Ruské impérium

Peter Veľký (1682-1725)

Po skone chorľavého bezdetného Fiodora (1676-1682) sú, po krvavých peripetiách, za cárov vyhlásení obaja jeho nedospelí bratia – Ivan V. (slabomyseľný) a Peter (syn z 2. manželstva); praktickú moc drží v rukách ich sestra Sofia ako regentka. V auguste 1689, využijúc neúspechy krymských výprav, sedemnásťročný Peter pomocou svojich prívržencov preberá moc a Sofiu posiela do kláštora.

Peter I. je dodnes považovaný za jedného z najvýznamnejších ruských vládcov, vďaka nemu sa z Ruska stalo svetové impérium. Nový cár si uvedomoval potrebu hlbokých vnútorných reforiem vo všetkých oblastiach života krajiny (vojsko, obchod, štátna správa, financie a i.), nakoľko sa ruská zaostalosť neblaho podpisovala na vojenských neúspechoch. V roku 1697, v snahe nadviazať užšie spojenectvo so západoeurópskymi štátmi a získať zahraničných odborníkov, vysiela do Európy „Veľké posolstvo“. Podľa tradovanej legendy sa ho účastní inkognito i sám pod menom Peter Michajlov a dáva sa najímať na prácu v holandských i anglických lodeniciach (Zaardam, Amsterdam, Londýn). Po svojom predčasnom návrate, vyvolanom povstaním strelcov (1698), svoju pozornosť, nakoľko sa mu nepodarilo získať spojencov pre vojnu proti Turecku, sústreďuje na konflikt so Švédskom, ktorý prerastie do dlhotrvajúcej Severnej vojny (1700-1721).

(http://www.ote4estvo.ru/sobytiya-xvi-xviii/110-velikoe-posolstvo-petra-i.html)

Okno do Európy

Po porážke od mladého Karola XII. pri Narve (1700) uskutočňuje rozsiahlu reorganizáciu armády: namiesto šľachtickej jazdy a streleckej pechoty zavádza nové dragúnske a pešie pluky, doplňovanie armády regrútskymi odvodmi (za každých 20 usadlostí – 1 doživotný regrút), manufaktúrna výroba je koncentrovaná na potreby vojska, vytvára sa centralizovaný systém koordinácie zásobovania a i. V r. 1702 je dobytý Noteburg (premenovaný na Šlisselburg; otvára východ z Ladožského jazera), v r. 1703 – takmer celé Livónsko a územie pri ústi Nevy, kde Peter zakladá Sankt-Peterburg (v roku 1712 ho vyhlasuje za hlavné mesto). Po porážke pri Poltave (27.6.1709) Karol XII. uteká do Turecka, Rusko postupne získava celé pobrežie Rižského a Fínskeho zálivu: na základe Nystadského mieru (1721) sa jeho súčasťou stala časť Karélie s Vyborgom, Ingria, Estónsko (s Narvou a Revalom), Livónsko (s Rigou). V r. 1721 Senát (najvyšší štátny orgán) slávnostne vyhlásil Petra I. za Imperátora. Rusko sa stáva aktívnym aktérom európskej politiky (А.С. Пу́шкин: «Пётр проруби́л окно́ в Евро́пу»).

Petrove reformy

S Petrom Veľkým je spojovaná i rozsiahla reforma štátnej správy: najvyšším orgánom po cárovi sa stáva Vládnuci senát (1711), Príkazy sa reformujú a vznikajú výkonné kolégiá (1718), územie Ruska je rozdelené na 8 gubernií (1708), neskôr 50 provincií (1719); po smrti patriarchu Adriána (1700) Peter vzal majetok patriarchátu pod štátnu kontrolu (zoštátnil), kňazi i mnísi sa stali platenými zamestnancami štátu, v r. 1721 bolo na riadenie cirkevných záležitostí zriadené Duchovné kolégium , to neskôr premenované na Najsvätejší vládnuci Synod. Pokračuje v snahách svojich predchodcov (za Fiodora bolo definitívne zrušené „miestničestvo“), ruší odmeňovanie šľachty pozemkami, ale zavádza platené funkcie – dedičnú šľachtu nahradzuje služobnou, pričom postup kariérneho rastu vo vojenských i občianskych funkciách je presne stanovený Tabuľkou hodností. Peter je tiež „otcom“ ruskej tajnej polície – v r. 1695 zakladá na vyšetrovanie politických zločinov Preobraženský príkaz, od r. 1718 sa týmto zaoberá Tajná kancelária. V oblasti priemyslu a obchodu podporuje rozvoj manufaktúrnej výroby: povoľuje manufaktúram kupovať dediny i so sedliakmi, z ktorých sa stávajú priemyselní nevoľníci (1721), podporuje výstavbu hutných závody na Urale.

