Úvod do profesijnej etiky, predmet a miesto etiky v systéme vied, jej základné pojmy a kategórie

1. Úvod do profesijnej etiky

Aby sme mohli pochopiť významu profesijnej etiky, musíme nahliadnuť do stručnej histórie tejto disciplíny. Európska etika má svoj základ v antickom Grécku v 8. storočí pred n.l.. V tomto období sa začal boj aristokratov a demokratov. Dovtedy platné aristokratické vedenie vlády (a spoločnosti) sa menilo na demokratické vedenie. Bolo potrebné obhájiť, že demokracia a rovnosť všetkých občanov je v súlade so základnými princípmi sveta. Takáto zmena znamenala aj úpravu vzťahov medzi ľuďmi. Doteraz obhájená prirodzená nerovnosť medzi urodzenými a neurodzenými mala byť postupne vystriedaná rovnosťou všetkých občanov. Morálka aristokracie vychádzala z toho, že ľudia prijímali istú moc posvätnej autority (Boha, ktorý vystupuje ako monarcha, čiže ten, čo má za následok počiatok vecí) a morálne normy boli prijímané ako rozkazy tejto posvätnej autority. Morálka demokracie nemôže byť odvodzovaná od príkazov jednej autority. V demokratickej spoločnosti by to nevyhnutne poprelo podstatu spoločnej vlády seberovných. V otázke pravdy a dobra nesmel byť nikto privilegovaný. Zmena morálnych pravidiel spolužitia znamenala potrebu ich teoretického zdôvodnenia a vznik etiky ako súčasti filozofie. Etika bola veľmi živou témou, ktorou sa nezaoberali len veľké osobnosti staroveku, ale predovšetkým osobnosti všetkých dôb a období. Medzi veľmi významných etikov patrili okrem iného aj Demokritos, Táles, Amaximandros, Anaximenés, ale aj Sokrates, Platón, Aristoteles (Etika Nikomachova), rímskym predstaviteľom bol Marcus Aurélius. V stredoveku sa svojimi teóriami preslávili Tomáš Akviský, či Augustínus Aurélius. V Novoveku hovoríme o Thomasovi Hobbesovi, Jeanovi Jacquesovi Rousseaouvi, či Immanuelovi Kantovi.

Pojem etika je v súčasnosti veľmi živnou témou hlavne v oblasti výkonu niektorých profesií. V sociálnej oblasti a v ďalších pomáhajúcich profesiách je profesionálne a zodpovedné konanie priam nevyhnutné. Etické otázky majú priamy vzťah k sociálnej práci a týkajú sa i aplikácie morálnych pojmov a morálnych noriem na rozhodovanie o tom, čo je morálne správne či nesprávne, dobré či zlé v profesionálnej praxi. Etické dilemy môžu závažným spôsobom podkopávať dôveru v sociálne služby, v hodnoty sociálnej práce a v schopnosť pokračovať v práci (McAuliffe, 2005). Etické hľadisko vyžaduje nezaujatosť a odstup od etického konfliktu. Ak chceme konať eticky, je potrebné stotožniť sa s filozofiou etiky.

2. Filozofia a etika

Etika je filozofická náuka o mravnosti, v minulosti nazývaná aj ako praktická filozofia, keďže v nej ide o praktickú činnosť. Ako samostatný odbor ľudského bádania bola systematizovaná starogréckym filozofom Aristotelom. Etika je podľa neho náukou o dobrých charakterových vlastnostiach, t.j. o ľudských cnostiach.

Pojem "etika" má tri jazykové aspekty:

• gr. „ethos“ – spôsob konania, postoj a zmýšľanie osôb,
• lat. „mos“ = morálka – osobný spôsob života, zmýšľanie, charakter a mravné správanie,
• slovan. „norv“ – rus. „nraviťsja“ – páčiť sa (niečo, čo sa všeobecne páči, je vhodné).

Etika je vedecká disciplína, ktorej objektom je mravnosť. Morálka je predstavovaná systémom pravidiel a noriem, ktoré určujú správanie a konanie ľudí.

Predmetom etiky je skúmanie a hodnotenie činnosti človeka, či koná morálne dobro alebo morálne zlo.

• Morálne dobro je vedomé a dobrovoľné konanie, ktoré podporuje pozitívne vývoj človeka a funkciu ľudskej spoločnosti.
• Morálne zlo je vedomé a dobrovoľné konanie v opačnom zmysle, najčastejšie v dôsledku nedostatočného chápania a cítenia morálnej zodpovednosti, záväznosti a spravodlivosti (Vajda, 2004).

