Etika sociálnej práce a sociálneho pracovníka

1. Základné problémy etiky sociálnej práce

V súčasnosti stále viac ľudí nadobúda presvedčenie, že na riešenie problémov nestačí spravodlivosť či láska uplatňovaná v osobných vzťahoch, rodine, či medzi kolegami. Uplatňovanie etických noriem vo všetkých oblastiach verejného života (v ekonomike, politike, zdravotníctve, školstve atď.) má pre prežitie človeka rozhodujúci význam. Etika rieši otázky o podstate a konaní mravného dobra (resp. zla) z hľadiska jednotlivého človeka ako aj ľudskej spoločnosti.

V celom historickom vývoji etiky sa riešia tieto základné problémy (Kutnohorská a kol., 2011):

• vzťah medzi tým, čo je a čo by malo byť,
• vzťah medzi záujmom individuálnym a spoločenským,
• vzťah medzi dobrom a zlom.

2. Etika pomáhajúcich profesií

„Etika je vetvou filozofie, ktorá sa pokúša určovať, ako môžu byť ľudské aktivity hodnotené ako správne alebo zlé. Ak je štúdium etiky aplikované na profesijnú oblasť, je nutné diskutovať nielen o základných etických pozíciách, ale tiež o podstate profesie a okolnostiach, za ktorých sa táto profesia uskutočňuje.“ (Garrett, 1989).

Vnímavosť voči porušovaniu ľudských práv a voči nespravodlivosti vyplývajúcej z neetického správania je veľmi vysoká. Je preto vhodné, že v pomáhajúcich profesiách sa môžeme odvolávať na etické kódexy, podľa ktorých by sa mali pracovníci správať a rozhodovať, a to nielen na poli pracovnom, ale aj v osobnom živote.

„Konať dobro a vyhýbať sa zlu, je primum principium celej etiky. Všetky etické systémy, vrátane medicínskej etiky, musia začínať týmto pravidlom, ktoré znamená, že dobro musí byť ohniskom a cieľom akejkoľvek teórie alebo profesijnej aktivity, ktorá sa vyhlasuje za mravne obhájiteľnú“ (Pellegrino, 2001).

Etika pomáhajúcich profesií má svoj zdroj v ich samej prirodzenosti, v tom, čo je na nich špecifické – v dobru, ku ktorému smerujú (Munzarová, 2005).

 Etická teória má za cieľ vytvoriť mechanizmy pre riešenie našich morálnych problémov, v ktorých sa uplatňujú tri princípy (Kutnohorská, 2007):

1. Hodnota života – v morálnej rovine, drahocennosť života je všeobecne uznávaným princípom. Je problematické napr. pri hromadných katastrofách určiť, koho s obmedzenými kapacitami prednostne zachrániť – čí život má väčšiu cenu?
2. Kvalita života – je to subjektívny pojem (kvalita životného štýlu – domáce rodinné šťastie, možnosť rôznych aktivít, dovolenky, zdravie, naplnenie potreby byť milovaný a milovať atď.) – o kvalite cudzieho života si môžeme urobiť len približnú predstavu ovplyvnenú našimi postojmi a skúsenosťami.
3. Posvätnosť života – vyplýva spravidla z náboženských postojov, avšak uznávajú ju aj ľudia, ktorí sú neveriaci, pretože naša kultúra má kresťanské základy.

V pomáhajúcich profesiách sa najmä v minulosti uplatňoval tzv. paternalistický vzťah na úkor partnerského.

• Paternalizmus - ide o autoritatívne rozhodovanie pracovníka v pomáhajúcich profesiách v otázkach diagnostického alebo terapeutického postupu, bez rešpektovania autonómie klienta, t.j. bez ohľadu na jeho postoje a priania.
• Partnerský vzťah - vychádza z faktu, že pracovník pomáhajúcich profesií (lekár, sociálny pracovník, psychológ...) a klient (pacient) sú si občiansky rovní a odlišujú sa len vzdelanosťou, resp. špecializáciou. V dnešnej dobe je neustála snaha o prerod paternalistického vzťahu na partnerský (Mojtová, 2010).