V r. 1722 vydáva zákon o nástupníctve (svojho syna Alexeja nechal za zradu popraviť), podľa ktorého si svojho následníka vyberá vládnuci monarcha. Sám však túto možnosť využiť nestihne: keď v r. 1725 náhle zomiera otázka následníctva ostáva nevyriešená.

Vedomosti

16. decembra 1702 vydal Peter I. cársky výnos o vydávaní tlačeného periodika zameraného na propagáciu cára, jeho reforiem, diplomatických a vojnových úspechov: „... что́бы те чертежи́ и кни́ги напеча́таны бы́ли к сла́ве на́шему, вели́кого госуда́ря, на́шего ца́рского вели́чества превысо́кому и́мени и всему́ на́шему росси́йскому ца́рствию меж европе́йскими мона́рхи цвету́щей, наи́вяшей похвале́ и о́бщей наро́дной по́льзе и прибы́тку“.

Prvým redaktorom Vedomostí sa stal riaditeľ novozriadeného Tlačového dvora Fiodor Polikarpov. Pôvodne vychádzali v Moskve ako Ведомости Московского государства (neskôr Ведомости Московские), od roku 1711 ako Российские ведомости súbežne v Moskve i v Sankt-Peterburgu, od roku 1719 len v hlavnom meste. Nemali stabilný formát (pôvodne 1/12 listu), náklad ani periodicitu, do februára 1710 boli tlačené staroslovanskou cyrilikou, neskôr tzv. občianskym písmom («граждáнкой») – cyrilika sa využívala už len na zdôraznenie dôležitých správ, rovnako ako farebná tlač (prvý odsek listu Petra I. o víťazstve nad Švédmi pri Poltave bol tlačený rumelkou). Po smrti Petra Veľkého (1725) postupne zanikajú, novinová tlač prechádza do výlučnej kompetencie Akadémie vied a neskôr i Moskovskej univerzity.

Obdobie palácových prevratov (1725-1762)

Po smrti Petra dôležitú úlohu v rozhodovaní zohráva dvorská služobná šľachta, favoriti a obľúbenci, ktorí majú vplyv na výber nového monarchu a snažia si zabezpečiť svoje rozhodujúce postavenie. Tak za Kataríny I. (1725-1727, manželka Petra I.) je faktická moc sústredená v Najvyššej tajnej rade, ktorú tvoria vplyvní zástupcovia starých rodov (Dmitrij M. Golicyn, Ivan A. Dolgorukij) i za Petra povýšené osoby (Alexander D. Menšikov a i.); tejto podliehali ako Senát, tak i kolégiá. Po krátkej vláde vnuka Petra I. – 12 ročného Petra II. (1727-30; ním vymiera rod Romanovcov po meči), je Najvyššou radou na trón povolaná kurlandská vojvodkyňa Anna Ivanovna (1730-1740; dcéra brata Petra I. – Ivana), ktorá je donútená akceptovať tzv. Mitavské podmienky, obmedzujúce autokratickú vládu monarchu (všetky rozhodnutia musia byť so súhlasom rady). Po nástupe na trón ich (s podporou palácovej gardy) vyhlásila za neplatné, Radu zrušila a jej členov potrestala; skutočná moc sa presunula do rúk jej obľúbenca Birona („bironovščina“). Za svojho nástupcu určila novonarodeného syna svojej netere, ktorý bol po jej smrti ako Ivan VI. (3 mesačné dieťa) vyhlásený za cára, po sprisahaní proti regentovi Bironovi bola za vladárku vyhlásená jeho matka – Anna Leopoldovna (1741), no už 25.11.1741 počas gardového sprisahania boli Anna i Ivan uväznení (za Kataríny II. bol r. 1764 Ivan zavraždený) a za cárovnú vyhlásená dcéra Petra I. – Alžbeta I. (1741-61). Alžbeta za svoju podporu udelila šľachte nové výsady a prakticky sa dištancovala od štátnych záležitostí. Za jej panovania sa Rusko aktívne zapojilo do sedemročnej vojny proti Prusku (na strane Márie Terézie): v roku 1760 ruské vojská obsadili Berlín, no po jej smrti jej synovec, ako nový cár Peter III. (1761-1762), uzavrel s Fridrichom II., ktorého obdivoval, prímerie. Reakciou na všeobecnú nespokojnosť s vládou Petra III. bol prevrat gardových dôstojníkov, ktorý 28.6.1762 priviedol na trón jeho manželku Sofiu Anhalt-Zerbstskú – Katarínu II.