Zakladateľom etiky ako filozofickej disciplíny bol Aristoteles (384-322), ktorý napísal knihu pre svojho syna Nikomacha, preto sa nazýva Etika Nikomachova. Už Aristoteles chápe etiku ako praktickú časť filozofie.

Cieľom etiky nie je súdiť a odsúdiť človeka, ale posúdiť, s čím v jeho konaní sa môžeme stotožniť a naopak. Pomáha určiť, či skutok bol dobrý alebo zlý.

Profesionálna etika je sama o sebe jednou z tradičných oblastí filozofie.

Filozofiu možno považovať za oblasť vyšetrovania, alebo ako pokusnú vedu, ktorá sa snaží objaviť pravdu o svete. Nie všetci filozofovia sa zhodujú v tom, že filozofia je typ dotazu, čo na druhej strane smeruje k tomu, že sa nevedia dohodnúť či je veda filozofie považovaná za dotaz? alebo pravdu?.

• Filozofia - pochádza z gréckych slov (filein) a (sophia). Filozofia teda v preklade znamená: láska k múdrosti. Mnoho filozofov (aj keď nie všetci) považujú etiku za jedno zo štyroch hlavných odvetví filozofie, iní uvádzajú, že jej súčasťou je: logika, metafyzika a epistemológia.
• Etika je oblasťou filozofie, ktorá sa pokúša odpovedať na otázky týkajúce sa pojmov, ako: správne / nesprávne, dobré / zlé, morálne / nemorálne, atď.

3. Oblasti etiky

Etika je rozdelená do troch oblastí: normatívna etika, meta-etika, a aplikovaná etika.

Normatívna etika

Normatívna etika je oblasť etiky, ktorá sa pýta na všeobecné otázky týkajúce sa morálky správania, snaží sa poskytovať všeobecné morálne normy správania. normatívne: normatívny príkaz, alebo otázka, alebo teória, týkajúca sa toho, aké by veci mali byť, než ako tomu v skutočnosti je.

Takže normatívna etika je odvetvie etiky, ktorá sa snaží odpovedať na všeobecné otázky o tom, ako by sme sa mali správať, ako by sme mali konať. Inými slovami, snaží sa zistiť, všeobecné pravidlá alebo zásady morálneho správania.

V rámci preskriptívnej etiky (normatívnej etiky) rozlišujeme:

• teóriu noriem (zaoberajúcou sa správnym konaním, správaním),
• teóriu hodnôt (v ktorej rozhodujúcim je to, čo je stanovené za najvyššie dobro: v hedonizme - blaženosť, v eudaimonizme - šťastie, v utilitarizme - najvyššia priorita).

Švajčiarsky teológ a predstaviteľ sociálnej etiky Rich (1910-1992) za hlavné podoby normatívnej etiky považuje:

1. kazuistickú etiku (z lat. casus, prípad), usilujúcu sa o stanovenie platnej normy pre jednotlivý, konkrétny prípad v korelácii s normou všeobecnou,
2. situačnú etiku odvodzujúcu normatívne hľadisko z danej situácie, v ktorej sa človek nachádza, vyplývajúcu z aktu samotného rozhodnutia, z existencialistických určení pojmu "situácia" (napr. je súčasťou aplikovanej etiky),
3. etiku zmýšľania posudzujúcu dobro a správnosť z hľadiska vnútornej motivácie zmýšľania, nikdy nie iba z hľadiska konania a správania,
4. etiku zodpovednosti zohľadňujúcu pri skúmaní normatívneho dôsledky konania a rozhodovania. (Čipkár, 2004, s. 62).

Špecifickou sa tak stáva sociálna etika: (napr. oblasť práva, štátnej správy, politiky, hospodárstva, kultúry sociálnej starostlivosti). Sociálna etika sa zameriava na mravné normy a princípy spoločného života ľudí v inštitucionálnej oblasti i mimo nej. Je teda určitým spôsobom sociálne a kultúrne objektivizovaná a vynucovaná (sankcie verejnej mienky).

 Delíme ju na:

• empirickú etiku (vo forme modifikácií hedonizmu, utilitarizmu, pragmatizmu)
• etiku transcendentálnej diferencie (deontická, etika cností, etika hodnôt, existencialistická etika, diskurzívna etika)
• analytickú etiku (intuicionizmus, pozitivizmus, emotivizmus, deskriptivizmus, preskriptivizmus).

Prípadne v rámci ďalšej typológie na: deskriptívnu etiku, preskriptívnu etiku a metaetiku.

