Etické rozhodovanie v sociálnej práci

1. Etické rozhodovanie v sociálnej práci

Sociálny pracovník sa ako každý iný človek neustále rozhoduje, a tým mnohokrát ovplyvňuje osudy ľudí. Výkon jeho profesie ho často stavia pred situácie, v ktorých nie je jednoduché sa rozhodnúť a navyše tieto situácie v sebe nesú etický rozmer. V tejto časti sa zameriame na rozhodovanie, špecifickejšie na etické rozhodovanie sociálneho pracovníka a jednotlivé modely etického rozhodovania.

Rozhodovaním rozumieme proces výberu jednej z viacerých alternatív. Etickým rozhodovaním chápeme proces výberu z alternatív vyplývajúcich z hodnôt sociálnej práce, etických princípov (odvodených z týchto hodnôt) a etickej zodpovednosti sociálneho pracovníka voči klientom, kolegom, pracovisku, spoločnosti a profesii, zadefinovanej etickým kódexom sociálnych pracovníkov, resp. sociálnej práce. Zjednodušene možno etické rozhodovanie sociálnych pracovníkov charakterizovať ako uvedomelé prijímanie rozhodnutí v súlade s profesijnou etikou.

Vo všeobecnosti podľa Daniela (2002) možno rozhodovací proces vymedziť nasledovne:

• problém (jeho objavenie a špecifikovanie) - je to najzávažnejšia časť v rozhodovaní,
• generovanie myšlienok a nápadov,
• hodnotenie jednotlivých myšlienok a nápadov,
• výber najlepšieho riešenia problému,
• realizácia daného výberu - rozhodnutie.

Existuje však viacero modelov rozhodovania. V teórii rozhodovania vládnu dva základne smery, ktorými sú teória racionálneho rozhodovania a psychologická teória rozhodovania.

V sociálnej práci môže mať rozhodovanie viacero podôb. O subjektívnom štýle etického rozhodovania hovoríme, ak je rozhodovanie sociálnych pracovníkov založené na ich intuícii, ktorá je zakorenená v ich vlastnom zvnútornenom kódexe. Toto môže viesť k zaujatým neobjektívnym riešeniam, ktoré spočívajú na pracovníkových osobných hodnotách. Tento štýl nezvažuje podstatné morálne otázky týkajúce sa situácie (Fosteret al., 1993). Rozhodovanie založené na „technických zručnostiach“ je rozhodovanie sociálnych pracovníkov, ktorí sa spoliehajú na pravidlá, záväzky a politiku organizácie. Rozhodovanie opierajúce sa o smernice, organizačné vplyvy alebo právne záväzky, ktoré poskytujú návod na riešenie, môžu mať za následok zvýhodnenie rozdielnych prioritných záujmov pracovníkom. To môže viesť k rozdielnemu spôsobu konania (Joseph, 1992).

V tejto súvislosti sa často zmieňuje rozdiel medzi defenzívnou a reflexívnou praxou:

• defenzívna prax - sociálny pracovník koná podľa predpisov a plní svoje povinnosti určené zamestnávateľom a zákonom. Pokiaľ sa pridŕžal predpísaných pravidiel, nikto ho nemôže obviniť. Predpisy ho tak na jednej strane obmedzujú, na druhej strane chránia pred vlastnou zodpovednosťou. Sociálni pracovníci sa stávajú „technickými vykonávateľmi“ požiadaviek,
• reflexívna prax - sociálny pracovník, ktorý je schopný reflektovať prax, dokáže nielen identifikovať etické dilemy a konflikty v praxi, ale i to ako vznikajú. Je si istejší svojimi osobnými hodnotami, hodnotami profesie i tým, ako ich prejavovať v praxi. Snaží sa o integráciu znalostí, hodnôt a schopností a ich využívanie v praxi. Je schopný sa vyrovnať s neistotou, ktorá sociálnu prácu sprevádza a je pripravený niesť riziko. Uvedomuje si, že profesijné hodnoty, osobné hodnoty a hodnoty zamestnávateľa môžu byť v konflikte. Takýto sociálny pracovník je autonómnou osobnosťou, ktorá je schopná niesť morálnu zodpovednosť za svoje rozhodnutie. (Banks, 2006).

„Väčšina rozhodnutí v sociálnej práci zahŕňa komplex etických, technických, právnych, ale i politických faktorov, ktoré sú vzájomne prepojené. Záleží na osobnosti sociálneho pracovníka, ako vníma situáciu, ako je skúsený v morálnom rozhodovaní a aká je jeho osobná hierarchia hodnôt, aké sú jeho určité stále vlastnosti osobnosti, ktoré typ rozhodnutia do značnej miery ovplyvňujú. Nemalú úlohu zohráva aj kontext, v ktorom sa sociálna práca vykonáva“ (Nečasová, In Matoušek a kol., 2003, s. 24; Daniel, 2002).

Zložité situácie, v ktorých sociálni pracovníci musia rozhodovať sú označované ako etické dilemy. Banks (2006) rozlišuje etické problémy a etické dilemy. Etické problémy poníma ako situácie, v ktorých je evidentné, ako by mal pracovník konať, ale rozhodnutie konať takýmto spôsobom sa mu osobne prieči. Etické dilemy chápe ako tenzné situácie, kedy sa pracovník nevie rozhodnúť medzi dvomi či viacerými alternatívami, z ktorých ani jedna nie je optimálna a predstavujú konflikt morálnych hodnôt či noriem (Banks, 2006; Kutnohorská, 2007; Reamer, 2006).Podľa Navrana (1998, In Mihinová, 1998, s. 1) pracovníkovi nie je jasné, ktoré rozhodnutie bude prijateľnejšie a prináša mu to stres a napätie. Situácie, ktoré niekto vníma ako etický problém, môže iný považovať za etickú dilemu. Záleží na každom sociálnom pracovníkovi, ako posudzuje danú situáciu, či ktoré etické hodnoty priorizuje (Banks, 2006).

