Sovietsky zväz

Site: amos.ukf.sk
Course: Rusko: História a politický systém
Book: Sovietsky zväz
Printed by: Guest user
Date: Piatok, 7 október 2022, 10:28 AM

Description

študijný materiál

Nová ekonomická politika (NEP)

Počas občianskej vojny sovietska vláda realizuje základy politiky „vojnového komunizmu“: sú zavedené bezplatné komunálne služby, fakticky eliminovaný obchod a peniaze, prebieha „prerozdeľovanie tovaru“ («продразвёрстка»), prakticky vyvlastneného na vidieku (rekvirácie pre potreby armády a zásobovania miest). Na začiatku 20. rokov sa ostrá ekonomická kríza, spôsobená následkami občianskej vojny (zničenie dopravných komunikácií, priemyselnej infraštruktúry, nedostatok pohonných látok a uhlia a pod.), ale i silnou neúrodou, ktorá mala za následok hladomor v Povolží, pretavila do roľníckych vzbúr, masových štrajkov a demonštrácií v priemyselných centrách i v armáde (Kronštadtská vzbura). Pod tlakom okolností bola „prodrazviorstka“ zamenená na jednorazovú daň, pričom roľníkom bolo povolené ostatnú úrodu voľne predávať a do ekonomiky boli zavedené viaceré trhové princípy: bol obnovený slobodný obchod, povolené vytvárať drobné a stredné súkromné podniky, povoľovalo sa súkromné hospodárenie, slobodné spájanie sa do družstiev (artelí), prenájom pôdy a využívanie nájomnej práce, štátne podniky začali pracovať na základe vlastných rozpočtov, samofinancovania, ziskovosti, tieto sa mohli prenajímať (koncesie) a to i zahraničným firmám, bola uskutočnená menová reforma (zavedený konvertibilný zlatý rubeľ – „červonec“); komunálne služby sa stali platenými, obnovili sa poplatky za dopravu, nájomné, vstupy do múzeí a divadiel, za vysokoškolské vzdelanie. Cieľom týchto opatrení bolo zvýšiť materiálnu zainteresovanosť výrobnej sféry vo výsledkoch svojej práce, pričom sa považovali len za „dočasný“ ústupok pre obnovenie národného hospodárstva; v priebehu rokov 1927-1929 bol NEP postupne zrušený a celá ekonomika sa podriadila centrálnemu administratívnemu riadeniu.

J. V. Stalin

Už za Lenina je reálna moc sústredená v rukách jeho najbližších spolupracovníkov ( tzv. leninská garda). Napriek formálnej výkonnej kompetencii štátnych orgánov, o všetkých záležitostiach rozhoduje stranícke vedenie – Politbyro. Na koordináciu technických záležitostí a prípravu podkladov pre rokovanie Politbyra je 3.4.1922 zriadená funkcia Generálneho tajomníka, do ktorej je zvolený Josif Vissarionovič Stalin. Pokiaľ ostatní lídri strany tento post ponímali výsostne ako technickú funkciu, Stalinovi sa podarilo využiť jej potenciál, t.j. možnosť vytvoriť si na všetkých úrovniach riadenia strany aparát oddaných funkcionárov, na ktorých sa mohol oprieť v neskoršom boji o moc. Pokiaľ V. I. Lenin sám bol uznávaný ako prirodzený vodca strany, po jeho smrti v januári 1924 vypukol boj o pozíciu lídra medzi J. V. Stalinom, L. D. Trockým, L. B. Kamenevom a G. J. Zinovievom, maskovaný teoretickými polemikami o politickom, no hlavne ekonomickom smerovaní krajiny. Využijúc ešte leninský zákaz straníckych frakcií a podporu straníckeho aparátu (väčšina bola menovaná generálnym tajomníkom) sa Stalinovi do r. 1929 podarilo eliminovať vplyv všetkých svojich oponentov (väčšina z nich bola neskôr po zinscenovaných procesoch popravená, resp. zavraždená); „verný žiak Lenina“ (1924) sa zmenil na „Lenina dneška“ (1929). Diktatúra proletariátu sa zmenila na diktatúru nomenklatúry (nomenklatúra – zoznam vysokých funkcií, ktoré sú obsadzované zodpovednými straníckymi orgánmi).