Meta-etika

Meta-etika je oblasť etiky, ktorá sa snaží odpovedať na otázky týkajúce sa povahy morálky samotnej. Nepýta sa na to, ako si urobiť úsudok o tom, aké typy opatrení sú morálne a nemorálne, skôr kladie otázky, ako:

Morálka je závislá na tom, čo si myslíme, alebo je to nezávislé od nášho presvedčenia? Morálka závisí od toho, čo prikázal Boh?

Morálne úsudky (prisudzovať morálku alebo nemorálnosť na určitom akte, napr. Vražda je to nemorálne? Láska je morálne dobré? Pravda alebo lož? Alebo jednoducho prejavy emócií.

Ako môžeme ospravedlniť morálne nároky? Ako by sme ich mali podložiť?

Aplikovaná etika

Aplikovaná etika je oblasť etiky, ktorá žiada pomerne konkrétne otázky týkajúce sa morálky konkrétnych opatrení a politík (napr. právna, lekárska etika).

Právna etika: oblasť aplikovanej etiky, rieši etické otázky ľudí pracujúcich v rámci právnych profesií, najmä právnikov.

Lekárska etika: oblasť aplikovanej etiky, rieši etické otázky týkajúce sa medicíny a zdravotnej starostlivosti.

Špecifickosť aplikovanej etiky spočíva:

1. v nižšom stupni všeobecnosti morálnych súdov a noriem, ktoré sa vzťahujú len na určitý typ prípadov, či iba na jediný prípad;
2. v dominantnej role konkrétnej situácie, ktorá sa prejavuje aj v komplikovanosti menej zovšeobecnených, typicky mravných situácií a prípadov, v ktorých jednoznačný protiklad dobra a zla je skôr výnimkou, kde je nevyhnutné voliť to najlepšie z reálne možného (najmenšie zlo) a výsledkom bude skôr hodnotenie "správne", či "nesprávne" s bližším odôvodnením;
3. v tom, že vzhľadom na neúplnosť poznania konkrétnej situácie vždy zostáva aj určité riziko, že naše hodnotenie bude neskôr považované za správne iba do určitej miery, alebo vôbec za nesprávne;
4. v tom, že nevyhnutnosť rozboru konkrétnej situácie privádza aj k obsahovej a logickej analýze základných etických pojmov a princípov a následne aj k ich korekcii;
5. v jej obsahovej a logickej spätosti s určitou filozoficko-etickou koncepciou (duchovno-kultúrnym étosom), v ktorej nachádza svoje všeobecné zdôvodnenie;
6. v tom, že spätne dáva impulzy filozofickej etike pre jej riešenie nových javov na všeobecnejšej úrovni (praktická etika nie je len aplikovanou etikou, pretože sa stretáva aj s celkom novými mravnými problémami, ktoré nie je možné riešiť iba aplikáciou už známych morálnych hodnôt, pretože samotná aplikácia je rozporuplná (oplodnenie in vitro, pravdivosť reklamy, miera obchodného alebo štátneho tajomstva a pod.);
7. v tom, že významným spôsobom zasahuje do života nielen jednotlivcov, ale aj sociálnych inštitúcií a organizácií, zahŕňa v sebe individuálnu i sociálnu etiku;
8. v jej značnej normatívnosti (čo sa prejavuje v požiadavke tvorby kódexov etiky (ako orientačných pomôcok pri rozhodovaní) pre jednotlivé povolania a profesijné činnosti; (Čipkár, 2004, s. 62 – 63).

- komparatívna etika skúma:

1. spôsoby konštrukcie morálneho zmyslu, zmyslu s morálnou intenciou (morálnym rozmerom) - za akých okolností sa vytvára morálny zmysel a čím sa odlišuje od bežnej skúsenosti (morálka sa chápe ako vyvážený konglomerát ľudských konštrukcií a praktického zvykového konania a správania);
2. významy takého správania, ktoré je možné v jednotlivých kultúrach, spoločenstvách a spoločnostiach, či skupinách považovať za súčasť morálky;
3. procesy interiorizácie a spôsoby identifikácie sa s týmto typom správania a kultúrnymi podmienkami, v ktorých ľudia konajú a ktoré spoluvytvárajú;
4. spôsoby vzájomného prepojenia a ovplyvňovania, či separácie jednotlivých druhov morálneho správania, jeho súvislosti s rôznymi kultúrnymi aktivitami;
5. problematiku ekvivalencie morálnych a kultúrnych fenoménov jednotlivých štruktúr a systémov.