3. Etika sociálnej práce

Podľa Radoslava Goldmanna a Martiny Cichej (2004) je ťažké vymedziť etiku sociálnej práce kvôli veľkej zložitosti vzťahov sociálneho pracovníka a klienta. Konštatujú, že do tohto vzťahu sa premieta veľa premenných veličín, pretože sociálny pracovník v tomto vzťahu vystupuje v troch rolách:

• ako predstaviteľ štátu, zástupca majoritnej spoločnosti, ktorý sa musí riadiť presne stanovenými predpismi a vo vzťahu ku klientovi predstavuje „normalitu“,
• ako obhajca práv klientov (rola advokáta),
• ako arbiter z hľadiska občianskych práv klienta.

Z týchto troch rolí vyplývajú mnohé povinnosti, ktoré usmerňujú a ovplyvňujú konanie sociálneho pracovníka.

Etika sociálnej práce je všeobecnou disciplínou, ktorá vyžaduje schopnosť (Fischer, 2010):

1. odstupu od konkrétnej a dôsledne vyhodnocovanej pracovnej situácie s ohľadom na hranice,
2. abstraktného uvažovania k vytvoreniu scenára alebo hypotézy eticky prijateľného riešenia profesijnej situácie,
3. analýzy predpokladaného scenára alebo už uskutočneného riešenia z pohľadu všetkých eticky významných vplyvov na hodnotu daného riešenia a jeho dopad na zúčastnených.

Princípmi práce s klientom sa v 50.rokoch venoval Felix Biestek (Nečasová, 2010). Medzi ne zaradil:

• Individualizáciu (uznanie jedinečnosti klienta a rešpektovanie individuálneho prístupu ku každému klientovi)
• Vyjadrovanie pocitov (uznanie voľného vyjadrovania pozitívnych aj negatívnych pocitov klienta)
• Empatiu (schopnosť vcítiť sa)
• Akceptáciu (vnímanie klienta takého, akým je)
• Nehodnotiaci postoj (Rogers – bezpodmienečne pozitívne prijímanie)
• Sebaurčenie (rešpektovanie klientovho práva slobodne sa rozhodovať a vyberať z možností)
• Diskrétnosť

Etickými princípmi v práci s klientom sa zaoberajú viacerí autori, avšak väčšinou ide o modifikáciu Biestekových princípov (Banks, 2006). Etické princípy vychádzajú zo základných ľudských práv uvedených v medzinárodných etických dokumentoch a ústavách.

Mojtová (2008, 2010) definuje základné princípy etiky sociálnej práce takto:

• Prospešnosť (beneficiencia) – predpokladá konanie max. dobra pre konkrétneho človeka, pre jeho blaho.
• Neškodnosť (non-maleficiencia) – vyjadruje požiadavku, aby sociálny pracovník obmedzil a predchádzal možným rizikám v procese pomoci, t.j. žiada vylúčenie akéhokoľvek úmyselného i neúmyselného poškodenia alebo ublíženia. Platí heslo: „Nihil nocere – nikdy neškodiť!“
• Autonómia (svojbytnosť) – rešpektovať rozhodnutie klienta podľa vlastného presvedčenia. Autonómni klienti môžu podľa svojho uváženia presunúť zodpovednosť za rozhodovanie na inú osobu – napr. v ošetrovateľskej starostlivosti na lekára, či sestru.
• Spravodlivosť (justice) – princíp vyžadujúci rovnaké zaobchádzanie s ľuďmi, ktorí sú v podobnej situácii, nerobiť rozdiely medzi klientmi, poskytovať potrebnú starostlivosť každému, kto ju potrebuje, bez diskriminácie. Tu sa uplatňuje problematika tzv. alokácie (rozdelenia) ekonomických a ľudských zdrojov (odborníci).

Predstavitelia etiky spravodlivosti: John Rawls (1921-2002), Robert Nozick (1938-2002), Charles Taylor (1931).

• Dôveryhodnosť – zostať verný svojim záväzkom a dodržiavať ich.