„Veľký prelom“

Na rozdiel od Marxovej i Leninovej tézy o nevyhnutnosti celosvetovej socialistickej revolúcie (ako riadiaci orgán medzinárodného revolučného hnutia bola r. 1919 založená Komunistická internacionála), Stalin sa orientoval na výstavbu socializmu v jednej krajine. Pod vplyvom svetovej ekonomickej krízy a potenciálneho vojnového ohrozenia vzniká požiadavka na urýchlenú modernizáciu zaostalého priemyselného potenciálu krajiny. V r. 1928-1929 dochádza k postupnému zrušeniu NEP-u a začína masívna industrializácia ZSSR. Vzniknuté problémy s financovaním megalomanskej výstavby sa riešia masívnym vývozom surovín, zvýšením produkcie a predaja vodky, rastom nútenej práce (pracovné tábory), povinnými pôžičkami (úpisy štátu) a predovšetkým „spriemyselnením“ poľnohospodárstva, ktoré sa po kolektivizácii mení na akúsi „domácu kolóniu“. Od r. 1930 začína masová kolektivizácia: všetka pôda, živý i neživý inventár sa „dobrovoľne“ spája a stáva sa spoločným družstevným majetkom, pracujúci v „kolchoze“ získavajú podľa počtu odrobených dní («трудодни́») po odpočítaní všetkých odvodov pre štát „výplatu“ v naturáliách, alebo v peniazoch; vzhľadom na predpísané vysoké štátne dodávky (masívny vývoz do zahraničia) družstevníkom často nezostalo nič, čo malo za následok v r. 1932-1933 hladomor v Povolží, na Severnom Kaukaze, na Urale, na Ukrajine a v Kazachstane. Aby sa zabránilo úteku roľníkov, boli znovu zavedené vnútorné pasy, ktoré títo nedostávali. O niečo lepšie na tom boli zamestnanci „sovchozov“, t.j. štátnych družstiev, ktorí dostávali za prácu plat ako priemyselní robotníci.

Všetky ekonomické ciele sa plánovali s predstihom – päťročnice – a z propagandistických dôvodov boli vždy „plnené predčasne“, na podporu a propagáciu vyššej pracovnej aktivity v r. 1935 začalo tzv. Stachanovské hnutie, pričom tí, ktorí stanovené plány prekročili, boli aj finančne motivovaní.

Represie

Prerod ekonomiky bol sprevádzaný i zosilnenými represiami, všetky neúspechy a nezdary boli dielom záškodníkov“, „kulakov“, domácich a zahraničných  nepriateľov («враго́в наро́да») „radostnejšieho a veselšieho života“ sovietskych občanov. Pomocou orgánov tajnej polície (GPU, OGPU, NKVD) a súdnych tribunálov (tzv. trojky) bola zabezpečovaná i bezplatná pracovná sila v táboroch Gulagu. Nemenej podstatný efekt represií (masívne represie v r. 1937) bolo i permanentné utvrdzovanie moci a budovanie kultu Stalina («культ ли́чности»).

Большо́й терро́р

Андре́й Гро́мов

70 лет наза́д, 5-ого а́вгуста 1937-о́го го́да, о́рганы НКВД приступи́ли к реализа́ции прика́за за № 00447 – начала́сь одна́ из са́мых крупномасшта́бных кампа́ний ма́ссовых репре́ссий, впосле́дствии на́званная Больши́м терро́ром