- aplikovaná etika sa zaoberá:

1. etickými aspektmi správania sa jednotlivcov alebo skupín v praktickom živote (etické dôvody, pravidlá, princípy, ideály a hodnoty sa používajú na hodnotenie ich správania sa a konania);
2. etickou reflexiou prípadov praktického záujmu (je skôr situačnou etikou, zaoberajúcou sa aktuálnym prípadom, v ktorom sa mravný subjekt musí rozhodnúť a konať);
3. profesijnými etikami (reflektujúcimi etické aspekty problémov, súvisiacimi s výkonom určitých povolaní - v oblasti medicíny, práva, podnikania, vedy, vzdelávania a pod.)

- praktická etika sa podľa (Čipkára, 2004, s. 64) venuje:

1. právu (občanov, živočíchov, vlastnícke práva, sloboda tlače, ľudské práva, paternalizmus vo vzťahu k deťom a k invalidom, občianska neposlušnosť, rovnosť, kompenzácie, IQ rozdiely, mladá generácia, pornografia);
2. život a smrť (potraty, trest smrti, eutanázia, kritérium hodnoty života, transplantácia orgánov, pitvy);
3. reprodukcia, genetika, medecína (umelé oplodnenie, genetické inžinierstvo, eugenika, oplodnenie in vitro, reprodukčné techniky, oznámenie pravdy pacientovi, trh s krvou);
4. sociálne otázky (pôvodné obyvateľstvo, AIDS a protiakcie, computerova etika, všeobecná diskriminácia, diskriminácia vo vzťahu muži-ženy, etika životného prostredia, informačná politika, sloboda vedeckého bádania, rodina a jej status, budúca generácia, politika v zdravotníctve, informačná politika, príjmy, spravodlivosť, zodpovednosť, médiá, nukleárne technológie, doprava, vzťah individuálneho a verejného, neutralita univerzít, právo a povinnosť k práci, nezamestnanosť);
5. medzinárodné vzťahy (obchodná etika, etika v armáde, etika v politike, rasizmus a antirasizmus, reparácia, azyl, tretí svet, etika vojny); životný štýl (priateľstvo, láska, zmysel života, mravnosť z donútenia, profesijná zodpovednosť, sex, samovražda, dobrovoľné akcie a pod.).

4. Morálne kategórie

Ak chceme plne pochopiť otázky etiky, budeme riešiť etické pojmy používané v týchto otázkach. Na tieto otázky sme zámerne použili rad filozofických termínov: Morálne prípustné? a Nemorálne.?

• nemorálne: nie je povolené morálkou, morálne zlé. Príklad: všeobecne považované činy, ktoré sú považované za nemorálne: znásilnenie, mučenie niekoho len preto, že si môžete vychutnať to, čo spôsobuje niekomu bolesť a zabíjať niekoho len preto, že vám to spôsobuje radosť, potešenie, adrenalín..., (alebo z nejakého iného relatívne banálneho dôvodu).
• morálne prípustné: povolená morálka. Napríklad: nerobíte nič nemorálne.

Vlastnosti a črty zodpovedného morálneho činiteľa

• morálna citlivosť – schopnosť spoznať situáciu morálneho problému (dilemy).
• morálne reagovanie – schopnosť aktívne a uvážlivo reagovať na morálny problém.
• morálna zodpovednosť – ochota prijať a prijatie zodpovednosti za vlastné rozhodnutia, za výber z rôznych možností a za svoje konanie.
• morálny charakter – je vyznačený prítomnosťou a kultivovaním cností, t.j. naučených vzorcov morálneho konania (správania), ktoré umožňujú človeku rozhodovať sa a konať v súlade s tým, čo si váži a o čom je presvědčený, o morálne dobrom, správnom skutku.
• morálne uvedomenie – schopnosť uvedomelým a kritickým spôsobom si vážiť a konať podľa hodnôt, ktoré sú v súlade s dobrým morálnym charakterom a mravnou integritou.
• morálne uvažovanie – schopnosť rozumového rozboru morálnych (etických) problémov, ktoré je nevyhnutné pre pochopenie, vysvetlenie a zdôvodnenie prijatých rozhodnutí, výberu z rôznych možností a navrhovaného riešenia problémov.
• morálna iniciatívnosť – osobné angažovanie sa pre vytváranie takej kultúry (na pracovisku, v spoločnosti, atď.), ktorá by uľahčovala morálne rozhodovanie a morálne dobré konanie (správanie).        

Etická kompetencia

• poznanie a zvládnutie potrebnej vedomostnej základne a princípov morálneho uvažovania,
• schopnosť metodicky analyzovať a “riešiť” morálne problémy (etické dilemy),
• schopnosť zodpovedného, praktického a cieľavedomého morálneho rozhodovania a konania v konkrétnej situácii.

