Ruská republika a RSFSR

Ruská republika

Ani zvrhnutie monarchie nedokázalo zabrániť prehlbovaniu vnútornej krízy spoločnosti a ekonomickému úpadku; k starým neriešeným problémom (vojna, agrárna a národnostná otázka), pribudli nové – problémy štátneho usporiadania a podielu jednotlivých skupín na moci. Po februárovej revolúcii vznikli v hlavnom meste dve centrá moci. Už 2.3.1917 bola po konzultáciách Dočasného komitétu Dumy s Výkonným výborom sovietov sformovaná Dočasná vláda na čele s G. J. Ľvovom (súčasne zastával i post ministra vnútra), ktorá vyhlásila širokú amnestiu, zrušila trest smrti, deklarovala základné občianske práva a slobody, zákaz triednej, náboženskej, národnostnej diskriminácie a začala prípravu volieb do Ústavodarného zhromaždenia. Vyhlásenie o dodržiavaní vojenských spojeneckých záväzkov a pokračovaní vo vojne (tzv. Miľukovova nóta) sa so širokou podporou nestretlo a bolo, kvôli odporu Petrohradského sovietu príčinou rozpadu prvej dočasnej vlády. Oficiálne bola výkonná moc v rukách Dočasnej vlády, no reálne je táto nútená všetky svoje kroky koordinovať s Petrohradským sovietom, ako orgánom „revolučnej moci“: to sa jej darí, pokiaľ v Soviete dominujú umiernené skupiny eserov a menševikov, po návrate Vladimíra Iľjiča Lenina do Ruska v apríli 1917 však začínajú v sovietoch získavať na sile radikálnejšie skupiny (ľaví eseri, boľševici). Dočasnej vláde, ktorá všetky dôležité riešenia odsúvala na rozhodnutie Ústavodarného zhromaždenia, sa nepodarilo skonsolidovať spoločnosť, zamedziť rastu nespokojnosti v konzervatívnych i radikálnych kruhoch, masovým demonštráciám. V júli, po rozohnaní masových ozbrojených demonštrácií a represiách proti boľševikom, vypukla ďalšia vládna kríza a bola sformovaná 3. dočasná vláda na čele s eserom Alexandrom Kerenským, ktorý, po krachu tzv. Kornilovovho prevratu, 1.9.1917 vyhlásil republiku.

(https://ria.ru/history_video/20141117/1032225988.html)

Október 1917

V októbri kulminuje boj o moc v hlavnom meste. 12.10. je sformovaný Vojensko-revolučný výbor Petrohradského Sovietu na čele s Levom D. Trockým, ktorý po neúspešnom pokuse Dočasnej vlády o prebratie iniciatívy (jej verné jednotky zničili redakciu novín Pravda), začal 24.10. obsadzovať kľúčové pozície v meste (stanice, telegraf, mosty, elektrické stanice), vláda bola zablokovaná v Zimnom paláci, Kerenskému sa podarilo ujsť za podporou k jednotkám severného frontu. 25.10. je vo výzve Petrohradského sovietu „K občanom Ruska“ vyhlásené rozpustenie Dočasnej vlády a prechod moci do rúk Vojensko-revolučného výboru, v noci na 26.10. je vzatý pod kontrolu Zimný palác, zvyšní ministri sú zatknutí.

Vláda Sovietov

II. Celoruský zjazd Sovietov, ktorý na protest opúšťajú menševici a praví eseri, prehlasuje vytvorenie vlády Sovietov a prijíma prvé dekréty novej moci – o mieri (mier bez anexií a kontribúcií, odmietnutie všetkých tajných dohôd a dohovorov) a o pôde (zrušenie súkromného vlastníctva pôdy, zoštátnenie pôdy a surovinových zdrojov). Zjazd sa prehlasuje za najvyšší orgán moci, je zvolený Všeruský centrálny výkonný výbor ako riadiaci orgán Sovietu (má zákonodarnú i výkonnú právomoc v období medzi zjazdmi) a vytvorená nová „dočasná“ vláda – Rada národných komisárov („Sovnarkom“) na čele s V.I. Leninom, ktorá má riadiť krajinu do zvolania Ústavodarného zhromaždenia.