 Сра́зу сто́ит оговори́ться, что, выделя́я э́ту да́ту, во́все не сто́ит счита́ть её нача́лом репре́ссий как таковы́х. Ма́ссовые репре́ссии бы́ли и до 5-ого а́вгуста 1937-о́го го́да и не зако́нчились в 1938-о́м. Ещё в «Архипела́ге ГУЛАГ» Солжени́цын о́чень то́чно писа́л: «Когда́ тепе́рь браня́т произво́л ку́льта, то упира́ются всё сно́ва и сно́ва в настрявшие 37-о́й – 38-о́й го́ды. И так э́то начина́ет запомина́ться, как бу́дто ни ДО не сажа́ли, ни ПО́СЛЕ, а то́лько вот в 37-о́м – 38-о́м. Не име́я в рука́х никако́й стати́стики, не бою́сь, одна́ко, ошиби́ться, сказа́в: пото́к 37-о́го – 38-о́го ни еди́нственным не́ был, ни да́же гла́вным, а то́лько мо́жет быть – одни́м из трёх са́мых больши́х пото́ков, распира́вших мра́чные воню́чие тру́бы на́шей тюре́мной канализа́ции». Под двумя́ други́ми пото́ками Солжени́цын име́ет в виду́ раскула́чивание 1929–1930-ых годо́в и 1944–1946-ые го́ды, когда́ репре́ссиям подве́рглись солда́ты и офице́ры, оказа́вшиеся в герма́нском плену́. И э́то то́лько са́мые кру́пные пото́ки – и в други́е го́ды люде́й ссыла́ли, сажа́ли и расстре́ливали (в том числе́ и за антифаши́стскую пропага́нду). А ведь был ещё и большеви́стский революцио́нный и послереволюцио́нный терро́р, то́же чрезвыча́йно ма́ссовый, затро́нувший са́мые ра́зные гру́ппы населе́ния.

Одна́ко, отказа́вшись от одного́ ми́фа, во́все не сле́дует впада́ть в друго́й и представля́ть себе́ репре́ссии 37–38-ы́х годо́в исключи́тельно как чи́стку большеви́стской полити́ческой верху́шки.

Со́бственно «ка́дровая револю́ция» – репре́ссии про́тив партруководи́телей, хозя́йственной, полити́ческой, вое́нной и тво́рческой эли́ты – начала́сь ещё о́сенью 1936-о́го го́да. Весно́й-ле́том 37-о́го аре́сты пошли́ уже́ по нараста́ющей. К а́вгусту, наприме́р, уже́ зако́нчился масшта́бный проце́сс над ма́ршалом Тухаче́вским. Что же каса́ется прика́за НКВД за № 00447 «Об опера́ции по репресси́рованию бы́вших кулако́в, уголо́вников и др. антисове́тских элеме́нтов», то он провозглаша́ет и́менно ма́ссовый терро́р про́тив просты́х гра́ждан.

Континге́нт, подлежа́щий репре́ссиям в соотве́тствии с ука́зом, ме́нее всего́ большеви́стская и интеллиге́нтская эли́та: «…в дере́вне осе́ло значи́тельное коли́чество бы́вших кулако́в <….> репресси́рованных церко́вников и секта́нтов, бы́вших акти́вных уча́стников антисове́тских вооружённых выступле́ний. Оста́лись почти́ нетро́нутыми в дере́вне значи́тельные ка́дры антисове́тских полити́ческих па́ртий, а та́кже ка́дры бы́вших акти́вных уча́стников банди́тских восста́ний, бе́лых, кара́телей, репатриа́нтов и т. п. <…> Кро́ме того́, в дере́вне и го́роде до сих пор ещё гнездя́тся значи́тельные ка́дры уголо́вных престу́пников – ско́токонокрадов, воро́в-рецидиви́стов, граби́телей и др., отбыва́вших наказа́ние и́ли скрыва́ющихся от репре́ссий».

Что же до ма́ссовости, то и она́ была́ пря́мо зая́влена в прика́зе и да́же пропи́сана в ви́де региона́льных квот на репре́ссии. О́бщее число́ репресси́рованных в соотве́тствии с прика́зом должно́ бы́ло соста́вить 268 950 «антисове́тских элеме́нтов». Впро́чем, в докуме́нте зна́чилось, что э́то то́лько ориентиро́вочные кво́ты, кото́рые мо́гут быть расши́рены при необходи́мости и соотве́тствующем хода́тайстве. Мер наказа́ния в прика́зе всего́ две: расстре́л и́ли ла́герь. (…)

(http://expert.ru/expert/2007/29/bolshoy_terror)