Praktický postup pri riešení etických problémov

1. Zhromažďovanie informácií o prípade.
2. Identifikácia a rozbor etického problému.
3. Riešenie konfliktu (etickej dilemy).              

Všeobecné dimenzie etického problému

• Morálny činiteľ (činitelia) - osoba, ktorá sa rozhoduje a prijíma za dané rozhodnutie osobnú morálnu zodpovednosť.
• Okolnosti - konkrétne faktory, ktoré majú vplyv na danú situáciu a následky konania, ktoré sú predmetom rozhodnutia.
• Konanie - konkrétna, praktická činnosť, ktorá je predmetom a uskutočnením rozhodnutia.
• Výber - voľba z rôznych možností konania (správania), ktoré v danej situácii prichádzajú do úvahy.
• Rozhodnutie - prijatie jednej možnosti a zavrhnutie ostatných.
• Dôsledky, následky - konkrétne udalosti, ktoré sú (priamo alebo nepriamo, predvídateľne alebo nepredvídateľne) zapríčinené prijatím a realizáciou daného rozhodnutia.

5. Profesijná etika

Jedným zo základných vlastností, ktoré odlišujú povolania od mnohých iných oblastí ľudskej činnosti je úroveň etických noriem očakávaných od širokej verejnosti. Čo viac môže verejnosť všeobecne očakávať od pracovníka vykonávajúceho určité povolanie ako to, že má právo na postih, ak sú tieto normy porušené.

Domnievame sa, že táto rozlišovacia vlastnosť je životne dôležitá v oblasti sociálnej práce, a to hneď v prvom kontakte s klientom pre udržanie dôvery v ďalšej spolupráci, ktorá vyžaduje dodržanie najvyšších štandardov profesionálneho správania. Extrémne prípady neetického správania sú protiprávne, a preto ľahko rozpoznateľné podľa odkazov na právne predpisy.

Správne etické správanie sa prejavuje v postoji mysle a zámeroch, ktoré sú zapojené, rovnako ako vnímanie týchto zámerov zo strany ostatných. Prvým krokom k zabezpečeniu vysokých štandardov etického správania je byť si vedomý, kde potenciálne konflikty môžu nastať. Tak schopnosť rozpoznať, kedy dilema môže existovať, je lepšie, aby ju bolo možné sledovať tým, že stanovuje objektívne priebeh akcie, ktorá sa úplne vyhýba a rieši tieto dilemy.

Podľa zásad uvedených v Etickom kódexe pre sociálnych pracovníkov, ktoré sú stanovené Medzinárodnou federáciou sociálnych pracovníkov (IFSW), sú to pokyny týkajúce sa profesijnej etiky, ktoré stanovujú štandardy etického správania očakávané od všetkých členov (vrátane študentov), bez ohľadu na to, či sú zamestnancami, osobami samostatne zárobkovo činnými, riaditeľmi v oblasti sociálnej práce. Hoci tieto pokyny stanovené etickými normami a nasledujúce praktické prípadové štúdie nám ilustrujú možné dilemy a vhodnosť opatrenia v súlade s etickým kódexom.

Profesionálny etický kódex je záväzný pre členov profesijných organizácií. Vypovedá o tom, ako členovia premýšľajú a následne sa podľa toho rozhodujú. Etický kódex nemôže ani zaručiť etické správanie, ani vyriešiť všetky etické otázky a spory (COREY et al., 2003). Účelom etického kódexu je podporovať zodpovednosť prostredníctvom riadneho etického správania. Etické kódy pomáhajú viesť odborníkov, aby sa ochránili pred neetickým správaním a zaistili tak dobré životné podmienky pre svojich klientov (Herlihy – Corey, 1996). Je dôležité, mať etický zmysel toho, čo môže byť považované za konflikt medzi myšlienkami a štandardmi (American Society, 2003). Teraz si môžete pomyslieť, „lenže v praxi je to v rozpore uvažovať nad tým, či je to rozumné alebo nerozumné, zodpovedné alebo nezodpovedné, etické alebo neetické, keď je nutné sa riadiť podľa platnej legislatívy“. Etický kódex napomáha riešiť konflikty a tak zaistiť odbornú zodpovednosť. Kódex pomáha odlíšiť pravdu od zla, čo má priamy vzťah k rozvoju profesionality (Kasar – Clark, 2000).

Primárnou zodpovednosťou profesionála pôsobiaceho v sociálnej oblasti je podporovať blahobyt jednotlivca, rodiny, komunity či širšej verejnosti. To znamená, poskytovať výkon sociálnej činnosti spravodlivo, používať relevantné informácie a služby pre každého klienta, bez ohľadu na kultúrne zázemie, pohlavie, zdravotné postihnutie, rasu, sexuálnu orientáciu, etnický pôvod, vek, sociálno-ekonomický status alebo náboženstvo.