V publikácii od Heřmanovej a kol. (2012) s názvom Etika v ošetřovatelské praxi sa stretávame s povšimnutia hodným výrokom, ktorý sa týka primárne sestier, avšak môžeme ho aplikovať na akúkoľvek pomáhajúcu profesiu: „Pred nástupom do služby sa pozrite do zrkadla a po službe si položte otázku: Vyzerám a správala som sa tak, že ak by som bola pacientom (klientom), mala by som k tejto sestre (soc. pracovníkovi) dôveru?“

• Pravdovravnosť (veracita) – záväzok hovoriť iným pravdu a neklamať ich.

Žilová (2000) medzi etické princípy v sociálnej práci zaraďuje aj:

• Diskrétnosť - ide o zachovávanie dôverných informácií v tajnosti. Znamená to mlčanlivosť sociálneho pracovníka o faktoch, svedectvách, správaní klienta o ktorom pracovník nemá právo hovoriť.
• Úcta - sociálny pracovník ju vyjadruje napríklad spravodlivosťou a rovnoprávnosťou všetkých sociálnych klientov bez ohľadu na ich duševné, rasové, náboženské a iné rozdielnosti, ale aj taktnosťou a slušnosťou voči sociálnym klientom
• Ohľaduplnosť - je morálnou kvalitou, ktorá si vyžaduje, aby mal sociálny pracovník záujem o potreby sociálnych klientov ako aj o ich želania a požiadavky. Ide o zdvorilé zaobchádzanie so všetkými na najprijateľnejšej úrovni.
• Zodpovednosť - výrazom zodpovednosti je napríklad aj dodržanie sľubov a dohôd. Ide o zodpovedný prístup sociálneho pracovníka k vlastnej práci ako aj voči klientovi pri poskytovaní sociálnych služieb.

Podľa Nečasovej (2001) by v sociálnej práci nemali chýbať ďalšie etické princípy: sebadeterminácia, dobrá kvalita života, rovnosť.

Predstavitelia etiky zodpovednosti: Max Weber (1864-1920), Hans Jonas (1903-1993), Karl-Otto Apel (1922), Emmanuel Lévinas, Hans Kűng (1928).

Na základe týchto princípov etiky sociálnej práce je postavený Etický kódex sociálnych pracovníkov Slovenskej republiky, ktorý bol prijatý Valným zhromaždením Asociácie sociálnych pracovníkov na Slovensku 31.mája 1997. Upravuje rovnaké okruhy ako americký, ale je oveľa stručnejší.

Etický kódex platný v USA

1. etická zodpovednosť sociálneho pracovníka ku klientovi
   • (záväzok, spôsobilosť, vedomosti o kultúrnej rozmanitosti klientov, kompetencie, kultúrna spôsobilosť a sociálna rozdielnosť, konflikty záujmov, dôvernosť a mlčanlivosť, prístup k záznamom, sexuálny vzťah, fyzický kontakt, sexuálne obťažovanie, slovník sociálneho pracovníka, platba za služby, práca s právne nespôsobilými klientmi, prerušenie poskytovania služieb, ukončenie poskytovania služieb)
2. etická zodpovednosť voči klientom
   • (rešpekt, mlčanlivosť pred kolegami, interdisciplinárna spolupráca, konzultácie s kolegami, sexuálne vzťahy, konzultácie, sexuálne obťažovanie na pracovisku, ponižovanie kolegov, nekompetentnosť sociálneho pracovníka a jeho ohlasovania povinnosť, neetické vedenie kolegov)
3. etická zodpovednosť sociálneho pracovníka pri výkone praxe
   • (supervízia a konzultácie, vzdelávanie a tréningy, uskutočňovanie hodnotenia, záznamy klientov, ukončenie záznamov, distribúcia klientov administratíva, doplňujúce vzdelávanie pracovníkov a ich odborný rozvoj, záväzky k zamestnávateľovi, konzultácie s vedením)
4. etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči profesionálnosti
   • (spôsobilosť, diskriminácia, osobné riadenie, nečestnosť, podvod, lož, skreslenie skutočnosti, ponuka)
5. etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči profesii sociálna práca
   • (celistvosť profesie, ohodnotenie a výskum)
6. etická zodpovednosť sociálneho pracovníka voči spoločnosti
   • (sociálne blaho, participácia spoločnosti, politická a sociálna činnosť)