Wark a Krebs (1996, In Dvořáková, 2007, s. 46) identifikovali 6 dilematických situácii, ktoré ľudia vo svojom živote prežívajú, rovnako ako ich vo svojej práci môžu zažívať aj sociálni pracovníci:

• Filozofická dilema – je vždy neosobná. Ide o abstraktnú, hypotetickú dilemu, ktorá sa priamo nedotýka človeka, ani jeho blízkych, ale v bežnom živote sa o nej často diskutuje (napr. eutanázia, trest smrti).
• Antisociálna dilema – reakcia na priestupok – týka sa rozhodnutia ako reagovať na priestupok, nespravodlivosť, či porušenie pravidiel. Situácia sa priamo dotýka aktéra situácie (napr. kolega nesplnil oznamovaciu povinnosť).
• Antisociálna dilema –reakcia na pokušenie – jedinec je vystavený pokušeniu dosiahnuť svoje potreby, naplniť túžby či dosiahnuť určitý zisk nepoctivým, nemorálnym, nespravodlivým spôsobom (napr. ponuka úplatku za uprednostnenie klienta).
• Sociálny nátlak na porušenie vlastných hodnôt alebo identity – jedinec je pod tlakom inej osoby alebo skupiny, aby sa zapojil do konania, ktoré porušuje jeho vlastné hodnoty (napr. naliehanie kolegov na rešpektovanie „morálky“ v zariadení).
• Prosociálna dilema– reakcia na protichodné požiadavky–dvaja alebo viacero ľudí kladie na jedinca protichodné, vylučujúce sa požiadavky, často s dôsledkami pre ich vzťah. Jedinec sa musí rozhodnúť komu pomôže alebo koho očakávania naplní (napr. matka vyžaduje úprimnosť a brat uchovanie tajomstva).
• Prosociálna dilema – reakcia na potreby ostatných – jedinec cíti konflikt, či je alebo nie je zodpovedný za určité proaktívne konanie na podporu druhého človeka. Zvažuje aké sú jeho povinnosti, či zodpovednosť k tomuto človeku (napr. zobrať kľúče od auta opitému kamarátovi).

Banks (2006) určila 4 hlavné typy problémov, ktoré môžu vyústiť v etické problémy či etické dilemy:

• problémy týkajúce sa individuálnych práv a blahobytu (welfare),
• problémy týkajúce sa verejného blahobytu (welfare),
• problémy týkajúce sa rovnosti, rozdielnosti a štrukturálneho utláčania,
• problémy týkajúce sa profesionálnej role, hraníc a vzťahov.

Posledným problémom sa zaoberá aj Úlehla (1999). Charakterizuje pozície sociálneho pracovníka z hľadiska toho, či vo svojej práci preberá viac kontrolu alebo ponúka pomoc. Súhlasíme s jeho názorom, že poslaním sociálnej práce je viesť dialóg medzi tým, čo chce spoločnosť vo svojich normách a tým, čo si praje klient. Pracovníkovou profesionalitou je tak vedieť byť prostredníkom medzi normami spoločnosti a presvedčením klienta. Keďže sa obe tieto krajnosti menia, pozícia prostredníka je stále iná. Sociálneho pracovníka vnímame ako profesionála, ktorého súčasťou práce je ponúkanie pomoci, ako aj preberanie kontroly. Nie je možné podľa nás tieto zložky striktne oddeliť, oba spôsoby práce sa vzájomne dopĺňajú a prelínajú. Iba reflexia situácie, jeho role a vzťahu s klientom môžu pracovníkovi napomôcť pri rozhodovaní ako postupovať v práci.

Vo všeobecnosti etické dilemy, s ktorými sa stretávajú sociálni pracovníci možno rozdeliť do dvoch skupín:

• etické dilemy priamej praxe – patria sem etické dilemy v práci s jednotlivcami, rodinami, malými skupinami. Medzi najvýznamnejšie oblasti, ktoré sa stávajú predmetom etických dilem patrí dôvernosť a súkromie, sebadeterminácia a paternalizmus, profesionálne hranice a konflikt záujmov, vzťah medzi profesijnými a osobnými hodnotami a ukončenie poskytovania služieb.
• etické dilemy nepriamej praxe – týkajú sa aktivít ako plánovanie, administratíva, výskum, hodnotenie, organizovanie, či sociálna politika (Reamer, 2006).

Nečasová a Musil (2008) na základe empirického skúmania a argumentov iných autorov konštatujú, že kľúčovú úlohu v procese vzniku a zvládania dilem práce s klientom zohráva morálna orientácia sociálnych pracovníkov. Pokiaľ sociálni pracovníci neprežívajú morálne dilemy, tak to môže byť z troch dôvodov:

• dôsledok „morálnej necitlivosti“ a „neuvedomovania si morálnej povahy danej situácie“,
• efekt „jasných hodnotových priorít“, ktoré umožňujú „jasnú voľbu“,

Prejav stavu, ktorý je vyvolaný „rutinou“ - morálna problematickosť určitej situácie sa môže vytratiť, len čo sa ustáli vzor postupu riešenia (Fleck-Henderson, 1991;Scott, 2001).

2. Hodnoty ako súčasť etického rozhodovania

Hodnoty v etickom rozhodovaní sociálnych pracovníkov zohrávajú významnú úlohu. Určujú povahu práce i povahu vzťahu medzi pracovníkom a klientom, kolegami navzájom i širšou spoločnosťou.