Katarína II. Veľká (1762-1796)

Katarína vošla do ruských dejín ako osvietenecká panovníčka a bola považovaná za jednu z najvzdelanejších žien svojej doby: dopisovala si s Voltairom a francúzskymi encyklopedistami, napísala autobiografické Zápisky, vydávala viaceré časopisy («Вся́кая вся́чина» a pod.), v ktorých publikovala svoje články. V čase panovania Kataríny II. vznikali po celom Rusku zdravotnícke zariadenia, školy, imperátorka založila prvé ústavy pre vzdelávanie žien, v r. 1783 bola založená Ruská akadémia pre štúdium rodného jazyka, na čele ktorej bola kňažná A. R. Daškovová.

V oblasti vnútornej politiky sa na jednej strane snažila posilniť samoderžavie a obmedziť moc vyššej aristokracie a gardy: napr. r. 1763 odobrala Senátu zákonodarné funkcie a zmenila ho na súdnu a kontrolnú inštanciu. V r. 1764 bola vytvorená Komisia pre vypracovanie nových zákonov, pričom samotná cárovná vydala Inštrukcie, inšpirované osvieteneckými ideálmi, ktorými sa komisia mala riadiť. Pod zámienkou začiatku vojny s Tureckom ju r. 1768 rozpustila. V r. 1775 Katarína uskutočnila rozsiahlu reformu miestnej správy: vzniklo 50 gubernií, tieto boli delené na újazdy na čele s kapitánmi, t.j. policajními náčelníkmi a porotcami, ktorých spomedzi seba volili šľachtici (organizovaní v šľachtických združeniach); rovnako bola obmedzená kozácka samospráva na ukrajinských územiach a zničené zvyšky Záporožskej Seče. Na druhej strane za jej vlády došlo k ďalšiemu posilneniu šľachty, keď na začiatku vlády zákonom o „slobode šľachty“ zrušila povinnú službu šľachticov v armáde a v občianskych úradoch, a r. 1785 „Darovacou listinou“ garantovala právo šľachty na držanie pôdy a nevoľníkov, ako i jej ďalšie výsady (oslobodenie od telesných trestov, od dane z hlavy a i.). Zosilnenie nevoľníctva vyvolalo viaceré roľnícke vzbury, najväčšou z nich bolo povstanie pod vedením Jemeliana Pugačova – „roľnícka vojna“ (1773-1775).

Prístup k Čiernemu moru

Katarína II. úspešne pokračovala v zahraničnej politike Petra I.: v snahe zabezpečiť Rusku bezpečný prístup k Baltskému a Čiernemu moru spočiatku podriadila Poľsko ruskému vplyvu, neskôr využila jeho vnútorné problémy a pripojila značnú časť jeho územia k Rusku (3 delenia – spolu s Habsburgskou monarchiou a Pruskom), po viacerých vojnách s Tureckom (1768-1774, 1787-1791) získala kraje medzi Dneprom – Dnestrom – Južným Bugom, Krym (Tavridu), Novorusko, právo slobodnej plavby po Čiernom mori a cez čiernomorské úžiny Bospor a Dardanely. V rusko-tureckých vojnách sa naplno prejavili vojenské schopnosti vynikajúcich vojvodcov tzv. katarínskej gardy: Grigorija A. Potemkina, Alexandra V. Suvorova, Michaila I. Kutuzova, admirála Fiodora F. Ušakova,  a i.

Po vypuknutí Francúzskej revolúcie (1789) došlo v Rusku k zastaveniu všetkých reformných pokusov, bolo zakázané cestovať do zahraničia, bol zavedený zákaz dovozu kníh, Rusko aktívne prijímalo francúzskych emigrantov, a prenasledovalo vlastných voľnomyšlienkárov (A. N. Radiščev, N. I. Novikov); v roku 1795 vstúpilo do protifrancúzskej koalície.

Pavol I. (1796-1801)

Po smrti Kataríny II. nastupuje na trón jej syn, ktorý vyvolal značnú nevôľu sklonom organizovať celý štátny i verejný život podľa vojenského vzoru, ako aj znovuzavedením povinnej vojenskej služby šľachty. Pokračuje vo vojne s Francúzskom (1799 – dobyté Korfu, Neapol, Rím, prechod Suvorova cez Aply), no dostáva sa do konfliktu s Rakúskom i Anglickom (Angličania obsadili Maltu a nechceli ju vrátiť Maltským rytierom, ktorých veľmajstrom bol práve ruský cár, ten dal skonfiškovať všetky anglické lode a ich náklad v prístavoch); i za pomoci anglického veľvyslanca bol proti nemu zorganizovaný prevrat a v noci z 11. na 12. marca 1801 bol zavraždený.