Výhodou Etického kódexu sociálnych pracovníkov Českej republiky, na rozdiel napr. od Etického kódexu amerických sociálnych pracovníkov je, že ľudské práva sú tu výslovne pomenované, a tak je zrejmé ich úzke spojenie so sociálnou prácou. V Kódexe sú ľudské práva chápané jednak ako východisko, jednak ako kritérium pre eticky správne konanie. Prvý typ dokumentuje čl. 1.1 „Sociálna práca je založená na hodnotách demokracie, ľudských práv a sociálnej spravodlivosti,“ druhý napr. čl. 2.1.2: „Sociálny pracovník koná tak, aby chránil dôstojnosť a ľudské práva svojich klientov (Etický kodex sociálních pracovníků České republiky).

4. Etika sociálneho pracovníka

Sociálny pracovník by okrem profesionálnych kompetencií získaných prostredníctvom rôznych foriem vzdelávania mal disponovať komplexnou osobnostnou výbavou.

Pre výkon profesie je nevyhnutné, aby sociálny pracovník disponoval všetkými osobnostnými znakmi požadovanými profesionálnymi organizáciami, pričom sa nevyžaduje dosiahnutie ideálneho, vzorového stavu. Žiaden človek nedisponuje ideálne rozvinutým a stopercentne vyváženým osobným potenciálom. (Levická, 2002, s. 52).

Podľa Žilovej (2000) by mal sociálny pracovník disponovať hlavne charakteristikami, ako napríklad sociálna zrelosť osobnosti, psychická odolnosť a zrelosť, trpezlivosť, sebaovládanie, láskavosť, empatia, objektivita, zhovievavosť, rozhodnosť, pohotovosť a podobne.

Sociálny pracovník by mal oplývať empatiou. Empatia, teda vcítenie sa do duševného stavu pacienta, osobitá kognitívno-citová funkcia, ktorá znamená spoznanie a pochopenie prežívania pacienta na jednej starne „zblíženie sa“ do prežívania pacienta, na strane druhej hodnotením a dištancovaním sa od neho (Kristová, 2009).

Sociálny pracovník by mal neustále rozvíjať a skúšať nové spôsoby práce a byť zároveň flexibilným vo vzťahu so spoločnosťou, organizáciami ako aj samotnými užívateľmi, teda klientmi sociálnych služieb (Huges, Wearing, 2007).

Úlehla (2007) zdôrazňuje, že sociálny pracovník v rámci svojej profesie klientovi buď pomáha alebo ho kontroluje. Práve z hľadiska etiky sa pracovník pri práci s klientom sociálnych služieb dostáva neraz do rozporu medzi kontrolou a pomocou (napr. dieťa je emocionálne veľmi pripútané k matke, ktorá je alkoholička a nie je schopná sa oňho adekvátne postarať, avšak jeho odňatie môže spôsobiť viac škody ako osohu).

5. Hodnoty v sociálnej práci

Hodnota je všeobecný pojem pre všetko, čo si ceníme, vážime, čo považujeme za dôležité a významné pre človeka. Z hľadiska pomáhajúcich profesií patria hodnoty medzi základné piliere, na ktoré sa pri pomoci iným môžeme odvolať.

Podľa Matouška (2003) hodnoty vychádzajú z morálky a možno ich definovať ako všetko, čo považujeme za významné a dôležité. Sú to mravné štandardy, ktoré majú vplyv na naše rozhodnutie pre jednu z možných alternatív konania. Mravné hodnoty sa členia na:

• hodnoty mravného vedomia (pojmy, idey, pravidlá, princípy),
• hodnoty povahových vlastností človeka (pracovitosť, svedomitosť, pravdovravnosť, rozvážnosť a pod.),
• hodnoty medziľudských vzťahov (láska, priateľstvo, kolegialita, solidarita a pod.),
• hodnoty ľudského konania (dobrý skutok, dobromyseľnosť, charita a pod.).