Hodnoty môžeme rozlišovať vzhľadom na rôznorodé kritériá. Podľa povahy oblasti, v ktorej sú rozlíšené a realizované na kultúrne, mravné, náboženské, spoločenské, estetické, politické atď. Podľa ich nositeľov na individuálne, rodinné, skupinové, inštitucionálne, cirkevné, profesijné atď. V rámci rôznorodých systémov hodnôt sú veľmi dôležité mravné hodnoty týkajúce sa človeka ako človeka, ktoré ho rozvíjajú a naplno uskutočňujú vo vlastnej podstate jeho ľudského bytia (Coreth, 1996).

Hodnoty nielenže ovplyvňujú správanie a konanie sociálneho pracovníka, ale konfliktom rôznych hodnôt sa sociálny pracovník dostáva do situácie, pre ktorú nie je ani jedna alternatíva riešenia ideálna. Spano a Koenig (2008) vytvorili model možných konfliktov hodnôt v praxi sociálneho pracovníka.

  Obr. 2  Model štyroch elementov praxe podľa Spano a Koenig (2008)

 Model zobrazuje prax sociálnych pracovníkov, v ktorej sa môžu dostať do konfliktu hodnoty jednotlivých elementov - klienta, inštitúcie, pracovníka a profesie. Každý systém má svoj vlastný „život“, svoj súbor hodnôt a môže si protirečiť s hodnotami a požiadavkami ostatných systémov (Spano, Koenig, 2008). Prvky „sociálny pracovník“ a „klient“ predstavujú osobné hodnoty sociálneho pracovníka a klienta, ktoré sú prejavom ich skúseností, náboženstva, kultúry. Sociálny pracovník sa vo svojej práci stretáva s osobnými hodnotami nielen klientov, ale aj s osobnými hodnotami príbuzných klientov, svojich kolegov, nadriadených.

Prvok „profesia“ predstavuje hodnoty sociálnej práce, ktoré sú zvyčajne identifikované v jednotlivých národných a nadnárodných etických kódexoch sociálnej práce, resp. sociálnych pracovníkov. Element „inštitúcia“ predstavuje hodnoty danej inštitúcie, v ktorej sociálny pracovník vykonáva svoju činnosť. Tieto hodnoty vychádzajú z filozofie prístupu zriaďovateľov inštitúcie, resp. z ich náboženského, ideového presvedčenia. Niektoré inštitúcie majú vypracovaný vlastný etický kódex organizácie, ktorý je pre zamestnancov záväzný, sú v ňom vyjadrené vedomé hodnoty danej organizácie. V organizácii môžeme rozlíšiť prijaté hodnoty (predstavujú vlastné a oficiálne myšlienky, tak ako ich vidí organizácia) a používané hodnoty (zahŕňajú podvedomie, v ktorom sa veci berú automaticky).

Aadland (2011a) konštatuje, že na naše osobné hodnoty môžeme nazerať ako na ľadovec na mori. To čo vystupuje v našom vedomí vidíme zreteľne, sú to naše žiadané, vedomé hodnoty (do veľkej miery ideálne), zatiaľ čo väčšina leží pod povrchom ako neuvedomené skryté hodnoty, ktoré nezriedka zahŕňajú aj tienistú stránku. Pre zodpovednú profesionálnu činnosť, ktorá zahŕňa aj etické rozhodovanie je pre sociálneho pracovníka dôležité, aby poznal hierarchiu svojich hodnôt ako viditeľných, tak aj skrytých. Sociálny pracovník svoje skryté hodnoty spoznáva v interakcii s ostatnými. Ujasňovanie hodnôt je celoživotným a nepretržitým procesom, ktorý vyžaduje sebakritické skúmanie vlastných motívov a cieľov. Prebieha v dvoch krokoch:

• ujasnenie si ako viditeľných, tak aj skrytých hodnôt,
• ich zaradenie do hierarchického systému - každý v sebe nosí osobnú a jedinečnú hierarchiu hodnôt, ktorá vytvára predpoklady pre vnímanie a interpretáciu sveta okolo nás.

Mátel a Roman (2010) uvádzajú, že okrem osobných hodnôt, profesijných hodnôt, hodnôt zamestnávateľských organizácií vplývajú na profesijnú činnosť sociálneho pracovníka aj spoločenské hodnoty. Vzhľadom na záväzky Slovenskej republiky voči medzinárodným inštitúciám treba poznať základné hodnoty Európskej únie a Organizácie spojených národov, ktoré sú založené na univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity a na princípoch demokracie a zákonnosti. Vzťah medzi hodnotami osobnými, profesijnými, inštitucionálnymi a spoločenskými Mátel a kol. (2012) vyjadrujú prostredníctvom nasledujúcej schémy.

 Obr. 3 Vzťah medzi hodnotami (Mátel a kol., 2012).

Sociálni pracovníci svoju profesionálnu činnosť neraz vykonávajú v napätí medzi profesijnou etikou, resp. hodnotami svojej profesie a byrokratickými pravidlami. McAuliffe (2005) uvádza, že práve konflikt medzi požiadavkami inštitúcie a profesijnými hodnotami tvorí vysoký percentuálny podiel v etických dilemách, s ktorými sa vo svojej práci sociálni pracovníci stretávajú. Ako konštatujú Lait a Wallace (2002) je to aj z toho dôvodu, že sociálni pracovníci môžu byť obzvlášť citliví na inštitucionálno-profesijný konflikt, pretože sociálna práca je „poháňaná“ predovšetkým hodnotami a jej členovia môžu mať obzvlášť silne internalizované profesijné hodnoty a morálne princípy. Záväzky k hodnotám a etickým princípom sú jadrom sociálnej práce ako profesie (Healy, 2001).