V súhrne nášho výstupu budeme ponúkať jednotlivé etické dilemy, pričom je dôležité najprv sa uistiť, či je konflikt etickou dilemou. Spôsob, ako to urobiť, je skúmať situáciu v súlade s etickým kódexom profesionálnej etiky. Po druhé, analyzovať a identifikovať významné problémy v danej situácii. Určiť nejaký vplyv, či už je to situácia, alebo dilema, ktoré môžu mať dosah na blaho verejnosti. Po tretie, zvážiť etickú dilemu či jej presah nevyžaduje odborné konzultácie (Supervíziu).

Profesijná etika

Profesijnú etiku môžeme charakterizovať ako určitý druh reflexie systému etických noriem a pravidiel správania sa a konania, ktorý sa predkladá pred jedinca či sociálnu (profesijnú) skupinu, teda pred predstaviteľov jednotlivých profesií, a najmä tých, u ktorých predmetom práce je ľudský jedinec a spravodlivé rozhodovanie o jeho osude. (Čipkár, 2004, s. 5-6).

Medzi tieto profesie patrí aj povolanie sociálneho pracovníka.

V štruktúre ľudského poznania patrí etike dôležité miesto ako jednej z najstarších filozofických disciplín zaoberajúcej sa morálkou, mravnými hodnotami a spôsobmi správania, ktoré vedú k uplatňovaniu mravných zákonov v rozličných oblastiach života pospolitosti. V súčasnosti má kriticko-teoretický výklad základných mravných problémov svoje významné praktické vyznenie v aplikovaných etikách, ktoré formulujú prakticko-etické riešenia každodenných problémov vo vzťahu etiky k rôznym oblastiam vedy a praxe.

Ideálne etické modely

Anglická autorka Banksová identifikuje z hľadiska prístupu k praxi tri „ideálne etické modely“ sociálnej práce, ktoré sa v realite prelínajú:

• angažovaný/radikálny model,
• profesionálny model,
• model technicko-administratívny (Banks, 2006, s. 137).

Tieto modely odrážajú podľa autorky hodnotové založenie daného typu sociálnej práce a ich konkrétne pracovné zaradenie.

Angažovaní/radikálni sociálni pracovníci chápu svoju prácu ako spôsob presadzovania vlastných osobných či ideologických hodnôt. Do tohto modelu S. Banksová zaraďuje prístupy od rôzne ponímaných charitatívnych aktivít (ministration in love) po marxistické, feministické či antiopresívne prístupy. Profesionálny model sociálnej práce v jej ponímaní chápe sociálnych pracovníkov ako autonómnych profesionálov, vzdelaných v danom odbore a realizujúcich pri výkone profesionálnej praxe hodnoty profesie. Prioritou sú ľudské práva a záujmy klientov. Technicko-administratívny model chápe sociálnych pracovníkov ako zamestnancov viazaných pracovnými pravidlami a procedúrami (Banks, 2006, s. 137 – 138).

Jedným z podstatných atribútov, ktorým sa sociálna práca odlišuje od iných profesií, je to, že definovanie jej cieľa, predmetu a jej samotný výkon sú úzko previazané s hodnotami, čím nemyslíme len etické hodnoty, akými sú dobro resp., blaho jedinca a spoločnosti, zodpovednosť, sebarealizácia, autonómnosť indivídua, ale aj hodnoty politické, akými sú napríklad solidarita, rovnosť, spravodlivosť, či hodnoty sociálno-psychologické, akými sú komunikácia, empatia atď. Na rozdiel napríklad od medicíny, kde hlavnou funkciou je záchrana života a otázka kvality života nie je v kompetencii lekára, sociálna práca pracuje s vylúčenými, diskriminovanými a marginalizovanými skupinami, preto vždy reflektuje hodnoty ako spravodlivosť, rovnosť, ľudské práva atď. (Palovičová, 2011, s. 122).

Sociálni pracovníci sú dennodenne zatiahnutí do mnohých metaetických debát o význame morálnych princípov a pojmov, ako sú rešpekt k ľudskej dôstojnosti, sebaurčenie, pomoc, spravodlivosť, rovnosť. A prostredníctvom týchto pojmov sa definuje aj sociálna práca. Etické otázky, ktoré majú priamy vzťah k sociálnej práci, sa týkajú aplikácie morálnych pojmov a morálnych noriem na rozhodovanie o tom, čo je morálne správne či nesprávne, dobré či zlé v profesionálnej praxi.