(http://www.aif.ru/society/opinion/pavel_i_trebuet_reabilitacii)

Alexander I. (1801-1825)

Nový cár si bol vedomý potreby určitých reforiem, ktoré mali slúžiť ako prevencia pred prípadnou revolúciou v Rusku. V prvých rokoch jeho vlády si zachovával značný vplyv krúžok cárových „mladých priateľov“ (P. A. Stroganov, N. N. Novosiľcev, V. P. Kočubej, A. A. Čarto-ryjskij), ktorý tvoril „Tajný výbor pre zostavovanie návrhov štátnych reforiem“ («Негла́сный комите́т»): boli zrušené reštrikčné opatrenia z predchádzajúcej doby, oslabená cenzúra, prijaté nariadenie o „slobodných roľníkoch“, ktoré umožňovalo za výkup prepúšťať nevoľníkov, zriadené ministerstvá, uskutočnené školské reformy (r. 1804 bola zavedená autonómia univerzít, r. 1805 – založené Kazanská a Charkovská univerzita a i.).

Alexander obnovil priateľské spojenectvo s Anglickom a spolu s Rakúskom a Pruskom vstúpil do protinapoleonovskej koalície, kde však nedosiahol žiadnych významnejších úspechov (2.12. 1805 – porážka pri Slavkove, 1807 – pri Friedlande). V júni 1807 v Tylzite uzavrel s Napoleonom spojeneckú mierovú zmluvu, uznal jeho výboje a pripojil sa ku „kontinentálnej blokáde“ proti Anglicku.

„Tajný výbor“, vystupujúci proti spojenectvu s Napoleonom bol rozpustený; dôverným radcom cára a štátnym tajomníkom sa stal profrancúzsky M. M. Speranskij. V rámci „veľkej obnovy“ (nazval ju „perestrojkou“) navrhoval, vo svojom Úvode k zbierke štátnych zákonov (1609), povolať do Štátnej dumy majetných ľudí (bez ohľadu na ich spoločenské postavenie): všetci majitelia nehnuteľností mali voliť oblastnú (volostnú) dumu, tie – zástupcov do okresných, okresné – do gubernských a tie zasa do Štátnej dumy; bez Štátnej dumy a Štátnej rady by nebolo možné ustanoviť žiaden zákon, výkonná moc mala byť v rukách ministrov zodpovedných Štátnej dume. Alexander všetky plány na konštitučnú reformu zamietol, len v r. 1810 utvrdil Štátnu radu, menovanú cárom (ako poradný zbor – existovala do 1906).

Spojenectvo s Napoleonom Alexander využil na získanie ďalšieho územia: po vojne so Švédskom (1808-1809) získal Fínske veľkokniežatstvo, vo vojne s Tureckom (1806-1812) nakrátko obsadil podunajské kniežatstvá, získal Besarábiu a Turecký súhlas s protektorátom nad Gruzínskom (pripojené ešte v r. 1801). V r. 1811 vrcholia rozpory s Napoleonom ohľadne poľskej otázky, nedodržiavania colnej blokády a pod.

Vlastnenecká vojna r. 1812

12.(24.) júna 1812 Napoleonovа „Veľká armáda“ začala ťaženie do Ruska («Оте́чественная война́ 1812 года»), pri ktorej ruské velenie (Michail I. Kutuzov) zvolilo taktiku spálenej zeme: po ústupe do vnútra krajiny a nerozhodnej bitke pri Borodine (26.8. (7.9)), sa Napoleonovi podarilo obsadiť Moskvu. Tú zachvátili požiare (dodnes sa vedú spory o ich príčine), Alexander odmietol všetky mierové návrhy, 6.10. sa Napoleon z Moskvy začal sťahovať, pričom bol (útokmi pravidelnej armády i partizánskymi jednotkami) donútený ustupovať cez zničené územie. V januári 1813 vstúpila ruská armáda na územie Poľska a Pruska, zúčastnila sa v „bitke národov“ pri Lipsku (16.-19.10.1813) a v marci 1814 armáda spojencov na čele s A1exandrom I. vstúpila do Paríža.