Udržiavanie profesijnej identity v podmienkach organizácie, ktorá má na pracovníka nesúrodé požiadavky je nesmierne dôležité pre zachovanie podstaty sociálnej práce. Profesijná identita predchádza tomu, aby sa zo sociálnych pracovníkov stali iba vykonávatelia pravidiel inštitúcie, či zákonných požiadaviek, zvyšuje záväzok k sociálnej práci. Podľa Boland (2006) sa formuje už počas štúdia, ďalej je posilňovaná odbornými konferenciami či členstvom v profesijnej organizácii. Levická (2000) a Grey (2002) kladú dôraz na permanentné vzdelávanie a celkový osobnostný rast. Tým je podľa nich možné rozvíjať a zvyšovať etickú úroveň pracovníkov.

Dilemou vznikajúcou medzi požiadavkami organizácie a morálnym ideálom profesie vnímaným sociálnymi pracovníkmi sa podrobne zaoberá Musil (2002, 2004, 2008) v spolupráci s Nečasovou (2008). Identifikovali 3 spôsoby zvládania týchto nesúrodých očakávaní . Sociálni pracovníci môžu:

• zotrvávať vo svojich dilemách – príjmu ich vrátane trápenia, ktoré ich prežívanie sprevádza a urobia ich súčasťou svojho života,
• obchádzať dilemy - konajú tak, aby bolo možné unikať pred ťažkým rozhodovaním, ktorého potrebu vyvoláva konfrontácia s príznakmi nezlučiteľných očakávaní. Výsledkom je zatlačenie dilemy do „latentnej fázy“ a vznik tzv. „latentnej dilemy“,
• snažiť sa o zmenu nesúrodých podmienok, ktoré stoja pri koreni vzniku dilem. Zachovávajú si svoj morálny ideál a modifikujú nesúrodé pracovné podmienky tak, aby im nebránili konať v súlade s morálnym ideálom a nezaťažovali ich svedomie potrebou obchádzať rozhodnutia a modifikáciou morálnych ideálov (Musil, Nečasová, 2008).

Ako sme vyššie poukázali, sociálneho pracovníka v jeho práci môžu ovplyvňovať rôzne hodnoty. Literatúra ako aj vedecké práce neponúkajú žiadnu typológiu, ktorá by určila typy sociálnych pracovníkov z hľadiska preferovania konkrétnych osobných a profesijných hodnôt. Iba Banks (2006) identifikovala 4 typy sociálnych pracovníkov, ktoré nazvala ako modely spôsobov praxe, kde jednou hodnotenou zložkou bola aj preferencia osobných, resp. profesijných hodnôt:

• angažovaný sociálny pracovník (committed) - chápe svoju prácu ako spôsob, ktorým uplatňuje osobné morálne hodnoty. Ku klientom sa správa ako k žijúcimi ľudskými bytosťami, ktoré vníma empaticky a s rešpektom. Vychádza z toho, že sociálny pracovník by sa mal skutočne starať o svojich klientov a jednať s nimi ako s priateľmi. Sám seba chápe predovšetkým ako osobu a až potom ako sociálneho pracovníka (používa rovnaké etické princípy na situácie v osobnom i profesijnom živote),
• radikálny sociálny pracovník - s angažovaným pracovníkom má spoločné to, že vkladá osobné hodnoty do praxe. Nerobí to však preto, aby poskytol jednotlivému klientovi bezpodmienečnú starostlivosť, ale ide mu primárne o zmenu tých zákonov, oblastí sociálnej politiky a praxe, ktoré považuje za nespravodlivé. Ide skôr o otázky politickej ideológie a o prácu v záujme sociálnej zmeny,
• byrokratický sociálny pracovník - v tomto type sa odporúča oddelenie osobných hodnôt, profesijných hodnôt a hodnôt zamestnávateľa. Cieľom sociálnej práce je manipulácia s ľuďmi v záujme ich zmeny. K role sociálneho pracovníka patrí i to, že vytvára ilúziu osobnej starostlivosti o klienta. Na druhej strane zase v určitých prípadoch musí pôsobiť i ako prísny "normalizátor" klienta. Rozdelenie osobného a profesijného je nutné z toho dôvodu, aby sa sociálni pracovníci necítili vinní tým, že s ľuďmi manipulujú a vyžívajú vzťah spôsobom, ktorý by v osobnom živote nepovažovali za čestný,

Profesionálny pracovník - je autonómnym profesionálom, ktorý je vzdelaný v odbore, je vedený etickým kódexom a jeho identitu tvorí predovšetkým členstvo v profesii. Prioritou sú práva a záujem klientov. Dôležitý je individuálny vzťah s klientom, ktorého sociálny pracovník chápe ako aktívneho spolupracovníka.

3. Modely etického rozhodovania

Každodenné situácie stavajú sociálnych pracovníkov pred rozhodovanie, ktoré sa viac či menej priamym spôsobom dotýka človeka, a preto v sebe nesie etický rozmer. K snahe sociálneho pracovníka o etickú prax mu môžu napomôcť nástroje etického rozhodovania, zvlášť v situáciách, v ktorých nie je jasné, ktorá alternatíva konania je tá „správna“. V predchádzajúcich kapitolách sme sa venovali dvom takýmto nástrojom a to etickým teóriám a etickému kódexu.