Morálni filozofi tradične identifikujú tri ústredné otázky normatívnej etiky, pod ktoré možno subsumovať väčšinu etických problémov.

1. Prečo máme dodržiavať morálne normy, aké dôvody nás vedú k prijatiu morálky za rámec svojho konania?
2. Akým spôsobom majú byť distribuované zdroje a formy dobra?
3. Ktoré činy sú považované za hodnotné, dobré a žiaduce a na základe akých dôvodov?

Autori Banks (2006, s. 11) a Reinman (2009, s. 46) uvádzajú odpoveď na otázku, kedy vstupovať či zasahovať do života jednotlivca a jeho rodiny, skupiny či obce napríklad z hľadiska prevencie či sociálnej terapie spoločensky nežiaducej situácie. Na danú otázku možno uviesť štyri druhy dôvodov, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie:

• sociálno-technické,
• empirické,
• zákonné,
• etické dôvody.

Palovičová (2011) bližšie poníma tieto dôvody nasledovne. Rozhodnutie o použití konkrétnych sociálno-technických opatrení je ovplyvnené presvedčením, že určité metódy sociálnej práce sú pri riešení danej situácie a problémov vhodné a účinné. Empirické dôvody na intervenciu bývajú odvodené z výskumu a z vyhodnotenia konkrétnych preventívnych programov. Zákon reflektujúci určité hodnoty a normy danej spoločnosti, hovorí o tom, čo môžeme robiť, čo je dovolené. Etické faktory súvisia so závermi, ktoré sú založené na analýze toho, čo je morálne správne či nesprávne, dobré či zlé. Napríklad zatiaľ čo empirické dôkazy môžu poukazovať na to, že zriaďovanie domovov sociálnych služieb mimo mesta je finančne výhodnejšie, poskytuje menej stresujúce prostredie na život, argument, že segregácia či vylúčenie ľudí so zdravotným postihnutím z miestnej komunity je diskriminačná a morálne neprijateľná, môže byť rozhodujúcim faktorom pri realizácii jednotlivých alternatív sociálnej politiky. Znamená to, že etické dôvody môžu prevýšiť ekonomické a empirické faktory. Etické presvedčenie o tom, čo je správne, slúži ako ospravedlnenie intervencie, a to z niekoľkých dôvodov:

Po prvé, so zreteľom na to, že cieľom sociálnej práce je riešiť sociálny problém a nepriaznivú sociálnu situáciu, je zrejmé, že dôraz sa kladie na to, čo je žiadúce. Táto otázka odkazuje na preferované hodnoty, ako ľudská dôstojnosť, spravodlivosť, solidarita atď. Neznamená to, že mimoetické faktory, napríklad ekonomické zdroje, empirické údaje, praktické techniky či politické kompromisy, by nemali vstupovať do profesionálnych úsudkov, avšak profesionálne rozhodnutie by malo byť ospravedlnené (implicitne či explicitne) tým, že navrhnuté riešenie je morálne správne a má dôsledky, ktoré sú morálne dobré. Používanie pojmov ako správne, nesprávne, dobré, zlé na vyjadrenie profesionálnych preferencií nás vedie k etickým pojmom a problémom.

Druhým dôvod Palovičová vidí v implementácii etického hľadiska do profesionálneho rozhodovania. Uvádza ho ako fakt, ktorý nám umožňuje rozhodovať sa jasnejšie a spravodlivejšie. Sociálni pracovníci sú vo svojej práci nevyhnutne konfrontovaní s etickými dilemami, keď konflikt vyjadruje nároky viacerých zúčastnených, často si konkurujúcich záujmov, vzťahuje sa na viaceré, často konkurenčné hodnoty. Typickým príkladom etických dilem v sociálnej práci môže byť otázka, ktoré sociálne služby pri obmedzených finančných zdrojoch máme podporovať, ktoré redukovať, do akej miery prehliadať kvalitu poskytovanej sociálnej služby a neriešiť to jej zrušením, do akej miery poskytovať sociálnu službu tak, aby viedla k podpore samostatnosti a zodpovednosti a aby neviedla k jej zneužívaniu, za akých okolností prestať s poskytovaním sociálnej služby a sociálnych dávok a pod. Subjekt, ktorý má rozhodnutie prijať, je preto zvonka determinovaný a voľba konečného rozhodnutia nebude závisieť iba od jeho schopnosti uskutočniť samotné rozhodnutie, ale aj od ochoty prijať ho s vedomím jeho rozličných dopadov na jednotlivých účastníkov konfliktu. Rozhodovanie v tomto prípade nadobúda skôr viacrozmernú podobu typu buď, alebo s alternatívnym zvážením dopadov rozhodnutia na ostatných účastníkov konfliktu.