Medzinárodné postavenie Sovietskeho Ruska a ZSSR

Po Brestlitovskom mieri (1918) sa sovietske Rusko stalo „vyvrheľom“ medzinárodného spoločenstva: nemalo svoje zastúpenia ani na Parížskej mierovej konferencii po skončení prvej svetovej vojny. Značný rozruch preto vyvolala vzájomne výhodná dohoda o spolupráci s druhým „outsiderom“ – Nemeckom, ktorú dojednal minister zahraničných vecí G. V. Čičerin v Rappale: vďaka tejto dohode mohlo Nemecko obchádzať viaceré obmedzenia Versailleskej zmluvy, t.j. trénovať a školiť svoju armádu, vyvíjať zbrojnú i leteckú techniku v Rusku. ZSSR ukončil túto spoluprácu po nástupe A. Hitlera k moci v Nemecku. V r. 1934 vstúpil ZSSR do Spoločnosti národov a stalo sa najvýznamnejším prívržencom systému kolektívnej bezpečnosti. V r. 1935 podpísal ZSSR Dohodu o vzájomnej pomoci s Francúzskom a Československom.

Pakt Molotov-Ribbentrop

Váhavosť počas občianskej vojny v Španielsku (1936), spôsob riešenia sudetskej krízy v ČSR (1938), rovnako ako i nejasné perspektívy jednaní o kolektívnej bezpečnosti presvedčili sovietske vedenie o výhodnosti dohody s Nemeckom. 23. 8. 1939 bola v Moskve podpísaná Dohoda medzi ZSSR a Nemeckom s tajným dodatkom o rozdelení sfér vplyvu v Európe, na základe ktorej bola neskôr k ZSSR pripojená Západná Ukrajina, západné Bielorusko, Pobaltie a Besarábia so severnou Bukovinou. 1.9. nemeckým útokom na Poľsko začala 2. svetová vojna, 17.9. východné oblasti Poľska začala obsadzovať Červená armáda. 30.11.1939 zaútočil ZSSR na Fínsko, za čo bol vylúčený zo Spoločnosti národov. Sovietsko-fínska vojna trvala do12.3.1940.

Veľká vlastenecká vojna

22.6.1941 Nemecko napadlo ZSSR (plán Barbarossa) – začala sa Veľká vlastenecká vojna (Вели́кая Оте́чественная война́). Vojnové ohrozenie kombinované so zverstvami nemeckých jednotiek spôsobilo vnútornú konsolidáciu sovietskej spoločnosti. Nemalú úlohu zohral i psychologický aspekt – akcent na slávnu ruskú históriu a mesiášske poslanie ruského národa. Obdobie vlasteneckej vojny možno rozdeliť na 4 etapy:

1. etapa (22.6.1941 – 18.11.1942): rýchly postup nemeckej armády, obliehanie Leningradu, porážka Nemcov pred Moskvou (5.-6.12.1941) a veľká zimná protiofenzíva, obranná bitka o Stalingrad; v júli 1942 bol vydaný príkaz č. 227, ktorý zavádzal kruté spôsoby na posilnenie disciplíny vo vojsku (zavádzané popravy, trestné prápory, zaisťovacie oddiely strieľajúce po ustupujúcich jednotkách).

2. etapa (19.11.1942 – 1943): 19.11. sa začala Stalingradská operácia (po 2.2.1943), 5.7.-23.8. 1943 prebieha bitka v Kurskom oblúku, postupne bol oslobodený Smolensk, Kyjev a ľavobrežná Ukrajina; vzniká antihitlerovská koalícia, ZSSR získavajú pomoc od USA v rámci „Lend-Lease“, spojenci sa stretávajú v Teheráne (28.11.-1.12.).

3. etapa (1944 – 9.5.1945): je oslobodené celé územie ZSSR (27.1. je zrušená blokáda Leningradu), 6.6.1944 – vylodenie sa spojencov v Normandii (sľubované už na rok 1943), je od nacistov oslobodená stredná Európa, 16.4.-2.5.1945 prebieha Berlínska operácia, 8.-9.5. je podpísaný Akt o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka; spojenci sa stretávajú v Jalte (4.-11.2.1945; je rozhodnuté o rozdelení a okupácii Nemecka, riešená poľská a balkánska otázka) a v Postupime (17.7.-2.8.1945; uzavretá dohoda o posune nemeckých hraníc, časť východného Pruska je pripojená k ZSSR – Kaliningradská oblasť).

4. etapa (júl – september 1945): vojna s Japonskom, porážka Mandžuskej armády, 2.9. – Japonsko kapitulovalo.