Dôležitou otázkou mravných hodnôt je otázka ich platnosti a podľa toho existujú:

• všeľudské morálne hodnoty v časovej i priestorovej dimenzii,
• morálne hodnoty platné pre určité úseky ľudskej histórie,
• spoločenské a morálne hodnoty viažuce sa len k jednej situácii alebo udalosti.

Niektoré hodnoty rešpektuje celá spoločnosť vo svojej časovej a priestorovej dimenzii, iné takúto platnosť nemajú a sú len hodnotami určitej skupiny alebo jednotlivca. V živote každého človeka ovplyvňuje prienik rôznych systémov hodnôt, s ktorými sa bežne stretávame. Fischer (2010) ich rozdelil na:

Osobné hodnoty

Osobné hodnoty vstupujú do riešenia etického problému ako prvé východisko, z ktorého by človek v ideálnej situácii daný problém sám za seba riešil. Osobnou hodnotou môže byť dôvera v človeka, primárna snaha pomôcť skôr než odmietnuť, snaha o to nenechať za sebou nevyriešenú úlohu, ochota k obetovaniu a iné. Inde naopak pôjde o prirodzenú lenivosť, o opatrnosť k riskovaniu, starosť o vlastnú bezpečnosť, či o slabosť pre určitý druh klientov. K osobným hodnotám patrí aj vlastný pohľad na svet, vlastný príbeh sociálneho pracovníka, ktorý mu umožňuje pristupovať k profesii predovšetkým ako k svojmu osobnému poslaniu.

Spoločenské hodnoty

Každodenný život spravidla neumožňuje odstup od spoločenského diania. Spoločenské hodnoty sa prejavia napr. v individuálnej práci s klientami alebo v legislatíve, v zmluvách, profesijných kódexoch či strategických plánoch jednotlivých organizácií. Tieto hodnoty tiež prenikajú aj medzi osobné hodnoty, preto by sme ich nemali prijímať nekriticky.

Legislatívne hodnoty

Právo a legislatíva sú hodnotovou rovinou, ktorú možno pozitívne identifikovať vďaka systému zákonov. Je však treba mať na mysli i ten fakt, že legislatíva je predmetom spoločenského vývoja, v ktorom hrá svoju rolu i výskyt ojedinelých neštandardných prípadov.

Profesijné hodnoty

Kódexy nemávajú záväznosť právneho charakteru, avšak profesijné organizácie (napr. ASVSP) môžu mať určitú možnosť výkon profesie konkrétneho pracovníka alebo inštitúcie komentovať a ovplyvniť. Ich zmyslom je predovšetkým chrániť ako klienta, tak napr. sociálneho pracovníka tým, že stanoví hranice, v ktorých pracovník svoju profesiu vykonáva. Dôsledné premyslenie vzťahu profesijných a osobných hodnôt sociálneho pracovníka už počas odbornej prípravy by malo predchádzať situáciám, v ktorých by oprávnene predpokladané profesijné hodnoty mali ustupovať osobným hodnotám pracovníka.

 Mátel (2012) upozorňuje na kľúčové profesijné hodnoty, ktorých výber je v rámci jednotlivých profesií pomerne zložitý a závisia od množstva faktorov. Bývajú ťažiskom profesijného etického kódexu v danej krajine alebo inštitúcii. Kľúčové hodnoty pomáhajúcich profesií pritom nie sú nemennými veličinami, ale podliehajú mnohým zmenám v spoločnosti i v samotnej profesii.

Viktor E. Frankl (2006) rozčlenil hodnoty na tri skupiny:

• postojové – človeku je dané, že môže zaujímať postoj
• tvorivé – človek môže počas života tvoriť, pracovať
• zážitkové – človek môže v každom okamihu prežívať

Matoušek (2003) medzi proklamované hodnoty v sociálnej práci zaraďuje:

• jedinečnosť každej ľudskej bytosti
• nárok na slobodu
• nárok na spravodlivosť
• povinnosť zodpovednosti voči spoločnosti, ktorá je spojená s nárokom na spoločenskú solidaritu.