Boľševici po prevzatí moci začínajú realizovať svoj politický i ekonomický program: je ustanovený 8 hodinový pracovný čas, znárodnený priemysel, banky, zavedený štátny monopol na zahraničný obchod, deklarované právo národov Ruska na sebaurčenie až do oddelenia a vytvorenia samostatnej štátnosti (2.11.1917 – Deklarácia práv národov Ruska) – osamostatňuje sa Pobaltie, Fínsko, Zakaukazsko, Ukrajina a i. Súčasne sa zavádzajú i reštrikčné opatrenia proti prípadnej opozícii: Dekrétom o tlači je zakázaná opozičná tlač (27.10.), vzniká tajná polícia – ČEKA (7.12. – Všeruská mimoriadna komisia pre boj s kontrarevolúciou a sabotážou) na čele s F. E. Dzerdžinským, „nepohodlná“ inteligencia je donútená emigrovať (napr. „Parník filozofov“).

Keďže novembrové voľby do Ústavodarného zhromaždenia nesplnili očakávania boľševikov (takmer 57 % hlasov získali eseri a len 23,9% - boľševici), hneď po prvom dni zasadnutia je jeho rokovanie ukončené („Stráž je unavená“) a Konštituanta rozpustená. 10.1.1918 je na III. Celoruskom zjazde Sovietov vyhlásené vytvorenie Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR). V júli 1918 je vyhlásená Ústava RSFSR, deklarujúca, že všetka moc patrí Sovietom, ktorých úlohou je „ustanovenie diktatúry proletariátu a nemajetného roľníctva“.

(Энциклопедический словарь крылатых слов и выражений)

Občianska vojna

Represie voči kritikom a protivníkom sovietskej vlády sa začali okamžite po prevzatí moci boľševikmi. Zatýkanie a popravy, násilné rekvirácie, rozohnanie Ústavodarného zhromaždenia a podpísanie mierovej dohody s Nemeckom (3.3.1918 – Brestlitovský mier) postavilo do opozície voči novému režimu viaceré vrstvy ruskej spoločnosti: na mnohých územiach vznikajú miestne povstania, nespokojní generáli začínajú formovať dobrovoľnícke biele armády, prístavy obsadzujú bývalí spojenci, ktorí začínajú vyzbrojovať protivníkov centrálnej vlády. V lete 1918 sa na väčšine územia sformovali miestne vlády, ktoré neuznávajú centrálnu vládu a bojové akcie zachvátili väčšinu ruského územia – obe strany aktívne využívajú proti protivníkom teror, masové zatýkanie a popravy, vznikajú koncentračné tábory. 2.9.1918 je celá krajina vyhlásená za jediný vojenský tábor, je vytvorený Revolučný soviet republiky na čele s L. D. Trockým, je zavedená povinná vojenská povinnosť do Robotnícko-roľníckej červenej armády. 3. etapa občianskej vojny (koniec r. 1918 – 1919) je charakteristická najkrutejšími bojmi: proti sovietskej vláde aktívne bojujú jednotky admirála A. V. Kolčaka („vládca Sibíri“), generála J. K. Millera (sever), N. N. Judeniča (juhozápad), A. I. Denikina (juh), ktoré sú postupne zničené. Občianska vojna oficiálne končí koncom roku 1920, kedy je dobytý Krym a posledné jednotky generála P. N. Vrangeľa sú evakuované do zahraničia; likvidácia posledných lokálnych vzbúr a utvrdenie sovietskej moci na Ukrajine a v Zakaukazsku pokračuje až do r. 1922.

30.12.1922 I. zjazd Sovietov ZSSR prijal Deklaráciu a Dohovor o vzniku Zväzu sovietskych socialistických republík; ten i napriek deklarovanej federalizácii má skôr znaky unitárneho štátu.