Svätá aliancia

Na následnom Viedenskom kongrese (1814-1815), bolo Poľské kráľovstvo – „Kongresovka“ – na večné časy pripojené k Rusku (podľa „Konštitučnej charty“ sa cár stal dedičným kráľom Poľského kráľovstva, ktoré v jeho mene spravuje námestník, návrhy zákonov predložené cárom prerokúva snem kráľovstva). Rusko sa stalo jednou z rozhodujúcich veľmocí. Na návrh ruského panovníka bola sformovaná „Svätá aliancia“ («Свяще́нный сою́з») kontinentálnych panovníkov, ktorá mala za cieľ bojovať proti akýmkoľvek zmenám monarchistického štátneho poriadku, proti hrozbe revolúcií. Aliancia neskôr aktívne zasiahla v Taliansku, Španielsku, Uhorsku; Rusko si vyslúžilo prívlastok „žandár Európy“ («жанда́рм Евро́пы»).

V samotnom Rusku sa po víťazstve nad Napoleonom začína vo vnútronej politike výrazne presadzovať cárov priateľ a radca, minister vojenstva A. A. Arakčejev (podľa neho je toto obdobie označované ako „arakčejevčina“): v spoločnosti dominuje samovoľnosť, krutosť, kontrola polície, úplatkárstvo, pätolízačstvo, podplácanie, náladové vymenovávanie a odvolávanie gubernátorov.

Decembrové povstanie 1825

Po napoleonských vojnách sa v Rusku začínajú formovať mnohé tajné i polotajné spolky pokrokovej šľachty, ktoré „nachádzajú“ príčiny všetkých vnútorných neporiadkov v nevoľníctve a cárskom samoderžaví („Zväz spásy“, „Zväz blahobytu“, „Južný spolok“, „Severný spolok“). Tieto využijú nie celkom jasnú situáciu, ktorá vznikne v novembri 1825 po náhlej smrti Alexandra I. v Taganrogu, na vyvolanie povstania. 14.(26.) decembra 1825 členovia Severného spolku vyviedli na Senátne námestie v Sankt Peterburgu vojenské jednotky (3000 vojakov) v snahe zabrániť Senátu prisahať vernosť novému cárovi, kým ten neprisľúbi krajine ústavu. Mikuláš (jeho starší brat Konštantín sa ešte za života Alexandra vzdal trónu) si prezieravo zabezpečil prísahu štátnych orgánov ešte v predošlú noc, nechal zatknúť vodcov povstania a zhromaždené vojsko rozstrieľať. 13. júla 1826 boli ideológovia a vodcovia decembrového povstania P. I. Pesteľ, K. F. Rylejev, P. G. Kachovský, S. I. Muraviov-Apostol, M. P. Bestužev-Riumin popravení, viacerí ďalší odsúdení na nútené práce na Sibíri. Do dejín Ruska navždy vošli pod menom „dekabristi“ («декабри́сты»).

Mikuláš I. (1825-1855)

Za vlády Mikuláša I. dochádza k upevnenie samoderžavia a celkovému zosilneniu policajno-byrokratického aparátu: je vytvorené III. oddelenie cárskej kancelárie (1826), ktoré má za úlohu viesť politické vyšetrovanie, v r. 1836 je pri ňom vytvorená osobitá jednotka žandárov na vyšetrovanie a potláčanie akýchkoľvek antimonarchistických hnutí; štát posilňuje svoju kontrolu aj nad univerzitami – podľa nového univerzitného štatútu (1835) sú tieto podriadené dozorcom učebných oblastí, sú zavedené uniformy, bohoslovie sa stáva povinným predmetom na všetkých fakultách, prístup k vyššiemu vzdelaniu je obmedzený majetkovým cenzom. Akousi štátnou ideológiou sa stáva „teória oficiálnej národnosti“ ministra osvety S. S. Uvarova – „pravoslávie, samoderžavie, národnosť“.

Slavjanofili a západníci

Okolo roku 1840 sa, ohľadom otázky historického smerovania a perspektív vývinu Ruska, vyhraňujú dva literárno-politické smery – slavjanofili a západníci: podľa slavjanofilov (A. S. Chomjakov, I. V. Kirejevskij, K. S. Aksakov, I. S. Aksakov, J. F. Samarin a i.) je pre Rusko charakteristická svojrázna cesta vývinu, ktorej základom má byť ruská dedinská občina; podľa západníkov (P. J. Čaadajev, I. A. Gagarin, V. S. Solovjov, I. S. Turenev, V. G. Belinskij, A. I. Gercen a i.) existujú spoločné zákonitosti vývinu s Európou, preto je pre Rusko životne dôležité zblíženie s vyspelými krajinami západnej Európy.