Hodnotové základy sociálnej práce podľa Gordona (In Matoušek, 2003):

• spoločnosť venuje svoj záujem v prvom rade jednotlivcovi,
• jednotliví ľudia v spoločnosti sú na seba navzájom závislí,
• títo jednotlivci sú za seba navzájom zodpovední,
• každý človek má obdobné ľudské potreby, zároveň je každý človek jedinečný a líši sa od ostatných,
• základným atribútom demokratickej spoločnosti je umožnenie realizácie plného potenciálu každému jednotlivcovi a zároveň zodpovednosť každého vzhľadom k spoločnosti, čo sa prejavuje aktívnou účasťou na živote spoločnosti,
• spoločnosť má povinnosť zabezpečiť, aby prekážky tejto sebarealizácie mohli byť prekonané alebo aby im bolo možné predísť.

Odlišným spôsobom zhrnul základné hodnoty L. C. Clark (In Matoušek, 2003) a vyvodil tzv. pravidlo pre dobrú prax:

• rešpektovanie klienta (úcta),
• úprimnosť, otvorenosť a dôvernosť vo vzťahu s klientom,
• vzdelanosť a zručnosť pracovníka,
• starostlivosť a ochota pracovníka,
• účinnosť a užitočnosť,
• oprávnenosť (legitimita),
• spolupráca a zodpovednosť,
• autorita a váženosť (dobré meno) .

Tieto pravidlá sú úzko späté so základnými atribútmi profesie, vrátane etického kódexu.

Nečasová (2010) považuje hodnoty v sociálnej práci za veľmi dôležité, čo zdôvodňuje tým, že určujú nielen povahu samotnej sociálnej práce, povahu vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a všetkými ďalšími zúčastnenými v procese pomáhania (kolegovia, spoločnosť a pod.), ale zároveň sú dôležité pri riešení etických dilem. Skúmaniu hodnôt v sociálnej práci, resp. v pomáhajúcich profesiách sa v súčasnosti venujú viacerí odborníci, ako americký profesor F. Reamer (2008), britskí špecialisti S. Banksová (2006), L. Parrot (2010), v Čechách M. Munzarová (2005), H. Haškovcová (2001), v SR M. Dávideková (2008), A. Mátel (2012).

Práve Reamer (In Mátel, 2012) identifikoval z hľadiska vývoja hodnôt v sociálnej práci šesť základných hodnotových orientácií:

1. Paternalistická orientácia – založená na predpoklade, že verejným poslaním je pozdvihnúť charakter klientov, umožniť im viesť čestný, prospešný a zárobkovo činný život (napr. pomoc hladným, bezdomovcom, nezamestnaným a chudobným mobilizovaním ich vnútorných zdrojov).
2. Orientácia na sociálnu spravodlivosť – rovnosť príležitostí, prerozdelenie bohatstva, pomoc sociálneho zabezpečenia a služby.
3. Náboženská orientácia – pretransformovať náboženské presvedčenie do zmysluplných sociálnych služieb.
4. Klinická orientácia – objavila sa v súvislosti s etickými dilemami, ktoré sa vynorili v priamej (klinickej) práci s jednotlivcami, rodinami a skupinami (Informovaný súhlas, paternalizmus, komunikovanie pravdy, konflikt záujmov, súlad so zákonmi a smernicami). Primárne zdôrazňuje prospech klientov (jednotlivcov, rodín, skupín, komunít).
5. Defenzívna orientácia – primárne zameriava pozornosť na riziká práce a ochranu pracovníkov. Dominuje v nej záujem o zodpovednosť a narastajúce riziko súdnych sporov.
6. Amoralistická orientácia – jej principiálnou črtou je absencia konceptov založených na hodnotách alebo normatívoch.

Americká Národná asociácia sociálnych pracovníkov identifikovala šesť kľúčových hodnôt pre vykonávanie sociálnej práce, ktoré sú súčasťou etického kódexu NASW (2008):

1. služba
   • Prvoradým cieľom sociálnych pracovníkov je pomáhať ľuďom v núdzi a odstraňovať sociálne problémy.
2. sociálna spravodlivosť
   • Sociálni pracovníci odstraňujú sociálnu nespravodlivosť.
3. dôstonjosť a hodnota človeka
   • Sociálni pracovníci rešpektujú dôstojnosť a hodnotu osoby.
4. dôležitosť ľudských vzťahov
   • Sociálni pracovníci rozpoznajú ústrednú rolu ľudských vzťahov.
5. integrita
   • Sociálni pracovníci sa správajú dôveryhodne.
6. kompetencia
   • Sociálni pracovníci pracujú v rámci svojej oblasti kompetencií, pričom rozvíjajú a zdokonaľujú svoju profesionálnu kvalifikáciu.

