté určité hodnoty, ktoré ho budú motivovať na ceste jeho sebarealizácie. Hodnotová orientácia nás komplexne usmerňuje, inšpiruje ale najmä motivuje k cieľom. Podľa Brožíka (1984) pochopenie a uvedomenie si vlastnej hodnotovej orientácie podnecuje úspešnú sebarealizáciu človeka.

Sebeaktualizácia a sebarealizácia sú dve základné a vzájomne sa dopĺňajúce súčasti prejavov vlastného Ja osobnosti. Obe tieto tendencie významne prispievajú k väčšiemu, či menšiemu pocitu uspokojenia a naplnenosti z vlastného života ako z hľadiska osobných, tak situačných možností.

Voľba profesionálnej orientácie je jednou z najvýznamnejších úloh v dospievaní a mala by byť napĺňaná s ohľadom na uplatnenie individuálnych schopností a vlastností človeka i v súlade s jeho motivačnou zameranosťou – teda očakávaným uspokojením potrieb (výkonu, úcty a i.), individuálnej štruktúry cieľov, osobných záujmov, prípadne i nadosobných hodnôt, ideálov atď., a to v konfrontácii s danou ponukou možností v konkrétnych podmienkach.

Považujeme za nevyhnutné pripomenúť históriu pojmu „sebarealizácia“ a jej zakladateľa.

Maslowova pyramída (potrieb) je hierarchia ľudských potrieb, ktorú definoval americký psychológ Abraham Harold Maslow v roku 1943. Podľa tejto teórie má človek päť základných potrieb (od najnižších po najvyššie):

1. fyziologické potreby
2. potreba bezpečia, istoty
3. potreba lásky, prijatia, spolupatričnosti
4. potreba uznania, úcty
5. potreba sebarealizácie

 Obr. 1 Maslowova pyramída potrieb

Prvé štyri kategórie Maslow (1968) označuje ako nedostatkové potreby a piatu kategóriu ako potreby bytia alebo rastové potreby. Všeobecne platí, že nižšie položené potreby sú významnejšie a ich aspoň čiastočné uspokojenie je podmienkou pre vznik menej naliehavých a vývojovo vyšších potrieb. Toto však nie je možné tvrdiť bezvýhradne a je dokázané, že uspokojovanie vyšších potrieb (estetických, duchovných) môže napomôcť v krajných situáciách ľudského života, v ktorých je možnosť uspokojovania nižších potrieb obmedzená. Za najvyššiu považuje Maslow potrebu sebarealizácie, čím označuje ľudskú snahu naplniť svoje schopnosti a zámery.

Abraham Maslow (1968) vychádzal z presvedčenia, že výkon pracovníkov je možné zvyšovať až k prirodzeným fyziologickým hraniciam, ak budú uspokojované nielen materiálne, ale i sociálne potreby, t. j. potreby sebarealizácie, sebaaktualizácie, sebauskutočnenia, sociálnej spolupatričnosti k niekomu alebo niečomu, tvorivosti, bezpečia, istoty, postavenia a pod.

K saturácii (naplneniu, uspokojeniu) väčšiny potrieb dochádza práve v pracovnom procese. Paradoxom, je, že mnohí o sebarealizáciu nestoja, sú motivovaní len nižšími fyziologickými potrebami, pokojom a pohodlím.

Potreba sebarealizácie

Práca bola v minulosti chápaná ako povinnosť. V súčasnosti okrem toho, že slúži k získaniu financií, ktoré nám uľahčujú život, ponúka nám aj priestor k nadväzovaniu nových kontaktov a k sebarealizácii. Sebaaktualizácia (pojem zaviedol Kurt Goldstein, niekedy sa označuje ako sebarealizácia – Maslow, A. H.) je to inštinktívna potreba naplniť svoje schopnosti a snaha byť najlepším akým len človek môže byť.

Maslow (1968) definoval sebarealizovaných ľudí takto:

• Prijímajú okolnosti života (vrátane seba) namiesto toho, aby ich odmietali alebo sa im vyhýbali.
• Sú spontánni v tvorbe myšlienok a činov.
• Sú tvoriví.
• Zaujímajú sa o riešenie problémov, často aj o riešenie problémov iných ľudí. Riešenie týchto problémov hrá v ich živote často kľúčovú rolu.
• Cítia blízkosť iných ľudí a všeobecne si vážia život.
• Majú vnútornú etiku, ktorá je nezávislá od vonkajšej autority.
• Posudzujú iných bez predsudkov, spôsobom, ktorý možno považovať za objektívny.

 Sebarealizácia či sebaaktualizácia je vrcholom. Má viesť človeka k tomu, aby robil to, na čo sa sám hodí. Sebarealizácia obsahuje v sebe hodnoty existencie jedinca, metapotreby. Maslow ich uvádza sedemnásť. Niektoré sú základom existencie, ako spravodlivosť, čestnosť, sloboda konať ale tak, aby sa neublížilo inému, sebavyjadrenie a tvorivosť, sebestačnosť. Maslow však upozornil aj na bariéry sebaaktualizácie. Pocit neistoty vedie k silnej ochrane vlastného ocenenia. Vynaložená energia bráni potom možnosti zmeny a rastu človeka. Bariérou je strach zo sebapoznania. Preto úlohou skupiny, spoločnosti je vytvoriť prostredie, ktoré podporí sebaaktualizáciu cez sebaocenenia. Sebaocenenie je výsledkom akceptácie odlišnosti, v širokom spektre, zo strany iných (Kotek, 2005, s. 19).

Osem spôsobov sebaaktualizácie podľa Maslowa:

1. Prežívajte veci naplno, živo, nesebecky.
2. Život je stály proces volieb medzi bezpečím a riziko, v záujme rastu.
3. Nechajte prejaviť sa svojmu Self tým, že ho budete počúvať, čo vám hovorí, čo cíti.
4. Pri pochybnostiach buďte čestní, preberte zodpovednosť za konanie. Prebratie zodpovednosti je sebaaktualizáciu.
5. Počúvajte vlastný vkus, rátajte s nepopulárnosťou.
6. Využívajte vlastnú inteligenciu na to, aby ste veci robili dobre.
7. Poznajte v čom ste dobrý a aké potencionality nemáte. Napomáhate tým vzniku vrcholných zážitkov
8. Buďte otvorený voči sebe v pocitoch, poznávaní, vnímaní svojich cieľov. Umožní to identifikovať svoje obrany a nájť odvahu sa ich vzdať (Hall, Lindzey, l997, s. 179 in Kotek, 2005).

Sebaaktualizácia – pocit nepokoja, nespokojnosti, sebaľútosť, má sklon k zatrpknutosti, k negativite, „blúdiaci Holanďan“.

Sebaaktualizácia sa najčastejšie interpretuje ako realizácia vlastných potencionalít, možností alebo využitia svojej kapacity pre tvorivý život. Maslow chápe sebaaktualizáciu ako sebanaplnenie človeka svojím zmyslom. Nie je ním pokoj a bezkonfliktnosť, ale ustavičná cesta byť lepším, dokonalejším, tvorivejším (Verešová, 2007, 261).