Paradoxy sociálnej práce

Autori Beckett – Maynard (2006, s. 86 – 87) poukázali na to, že pre sociálnu prácu sú typické určité vlastné paradoxy a špecifiká.

• Profesia, ktorá viac ako iné identifikuje samu seba s tými, ktorí sú marginalizovaní, utláčaní či vylúčení spoločnosťou. Profesia, ktorá je tvorená, podporovaná a dotovaná tou istou spoločnosťou a štátom.
• Kľúčový princíp sociálnych služieb vychádza z individuálne určených potrieb osôb, podporuje ich participáciu na rozhodovaní o poskytnutej službe; na druhej strane väčšina predpisov v sociálnej práci, konkrétne v práci so starými ľuďmi, mentálne postihnutými, deťmi a rodinami, vyžaduje vnútiť im určité konvenčné, sociálne odsúhlasené normy.
• Zákon garantuje, že sociálne služby musia byť poskytované v záujme osôb v náležitej kvalite a takými spôsobmi, aby bolo vždy zaručené dodržiavanie ľudských práv a ľudskej dôstojnosti; na druhej strane sociálni pracovníci pracujú s limitovanými finančnými zdrojmi a často sa nevyhnú situáciám, keď musia informovať človeka v sociálne nepriaznivej situácii, že mu sociálnu službu nemôžu poskytnúť. Jednou z hlavných funkcií sociálnej práce je zhromažďovať podklady za účelom racionalizácie. Ide teda o požiadavky, ktoré sú protichodné. Sociálni pracovníci majú povinnosti k prijímateľom sociálnych služieb aj k svojim zamestnávateľom, avšak tieto povinnosti sú často nezlučiteľné.

Etika sociálnej praxe zahŕňa zložité balansovanie medzi nekompatibilnými princípmi, konkurujúcimi si lojalitami a nezlučiteľnými očakávaniami (Palovičová, 2011, s. 125).

Etické hľadisko vyžaduje nezaujatosť a odstup od etického konfliktu. Vyriešenie etického konfliktu sa musí pri morálnom zdôvodňovaní preniesť z intuitívnej roviny do roviny kritickej. Je vysoko neprofesionálne pracovať s takým klientom, ku ktorému máme nejaké predsudky, alebo sa riadime na základe povier, či máme strach (Clifford, – Burke, 2009). V prípade rozhodovania o vhodnej intervencii treba poznať skutočné fakty o situácii, motívy zúčastnených osôb a predpokladaný výsledok intervencie. Treba vziať do úvahy, čo k danej situácii hovorí zákon, a na základe toho zvážiť normy a hodnoty, podľa ktorých by mala byť situácia posudzovaná. Ak je konkrétna intervencia posudzovaná ako správna alebo nesprávna, dobrá alebo zlá, treba jasne formulovať, na základe akých dôvodov je dané tvrdenie opodstatnené, ktoré hodnoty stoja v pozadí daného stanoviska. V opačnom prípade bude ťažké pochopiť, prečo tí, ktorí majú k dispozícii rovnaké fakty, došli k úplne iným záverom, čo je v danej situácii správne. To, čo jeden sociálny pracovník hodnotí ako banálne, iný môže považovať za porušenie ľudských práv. Autorka Palovičová tvrdí, že „Premisy zahŕňajú fakty o situácii a normy správania, ktorými sa riadia zúčastnené osoby. Záver môže byť spochybnený z dvoch pozícií. Po prvé preto, že sa v argumentácii nepostupovalo logicky od premís k záverom. To znamená, že z daných okolností a morálnych hodnôt nevyplýva, že ten či onen čin je zlý. Na celú situáciu sa dá pozrieť aj z iného uhla. Oveľa častejšie ide o to, že premisy sú chybné. Napríklad niekto môže zastávať stanovisko, že život treba zachovať za každú cenu; iný tvrdí, že kvalita života je dôležitejšia“ (2011, s. 125). Predmetom diskusie sú teda nepochybne i morálne normy a hodnoty.

Etické hľadisko nedemonštruje, či je zamýšľaný spôsob konania dobrý alebo zlý. Umožní nám len uvedomiť si dôvody nášho konania. Ako konštatuje Reiman (2009, s. 136), sociálny pracovník sa nemôže spoliehať na žiadny spôsob, ktorý by mu pomohol rozhodnúť sa, kedy má zasiahnuť. Za rozhodujúci faktor rozhodnutia považuje kritickú reflexiu každého prístupu a zváženie jeho vplyvu na dotknutú osobu.