Krymská vojna

Za vlády Mikuláša I. Rusko definitívne dobíja Kaukaz, pomáha rakúskemu cisárovi spacifikovať odbojné Uhorsko, no dostáva sa do sporu s Anglickom a Francúzskom o vplyv na upadajúcu Osmanskú ríšu, ktorý vyvrcholil Krymskou vojnou (1853-56). Následkom Parížskeho mieru (1856) Rusko stratilo svoje postavenie v európskej politike: bolo zbavené práva mať v Čiernom mori, ktoré je vyhlásené za neutrálne územie, vojnové lode a na pobreží vojenské pevnosti, južná Besarábia pripadla Turecku.

(https://lenta.ru/articles/2016/02/21/crimean/)

Alexander II. (1855-1881)

V snahe o anuláciu potupného Parížskeho mieru nový cár Alexander II. mení radikálne vektory dovtedajšej zahraničnej politiky („zrada Rakúska“ počas vojny) a nadväzuje užšiu spoluprácu s Pruskom, podporuje jeho zjednocovacie úsilie v Nemecku na úkor rakúskych ašpirácií. Po porážke Francúzska Pruskom pri Sedane v r. 1870 Rusko prestalo dodržiavať viaceré obmedzujúce ustanovenia Parížskej dohody, ich neplatnosť následne potvrdil, napriek odporu Anglicka i Londýnsky kongres veľmocí (1871). V r. 1873 vzniká aliancia troch cisárov (ruského, nemeckého a rakúskeho), no i naďalej vznikajú vážne spory s Rakúskom ohľadom balkánskej otázky.

„Zmarené víťazstvo“

V rokoch 1877-1878 vedie Rusko ďalšiu vojnu s Tureckom: na základe San-Stefanského mieru získava Rusko územie pri ústi Dunaja, Turecko muselo uznať nezávislosť Srbska, Čiernej Hory a Rumunska, vzniká Bulharské kniežatstvo. Pod tlakom Anglicka a Rakúska sa na Berlínskom kongrese (1878) závery tohto mieru revidovali: Bosnu a Hercegovinu okupovalo Rakúsko-Uhorsko, Bulharsko bolo rozdelené na dve časti – na severe vzniklo autonómne Bulharské kniežatstvo, juh (Východná Rumélia) ostal časťou Turecka, južná časť ústia Dunaja bola postúpená Rumunsku, Rusku sa vrátila južná Besarábie, Batumi a Kars. V ruskom tábore prevládlo sklamanie zo „zmareného víťazstva“, ktoré sa neskôr prejavilo v ráznom odklone od dovtedajších spojencov v prospech francúzsko-anglického spojenectva.

Liberalizačné reformy

Vo vnútornej politike je obdobie vlády Alexandra II. charakteristické rozsiahlou reformnou činnosťou v oblasti zemskej a mestskej správy (vznikli voliteľné zemstvá a mestské rady), súdnictva (zaviedli sa verejné súdy, ústne vyšetrovanie a vypočúvanie na súde, porotné súdy, zmierčie súdy a i.), školstva (univerzity získali širokú autonómiu, zaviedla sa voliteľnosť rektora, dekanov, profesorov, školy mali právo nakladať s financiami podľa svojho uváženia), armády (bola zavedená šesťročná všeobecná všestavovská vojenská povinnosť mužov starších ako 21 rokov), bola zrušená predbežná cenzúra tlače a kníh (1865).

Za najdôležitejšiu reformu alexandrovského obdobia je považované zrušenie nevoľníctva. Na základe cárskeho manifestu z 19.2.1861 a Nariadenia o úprave pomerov roľníctva sa každý roľník stal osobne slobodným, pričom osobná závislosť na vlastníkoch pôdy (statkároch) bola zamenená na hospodársku: za používanie pôdy mal jej nájomca alebo platiť nájomné, alebo robotovať dovtedy, kým si pozemok neodkúpi. V r. 1881 stanovil zákon povinný predaj prenajímanej pôdy a časť z nej vykúpil i štát (roľníci boli povinní vrátiť pôžičku i s úrokmi v priebehu 49 rokov). Na väčšine územia sa roľníci nestali súkromnými vlastníkmi, ale pôda prešla do vlastníctva celej občiny, stala sa spoločným majetkom obce, ktorá ju prideľovala na užívanie jednotlivým roľníkom (časté bolo jej opätovné prerozdeľovanie, preto nebol veľký záujem do nej investovať); za platenie daní a výkupu navzájom ručili všetci členovia obce svojím majetkom («кругова́я пору́ка»).