Možno súhlasiť s Brnulom (2011), ktorý k týmto hodnotám pridal hodnotu prosociálnosti, resp. lásky k blížnemu. Keďže súčasná doba v niektorých prípadoch práve s touto hodnotou ostro kontrastuje, považuje za potrebné zdôrazniť prosociálnosť sociálneho pracovníka. Kišš (2006) sa k tejto téme vyjadril takto: „poskytovanie sociálnych služieb nemožno oddeliť od lásky. Možno sú iné povolania, ktoré natoľko lásku k blížnemu nevyžadujú. Dajú sa robiť aj zo sebeckých motívov a čisto zištne. Ale tam, kde by sociálny pracovník vykonával svoju službu bez lásky k svojmu klientovi, čisto zo zištných dôvodov, to by bola veľmi biedna sociálna starostlivosť.“

S hodnotovým systémom klienta sa môžeme zoznámiť niekoľkými spôsobmi – rozhovorom o jeho rodine, práci, záujmoch, cieľoch, potrebách, počúvaním členov rodiny a priateľov klienta a preskúmaním dostupných záznamov klienta, ktoré nám môžu odhaliť jeho osobné hodnoty (Kutnohorská, 2007).

Každopádne, vzťah sociálneho pracovníka ku klientovi (tiež jeho blízkym a kolegom) je podmienený jeho osobnými hodnotami, hodnotami profesie a hodnotami danej spoločnosti. Samozrejme, že je ovplyvnený hodnotovým systémom klienta samotného (Kutnohorská a kol., 2011).

V sociálnej práci dochádza predovšetkým ku stretu profesijných a osobných systémov hodnôt - inými slovami ide o stret toho, čím sociálny pracovník žije ako súkromný občan a toho, čo zastáva ako vykonávateľ spoločensky definovanej profesie.

 „Do profesionálnej práce sa premieta celý pracovníkov prístup k životu a ľuďom.“ Ide o to poukázať na to, ako hlboko sme vo svojej práci ovplyvnení tým, čo si myslíme o svete a ľuďoch. To je tiež jeden z dôvodov, prečo pracovníci v rôznych profesiách zaujímajú úplne odlišné postoje a vytvárajú protichodné teórie (Úlehla, 2003).

6. Etapy sociálnej práce

Novotná, Schimmerlingová (1992) opísali nasledovné etapy sociálneho pracovníka:

1. Etapa sociálnej evidencie a prvého kontaktu s klientom - táto etapa je zameraná predovšetkým na získavaní informácií o klientovi a jeho rodine.
2. Diagnostická etapa - je etapou zameranou na utváranie sociálnej anamnézy, ktorá by mala obsahovať informácie o klientovi, jeho rodine, práci a podobne. Anamnéza, ktorá hodnotí súčasnú situáciu pacienta, je podkladom pre stanovenie sociálnej diagnózy.
3. Etapa navrhovania riešení a plánu sociálnej terapie - je etapa, v ktorej sa utvára dlhodobý alebo krátkodobý plán pomoci, podľa potrieb klienta.
4. Etapa sociálnej terapie – je spojená so sociálno-výchovným pôsobením.s
5. Etapa overovania výsledkov - v tejto etape je dôležitá kontrola účinnosti použitých metód, bilancovanie a taktiež ukončenie spolupráce sociálneho pracovníka a klienta.

V sociálnej práci musíme rešpektovať jedinečnosť, nezameniteľnosť, originalitu každého človeka a jeho slobodu. To, že môžeme pomáhať ľuďom riešiť ich problémy, nás má tešiť a posúvať nielen v profesijnom, ale najmä v osobnom živote.