Etické teórie majú napomôcť sociálnemu pracovníkovi v uvažovaní a následne v etickom rozhodnutí. Sociálny pracovník, ktorý sa orientuje v základných etických teóriách, je schopný posúdiť etický problém alebo dilemu z viacerých uhlov pohľadu^[1]. Nachádza viac možností ako konať a jeho posúdenie situácie a rozhodnutie je tak zodpovednejšie.

Sociálny pracovník by sa počas výkonu svojej práce mal pridŕžať etického kódexu svojej profesie. Ten však nie je univerzálnym návodom ako rozhodovať a konať vo všetkých situáciách. Obzvlášť môže byť vnímaný ako nepostačujúci v situáciách konfliktu dvoch alebo viacerých hodnôt, pretože neposkytuje hierarchiu ich dôležitosti. Počas rozhodovania v etických dilemách môžu sociálnemu pracovníkovi okrem etického kódexu napomôcť i modely etického rozhodovania, ktoré vo všeobecnosti poskytujú postup, ktorým by sa mal riadiť, aby dospel k etickému rozhodnutiu a tým sa budeme venovať v tejto kapitole.

Etická dilema je stresujúca situácia, v ktorej etický kódex nemusí poskytnúť sociálnemu pracovníkovi dostatočnú pomocnú ruku. Často pomáha diskutovať o ťažkých prípadoch s kolegami alebo supervízorom, získavať tak rozsah rozličných perspektív na príslušné otázky a možné spôsoby konania (Banks, 2006). Okrem kolegov, nadriadených, supervízorov, či etického kódexu, hrá vo vnímaní, konštruovaní a rozhodnutí etickej dilemy, obzvlášť ak sa etická dilema dotýka vzťahu pracovníka s klientom, rolu tiež klient. Sociálny pracovník by sa mal na klienta pozerať ako na spôsobilého spolutvorcu rozhodovacieho procesu a nie iba ako na človeka, ktorého potreby majú byť v procese etického rozhodovania chránené(Dabbyet al., 2008).

Proces etického rozhodovania je založený na posúdení konfliktu dvoch alebo viacerých hodnôt v súvislosti s eticky relevantnými skutočnosťami, posúdení etických teórií, princípov a etických kódexov a skúmaní všetkých možných alternatív a možností ako riešiť etickú dilemu. Vzhľadom na tendenciu sociálnych pracovníkov pri rozhodovaní v etických dilemách spoliehať sa na svoje vlastné individuálne etické štýly alebo dodržiavanie pravidiel organizácie, či zákonných povinností, niekoľko odborníkov zo sociálnej práce navrhlo modely spôsobov ako formalizovať a objasniť dôvody, ku ktorým musí dôjsť, aby mohlo byť urobené etické rozhodnutie. Tieto modely pre etické rozhodovanie boli vyvinuté ako metódy pre analýzu etických otázok, stanovenie relevantných skutočností a určenie toho, čo je potrebné riešiť v danej etickej dileme(Boland, 2006). Zvyčajne sú tvorené sériou niekoľkých krokov alebo otázok, pričom odpoveď na ne posúva sociálneho pracovníka v riešení etickej dilemy. Aadland (2011b) ich nazýva modelmi etického reflektovania.

V období 1980 až 1990 bolo akademikmi predovšetkým z USA vytvorených niekoľko modelov etického rozhodovania. Toto obdobie sa popisuje ako obdobie etickej teórie a rozhodovania (Gray, Webb, 2010).

Sociálny pracovník môže na samotnom začiatku riešenia etickej dilemy vychádzať z Maslowovej hierarchie potrieb (1943). Zmieňovali sme sa o nej už v tretej kapitole. Tá mu môže poskytnúť prvotnú predstavu toho, aké hodnoty (potreby) súvisiace s etickou dilemou sú pre klienta dôležitejšie. Napríklad hodnota sebaurčenia (porovnateľná s Maslowovou potrebou uznania) nie je tak dôležitá ako hodnota ochraňovať tých, ktorí nie sú schopní chrániť sa sami (Maslowova potreba bezpečia a istoty) (Meacham, 2007).

Obr.4 Maslowowa hierarchia potrieb.

Reamer si bol vedomý nemožnosti nájdenia modelu, ktorý by bol jednotný a ponúkal kompletné riešenie každej dilematickej situácie, s ktorou sa sociálny pracovník stretne vo svojej práci. Sociálni pracovníci ako aj iní pomáhajúci pracovníci sú ovplyvnení viacerými faktormi ako len profesijnou rolou a požiadavkami praxe. Nevedomky ich ovplyvňuje ich vlastná motivácia či postoje. Z toho dôvodu Reamer vytvoril model, ktorý môže pomôcť sociálnym pracovníkom viesť ich myslenie ako vyriešiť konflikt, resp. etickú dilemu (Guttmann, 2006):

• identifikovanie etickej dilemy, vrátane hodnôt a povinností, ktoré sa dostali do konfliktu,
• identifikovanie jednotlivcov, skupín a organizácii, ktorých sa riešenie dilemy nejakým spôsobom dotýka,
• analýza všetkých alternatív konania, vrátane možných dôsledkov (prínosov i rizík) pre všetkých zúčastnených:
  • s ohľadom na etické teórie a princípy,
  • etický kódex a právne normy,
  • praktické teórie a metódy sociálnej práce,
  • osobné hodnoty,
  • konzultácia s kolegami a inými odborníkmi,
  • rozhodnutie a jeho dokumentácia,
  • monitorovanie a zhodnotenie rozhodnutia.