Roznočinci

V 60.-70. rokoch 19. stor. sa aktivizuje pôsobenie tzv. roznočinskej inteligencie (z rôznych pomerov), mládež sa výrazne radikalizuje i pod vplyvom ideí (socialistických a pod.) zo zahraničia. Nespokojnosť s nedôsledným riešením roľníckej otázky vyjadrujú skupiny „narodnikov“ („narod“ = ľud): tí, ktorí unikli zatknutiu založili v r. 1874 centrálnu tajnú organizáciu Pôda a sloboda („Zemľa i voľa“), ktorá presadzovala okamžité zrušenie statkárskeho vlastníctva pôdy a jej odovzdanie roľníkom). Po neúspechoch agitačného „chodenie medzi ľud“ a vnútorných sporoch sa v r. 1879 organizácia rozpadla, pričom umiernenejšie krídlo, t.j. stúpenci starých foriem národníctva vytvorili skupinu „Čornyj peredel“ (t.j. rozdelenie tzv. „čiernej zeme“ – pôdy patriacej štátu), a radikálny prívrženci skupinu „Vôľa ľudu“ („Narodnaja voľa“; na čele A. I. Žeľabov, S. L. Perovská, V. N. Finger), ktorá hodlala dosiahnuť svoje ciele prostredníctvom teroru voči predstaviteľom moci; teror mal byť „spúšťačom“ masového hnutia nespokojných. Po viacnásobných neúspešných pokusoch sa im 1.3.1881 podaril atentát na cára.

Alexander III. (1881-1894)

Nový cár hneď po nástupe na trón zastavil všetky pripravované reformy a 29.4.1881 vydal manifest o samoderžaví, ktorým odmietol akékoľvek zmeny existujúcich pomerov. Celá vnútorná politika Alexandra III. bola formovaná pod silným vplyvom ministra vnútra D. A. Tolstého a hlavného prokurátora Synodu K. P. Pobedonosceva: boli rozšírené právomoci polície, zavedená cenzúra, zrušená sloboda univerzít, obmedzené vzdelávanie žien i detí z nižších vrstiev (tzv. zákon o kuchárkiných deťoch), zosilnená asimilačná politika vo vzťahu k neruským národom (zákaz vydávať knihy v ukrajinčine, bieloruštine a litovčine), v r. 1881 vypukli na Ukrajine štátom tolerované protižidovské pogromy. Za vlády Alexandra bolo pripojením Turkmenistanu (1884) a dobytím pevnosti Kuška (1885) zavŕšené pripojenie strednej Ázie a sformované nové medzinárodné rozloženie síl v Európe – zblíženie Ruska s Francúzskom (1891-1893) a s Anglickom.

Mikuláš II. (1894-1917)

Posledný ruský cár, napriek získanému vynikajúcemu vzdelaniu, nedisponoval osobnostnými vlastnosťami, potrebnými v tak zložitých časoch. Vďaka svojej slabej vôli, nestálosti v názoroch a rigidnej viere v dokonalosť samoderžavia, nebol schopný adekvátne reagovať na výzvy doby, čo v konečnom dôsledku priviedlo monarchiu k zániku.

Samotná korunovácia Mikuláša I. za cára bola poznačená katastrofou, keď počas korunovačnej slávnosti na Chodynskom poli pri Moskve (1896) v dave zahynulo takmer 1400 ľudí a rovnaký počet ich bolo zranených. Konzervativizmus politického systému, ktorý nezodpovedal novým ekonomickým požiadavkám, spojeným s výrazným priemyselným rastom (dosiahnutým vďaka reformám ministra financií S. J. Vitteho), neriešená agrárna otázka i postavenie novovzniknutého proletariátu, ekonomické problémy, ktoré vznikli po neúspešnej Rusko-japonskej vojne (1905) sa prejavili vo všeobecnej nespokojnosti širokých vrstiev obyvateľstva.

Konštitučná monarchia

Po „krvavej nedeli“ (9.1.1905), kedy cár nechal pred Zimným palácom rozstrieľať demonštráciu s petíciou za zlepšenie pracovných a materiálnych podmienok pracujúcich (na čele s popom G. A. Gaponom; 1500 mŕtvych) zachvátila Rusko vlna štrajkov a povstaní (napr. na krížniku Poťemkin). Po veľkom všeobecnom celoruskom štrajku vydal cár 17.10.1905 manifest O zdokonalení štátneho zriadenia, v ktorom prisľúbil niektoré politické slobody (slova, zhromaždenia, zväzov) a zvolanie zákonodarnej Štátnej dumy. Na základe tohto zákona vznikajú, resp. sa legalizujú v Rusku politické strany: socialistické – Ruská sociálno-demokratická robotnícka strana (RSDRP; 2 krídla – boľševici a menševici), Strana socialistov-revolucionárov („eseri“), Robotnícka národno-socialistická strana; liberálne – Konštitučno-demokratická strana („kadeti“), Zväz 17. októbra („októbristi“), Progresívno-ekonomická strana; konzervatívne a nacionalistické – Zväz ruského ľudu, Ruská monarchistická strana a i.