Ďalší model, ktorý môže sociálnym pracovníkom dopomôcť porozumeniu toho, čo sa na etickom rozhodovaní podieľa ponúka Dolgoff, Loewenberg, Harrington (2008). Okrem všeobecného modelu pre rozhodovanie, ktorý je aplikovateľný na mnoho rozličných situácií a nie je obmedzený iba na etické rozhodnutia, predkladajú aj „Ethical Assessment Screen“, ktorý je tvorený z niekoľkých bodov:

• identifikovanie relevantných profesijných hodnôt, osobných hodnôt a spoločenských hodnôt vzťahujúcich sa k etickému rozhodnutiu vzhľadom na etickú dilemu, ktorej sa čelí,
• zváženie, čo všetko môže byť urobené k minimalizovaniu konfliktu medzi osobnými, profesijnými a spoločenskými hodnotami,
• identifikovanie alternatívnych možností riešenia,
• určiť tie alternatívne možnosti konania, ktoré:
  • budú výkonné, efektívne a etické a zároveň budú mať za následok najmenšiu možnú ujmu,
  • zvážiť krátkodobé, tak aj dlhodobé etické dôsledky alternatívnych konaní,
    • zvážiť, či je výsledná možnosť nestranná a opodstatnená,
    • rozhodnutie.

• minimalizujú konflikt medzi klientovým právom, právom iných a právom spoločnosti a zároveň v najväčšej možnej miere ochraňujú klientove práva a blahobyt, práva a blahobyt iných ako aj spoločenské práva a záujmy,

Praktický model vytvoril aj Joseph (1985). Tento model vyžaduje, aby si sociálni pracovníci boli vedomí nielen svojich osobných hodnôt, ale aj vlastných predsudkov v praxi. Model požaduje, aby sociálny pracovník venoval pozornosť pozadiu konfliktnej situácie a relevantným informáciám týkajúcich sa situácie. Ďalej nasleduje určenie povahy konfliktu, či ide o etický problém alebo o etickú dilemu. Ak ide o etickú dilemu, sociálny pracovník sa má snažiť identifikovať o konflikt akých hodnôt ide a zároveň zistiť rôzne možnosti a alternatívy pre všetky osoby, ktorých sa konflikt nejakým spôsobom dotýka, zvážiť ich výhody a nevýhody. Nesmie zabudnúť brať do úvahy aj zákony a etický kódex. Zvažovaním rôznych možností a alternatívnych spôsobov konania by mal sociálny pracovník dospieť k najvhodnejšiemu riešeniu, resp. rozhodnutiu, ktoré by mal vedieť odôvodniť (Guttmann, 2006).Meacham (2007) si myslí, že konečné rozhodnutie v etickej dileme je zodpovednosťou kritického myslenia sociálneho pracovníka.

Dolgoff, Loewenberg, Harrington (2008) vytvorili aj iné vodidlo, ktoré nazvali ako „Ethical Principles Screen“. Tvorí ho 7 princípov, ktoré sú pyramídovo usporiadané podľa dôležitosti, pričom ako najvyšší princíp je určený „ochrana ľudského života“. Sociálny pracovník sa pri konflikte dvoch princípov rozhodne pre jeden z nich na základe jeho umiestnenia v pyramíde. Dolgoff a Harrington uvádzajú, že ich model má iba podnietiť diskusiu v triede alebo na pracovisku. Model je konštruktívny v tom, že si podľa neho môže každý usporiadať svoj vlastný zoznam prioritných etických princípov. V skutočnej praxi etické princípy nemôžu byť usporiadané podľa rebríčka priority, pretože každá situácia je iná, tak isto aj každý sociálny pracovník má iné pozície osobných hodnôt.

Obr. 5 Ethical principles Screen(Doyle, Miller, Mirza, 2009).

Ďalšími užitočnými modelmi, ktoré pomáhajú pri riešení etických dilem je model Tima Bonda, ktorý je kombináciou vyššie spomenutých modelov („Ethical Assessment Screen“, model Reamera (1999)), a „ETHICS Model of Decision Making“ vytvorený Congress (2000). Model ETHIC má pomôcť sociálnym pracovníkom robiť rozhodnutia tak rýchlo a efektívne, ako je možné:

• E (examine) – preskúmať relevantné osobné, spoločenské, inštitucionálne klientove a profesijné hodnoty,
  • T (think) – premýšlať nad aplikáciou etického kódexu a relevantných zákonov,
  • H (hypothesize) – hypotetizovať o možných následkoch rôznych rozhodnutí,
  • I (identify) – identifikovať kto získa a kto stratí z pohľadu hodnôt sociálnej práce,
  • C (consult) – konzultovať s kolegami a supervízorom o voľbe konania.

Hardina (2004) ponúka model vytvorený špeciálne pre komunitných sociálnych pracovníkov. Veľmi zaujímavý model ponúka Aadland (2011b), ktorý sa skladá zo štyroch elementov:

1. Predsudok
   • Situácia – popíšte problémovú situáciu a v čom spočíva problém. Vyjadrite podstatu problému podľa vzorca – mal by som urobiť A alebo B? Ako sa situácia javí ostatným?
   • Kto je zúčastnený? – Urobte zoznam priamo a nepriamo zúčastnených osôb.
   • Otvorené normy a hodnoty – na jednu stranu papiera napíšte všetky normy a hodnoty, ktoré podporujú riešenie A, na druhú stranu tie, ktoré podporujú riešenie B. Ktoré otvorené osobné normy, hodnoty sa u vás prejavujú? Ktoré sociálne hodnoty sú zapojené? Ktoré normy, hodnoty sú zapojené prostredníctvom ostatných zúčastnených?
   • Skryté normy a hodnoty – len čo si ich začnete uvedomovať, zapíšte ich podobným spôsobom ako otvorené normy a hodnoty. Ktoré čiastočne uvedomené postoje, normy a hodnoty môžu byť podstatné? Čoho sa obávate, že sa stane? Ktoré predchádzajúce skúsenosti sú tejto podobné? Predstavte si možné relevantné skryté hodnoty u ostatných zúčastnených.
   • Zoradenie relevantných noriem a hodnôt – pozrite sa na zoznam na obidvoch stranách. Ktoré úvahy sa zdajú najdôležitejšie, ak ich vidíte spoločne? Zoraďte hodnoty podľa priority a to tak, že 1 bude najdôležitejšia, 2 bude druhá najdôležitejšia atď. Zvyčajne postačuje zoradiť 4-5 najdôležitejších úvah.
2. Analýza
   • Základné znalosti – čo o podobných situáciách indikuje profesijná literatúra, novinové články, verejné debaty atď. Aké hodnoty vyjadrujú?
   • Vo svetle etických teórií – ako by bolo možné aplikovať etiku povinnosti na túto dilemu? Ako by si etika dôsledkov poradila s touto dilemou? Ako by perspektíva etiky starostlivosti (konanie založené na dôvere, starostlivosti a empatii) vplývala na vaše myslenie, pocity a konanie? Bola požiadavka diskurzívnej etiky na voľný dialóg uspokojená? Čo by ste ako osoba s dobrými cnosťami zdôraznili?
3. Alternatívne konanie
   • Možné výbery konania – zhodnoťte, ktoré alternatívne konanie je možné a reálne zhodnoťte povinnosti, dôsledky a úvahy týkajúce sa starostlivosti v rámci rôznych alternatívnych konaní. Je možné, že dve pôvodné alternatívy konania A a B budú doplnené o nové riešenia.
   • Zoradenie alternatív – zoraďte rozličné alternatívy na základe hodnotového rebríčka. Alternatívne konanie, ktoré v najvyššej možnej miere zachováva najvyššie prioritné hodnoty, je tou alternatívou v danej situácii.
4. Konanie
   • Implementácia – zostavte plán konania pre implementáciu zvoleného riešenia. Uistite sa, že plán je implementovaný. Vyvarujte sa pasivity, nedostatku starostlivosti a vyhýbaniu sa povinnosti.
   • Evalvácia – po implementácii zvoleného riešenia by mal byť výsledok ako aj proces po krátkom čase vyhodnotený.

Tento model slúži ako šablóna na diskusiu medzi nositeľom problému a jedným alebo viacerými moderátormi. Moderátori kladú otázky a v určitých intervaloch medzi sebou diskutujú o možných interpretáciách danej situácie, pričom nositeľ problému je len poslucháčom. Ak na diskusiu nie sú k dispozícii žiadni vhodní partneri, môže byť tento model použitý aj samostatne. Tento model by mal byť považovaný za „maximálny model“, kde nie je potrebné zaoberať sa všetkými čiastkovými bodmi pri všetkých dilemách.

Žiadny z týchto modelov však nie je dokonalý. Sociálny pracovník sa musí v niektorých situáciách veľmi rýchlo rozhodnúť a pridŕžať sa niekoľkých krokov, konzultovať či viesť dialóg je nepraktické, ak nie nemožné. Ani definovanie hierarchie hodnôt sociálnemu pracovníkovi nepomôže, ak si bude musieť vybrať medzi ochranou dvoch ľudských životov. Hartsell (2006) na margo týchto limitov konštatuje, že sociálni pracovníci potrebujú taký model alebo návod k etickému rozhodovaniu, ktorý je ľahko pochopiteľný, aplikovateľný a nevyžaduje konzultáciu, avšak takýto model musí aj naďalej pokrývať adekvátny objem situácií, s ktorými sa sociálni pracovníci stretávajú. On sám navrhuje model, ktorý podľa neho spĺňa tieto požiadavky. Je tvorený z troch zložiek (život, voľba, vzťah) nutných pre etické rozhodnutie. Eliminácia ktorejkoľvek z nich by znamenala, že rozhodnutie by nebolo etické. Tieto tri zložky podľa Hartsella tvoria podstatu etických dilem. Navrhuje, aby každá z nich bola maximalizovaná, čím by malo dôjsť k vyriešeniu etickej dilemy.

Modely Reamera, Josepha, Hartsella, Aadlanda, Bonda, Dolgoffa, Loewenberga, Harrington, Congress, ktorých sa sociálni pracovníci môžu pridŕžať vo svojej praxi pri rozhodovaní v etických dilemách nie sú jediné, ktoré odborná literatúra poskytuje. V odbornej literatúre sú však vo všeobecnosti modely etického rozhodovania podrobené viacerým kritikám. Miner a Petocz (2003) im napríklad vyčítajú, že zanedbávajú problém metaetiky a nedarí sa im vyhovieť zložitosti a komplexnosti procesov zúčastňujúcich sa na etickom rozhodovaní a jeho realizácii. Podľa Banks (2006) zasa nie je žiadúce produkovať smernice, ktoré by umožňovali sociálnym pracovníkom ľahšie a rýchlejšie vyriešenie etických dilem. Avšak napriek tomu, že niektoré modely etického rozhodovania sú zjednodušené, či príliš normatívne, viacerí autori uvádzajú dôvody, ktoré podporujú vytváranie modelov. Modely etického rozhodovania dávajú podľa nich študentom a začínajúcim praktikom určitý východiskový bod, z ktorého môžu rozvíjať svojimi skúsenosťami vlastné integrované rozhodovacie procesy (Gray, Webb, 2010).

Modely etického rozhodovania podľa nás poskytujú priestor nielen na nácvik spôsobov riešenia etických dilem, a tým získanie zručností v riešení etických dilem, ale aj lepšie osvojenie a zvnútornenie hodnôt sociálnej práce. To, samozrejme, za predpokladu, že je týmto vodidlám etickej praxe počas vzdelávania venovaný dostatočný priestor a nejde iba o natrénovanie si profesijných zručností, ale o skutočný rozvoj morálnej stránky osobnosti študenta.

Výskumné štúdie, ktoré boli zamerané na zvládanie etických dilem, potvrdili, že osoby, ktoré sa učili ako riešiť konflikty protichodných hodnôt a princípov, dokázali účinnejšie riešiť tieto situácie (Heidbrink, 1985; Lind, 2003, In Lajčiaková, 2008, s. 76). Podľa mnohých odborníkov z oblasti etiky je dôležité pristupovať k etickému rozhodovaniu systematicky a sledovať niekoľko krokov. Tým, že sociálni pracovníci nasledujú rad jasne naformulovaných krokov, zlepšujú kvalitu etického rozhodnutia, ktoré robia (Reamer, 2006). Metóda riešenia morálnych dilem prispieva k rozvoju morálneho usudzovania i morálneho konania a podľa Vacka (2008) neustále inšpiruje k morálnej sebareflexii, k úvahám o mravnom sebazdokonaľovaní.

Napriek tomu, že sme ponúkli prehľad niekoľkých nástrojov, ktoré môžu byť nápomocné sociálnemu pracovníkovi v jeho rozhodovaní, sociálni pracovníci, predovšetkým praktikanti alebo čerství absolventi sociálnej práce, môžu prežívať úzkosť z riešenia týchto situácií. Toto môže vyplývať z obmedzeného chápania podstaty úlohy sociálneho pracovníka, idealizmu, nedostatku skúseností a informácií o politických reguláciách a postupoch. Banks (2006) identifikovala niekoľko takýchto úzkostí:

• nízka úroveň dôvery vo vlastné postavenie, pozíciu a to najmä voči ďalším pracovníkom,
• nedostatok moci vo vzťahu k nadriadeným, supervízorovi, učiteľovi počas praxe,
• nedostatočné ujasnenie roly sociálneho pracovníka ako aj určitých pravidiel spojených s touto rolou,
• nedostatočné skúsenosti a poznatky v nových situáciách,
• úzke zameranie sa na potreby alebo práva jedného užívateľa služieb alebo na jeden problém, bez vnímania komplexnosti prípadu,
• komplexnosť je vnímaná, ale je považovaná za takú rozsiahlu a komplikovanú, že sa „nedá vyriešiť“.

Príklady etických dilem

Klient (injekčný užívateľ drog) prichádza na pravidelnú výmenu injekčných striekačiek a ihiel, ktorú realizujú terénni sociálni pracovníci jedného občianskeho združenia. Počas vhadzovania použitých injekčných striekačiek do nádoby na to určenej zrazu uvidí, že v jedenej striekačke sa nachádza tekutina. Začne si odbaľovať novú ihlu so striekačkou s tým, že obsah z použitej striekačky premiestni do nej. Pracovník ho upozorní na pravidlo, ktoré hovorí o manipulácii s drogami pred očami pracovníka počas služby a na ohlasovaciu povinnosť každého pracovníka (z etického kódexu združenia a pravidiel výkonu terénnej služby vyplýva, že v takomto prípade sa práca v teréne ukončuje a odchádza sa z miesta výkonu výmeny). Klient zareaguje na to tým, že to je len chvíľka a obsahom striekačky môže byť aj tekutina na dezinfekciu rán, ktorú dostal od kamaráta a nie droga a činnosť dokončí. Ak sa však táto situácia stane na začiatku služby a pracovníci ju ukončia, nevymenia použité striekačky ostatným klientom. Tu vzniká riziko, že klienti infikované ihly odhodia niekde vonku a tým ohrozia ostatných ľudí alebo použijú opakovane použitú striekačku na aplikáciu drogy, čím im hrozí zápal žíl a ďalšie komplikácie. Ako by sa mali rozhodnúť pracovníci v takomto prípade?

Pani Jana vyhľadala pomoc sociálnej pracovníčky pracujúcej v neziskovej organizácii zameranej na pomoc obetiam domáceho násilia. Jej manželstvo s Petrom prestalo fungovať, keď mala ich dcéra 5 rokov. Peter ju fyzicky napáda a psychicky vydiera tým, že ak nebude po jeho vôli, tak ju spoločensky zničí a o všetko pripraví. Násilím si vynucuje aj sexuálny akt. Nakoľko Jana pracuje so svojim manželom vo firme, kde zastrešuje všetky posty od účtovníctva až po predaj tovaru, Peter ju vydiera i tým, že ak proti nemu urobí nejaké kroky, tak on spraví všetko pre to, aby na ňu mohol hodiť spreneverené firemné peniaze a iné protizákonné konania. Zároveň ju pred zamestnancami ako aj pred známymi uráža a ponižuje. Nakoľko pani Jana pozná svojho manžela, dlhé roky sa neodvážila postaviť sa proti jeho násiliu a trpela jeho psychické, fyzické útoky. Peter začal týrať aj ich dcéru Lenku (16 rokov). Naposledy ich napadol obe. Odvtedy sa zatvárajú v izbe, no tam sa necítia v bezpečí. Pani Jana žiada sociálnu pracovníčku o radu, no zároveň ju prosila, aby zachovala mlčanlivosť a nepodnikla žiadne konanie, pretože sa obáva toho, že im bude ublížené ešte viac a tiež toho, že by prišla o svoju prácu. Ako sa má zachovať sociálna pracovníčka?