23.4.1906 boli zverejnené Základné štátne zákony Ruského impéria: imperátor už nie je „neobmedzený vládca“, ale realizuje zákonodarnú moc spolu so Štátnou radou a Štátnou Dumou; žiaden zákon nevstúpi do platnosti bez schválenia Dumou, no reálne začne pôsobiť až po prerokovaní Radou a schválení Imperátorom (veto cára bolo trvalé); len imperátorovi prislúcha právo meniť Základné zákony štátu, vláda sa zodpovedá len jemu, cár môže Dumu rozpustiť, resp. zastavovať jej prácu („vyhlásiť prázdniny“) a počas obdobia keď nezasadá môže vydávať dekréty so silou zákona (po zahájení zasadnutia Dumy sú jej tieto predložené na dodatočné schválenie). Je zreorganizovaná aj Štátna rada – polovicu jej členov menuje cár, polovicu delegujú šľachtické spoločenstvá, duchovenstvo, Akadémia vied a univerzity. 27.4.1906 je zahájené zasadnutie I. štátnej dumy, no už 9.7. je Duma rozpustená; podobný osud stihne ešte radikálnejšiu II. dumu (február 1907 – jún 1907); po zmenách volebného zákona v prospech bohatších statkárov a priemyselníkov je sformovaná konzervatívna III. duma (1907-1912); IV. duma (1912-1917) po vypuknutí vojny prakticky prestala zasadať a neskôr sa pod vplyvom situácie stala prakticky jedným z centier protimonarchistickej opozície.

V rokoch 1906-07 dochádza k ústupu revolučných nálad: spoločenské trenie sa usmerňuje do predvolebných bojov, zníženie sociálneho napätia na vidieku dosahuje úspešná agrárna reforma Petra A. Stolypina, ako aj ostré zákroky proti „nespokojným“.

Februárová revolúcia

Neúspechy na frontoch 1. svetovej vojny (1914-1918), znásobené hospodárskymi problémami a krízou moci v hlavnom meste (pôsobenie Rasputina) priviedla k definitívnej strate cárskej autority nielen v prostých masách, ale i v konzervatívnych kruhoch. Začiatkom roku 1917 sa prehĺbili problémy so zásobovaním miest: kvôli nedostatku chleba, špekuláciám s obilím a raste cien začali vo februári štrajky v hlavnom meste, 23.2. (8.3.) – vyšli do ulíc robotníčky a manželky robotníkov zo zatvorených továrni, 25.2. sa rozšírili štrajky a demonštrácie po celom meste, vojaci odmietli strieľať do ľudu a podporili demonštrujúcich, boli obsadené sklady zbraní a Petropavlovská pevnosť (27.2.). V ten istý deň dochádza k formovaniu nových orgánov moci: do čela Petrohradského sovietu robotníckych a vojenských zástupcov je zvolený Výkonný výbor na čele s menševikom N. Čcheidzem, zástupcom – eserom A. Kerenským (prevzal na seba funkciu zabezpečenia poriadku a zásobovania); na porade lídrov parlamentných frakcií je rozhodnuté vytvoriť Dočasný komitét Štátnej dumy na čele s M. V. Rodzjankom (ktorý prebral kontrolu nad všetkými ministerstvami).

28.2. Mikuláš odcestoval z Hlavného veliteľstva („Stavka“) do svojho sídla v Cárskom sele, no po ceste bol zadržaný revolučnými vojskami a presmerovaný do Pskova. Po konzultáciách s velením frontov 2.3.1917 podpísal svoju abdikáciu (zriekol sa trónu i v mene svojho syna) v prospech brata Michaila, ktorý však korunu odmietol a prenechal ďalšie riešenie otázky charakteru štátu na Ústavodarné zhromaždenie.

Mikuláš Romanov bol spolu s rodinou najprv internovaný v Cárskom sele, neskôr v Toboľsku, odkiaľ boli všetci v januári 1918 prevezení do Jekaterinburgu a tam 17. júla 1918 boľševikmi zastrelení.

Генера́л Адъюта́нт Граф Фредерикс