Studená vojna

Po skončení 2. svetovej vojny nastáva rozpad spojeneckej koalície. Spory medzi veľmocami ohľadne ruskej prítomnosti v Iráne a Turecku, formovanie „socialistického tábora“ na území oslobodenom sovietskou armádou, nemožnosť nájsť kompromisy v nemeckej otázke a i. sa postupne pretavia do vzájomnej konfrontácie 2 vojensko-politických blokov, známej ako „studená vojna“ («холо́дная война́»). V ZSSR i USA dochádza k pretekom v zbrojení, často i k priamej konfrontácii v zástupných lokálnych konfliktoch (Kórea, Vietnam a i.), obe veľmoci súperia o vplyv na krajiny tretieho sveta (v Ázii a Afrike), vedú navzájom psychologickú vojnu (propagandou a podporou opozičných síl), rozkvitá vzájomná špionáž.

Na druhej strane dochádza k utužovaniu komunistického režimu a jeho ideologickej kontroly vo všetkých oblastiach života ZSSR: realizuje sa masívna čistka vedúcich pracovníkov leningradskej komunistickej strany (prehráva boj o moc s vplyvnou moskovskou skupinou okolo G. M. Malenkova), k represiám organizácií, ktoré spolupracujú so zahraničím (zrušený „Židovský antifašistického výboru“, jeho predsedaSolomon M. Michoels bol zavraždený; antisemitská kampaň kulminovala koncom r. 1952 kauzou „kremeľských lekárov“), v období „ždanovščiny“ (1946-1952) si strana opäť „podriaďuje inteligenciu a kultúru“, vedie represie voči vedcom a celým vedeckým smerom (genetika a pod.).

Chruščovovský odmäk

Po smrti Stalina (5.3.1953) v najvyšších štruktúrach opäť kulminuje boj o moc. Iniciatívu preberá Lavrentij P. Berija (dlhoročná hlava NKVD), ktorý vyhlasuje rozsiahlu amnestiu, ruší režimné obmedzenia miest (obmedzený prístup a povolenia mesto opustiť), pracovné tábory prevádza do kompetencií rezortných ministerstiev, otvorene kritizuje kult osobnosti Stalina a neefektívnosť družstevného hospodárstva, čím si znepriatelí všetkých, ktorí urobili kariéru práve pri presadzovaní týchto opatrení: na zasadnutí Politbyra je 26.6. zbavený všetkých funkcií a v decembri 1953 ako „britský špión“ zastrelený.

Po likvidácii Beriju si najvyššie úrady podelili Georgij M. Malenkov (stáva sa predsedom vlády) a Nikita Sergejevič Chruščov, ako prvý tajomník strany; ten, po upevnení vlastnej moci v priebehu rokov 1955-1957, odstráni z vedenia krajiny všetkých vplyvných súperov (G. M. Malenkova, V. M. Molotova, L. M. Kaganoviča, G. K. Žukova a i.) a v r. 1958 sa stane i predsedom Rady ministrov.

Chruščovovo pôsobenie v sovietskej i svetovej politike je značne rozporuplné: kladne možno hodnotiť jeho podiel na znížení medzinárodného napätia, kritiku kultu osobnosti na XX. zjazde KSSZ (1956) a všeobecný odmäk v duchovnej sfére («о́ттепель»); na druhej strane práve za neho sa obnovilo ťaženie proti náboženstvu v ZSSR, bola krvavo potlačená Maďarská revolúcia (1956), bol postavený Berlínsky múr (1961) a svet sa ocitol na pokraji atómovej vojny (Karibská kríza – 1962). Rozorávanie celín a dôraz na neštandardné monokultúry, ako i nezmyselné administratívne reformy (napr. zrušenie ministerstiev a vytváranie regionálnych Rád národného hospodárstva, t.j. formovanie miestnych „neobmedzených vládcov“, rozdelenie všetkých straníckych, odborových sovietskych orgánov na mestské a dedinské) spôsobili krajine obrovské škody. Na tajnom zasadnutí Politbyra KSSZ bol r. 1964 zbavený všetkých funkcií a poslaný do dôchodku.

Brežnevovská stagnácia

Boj jednotlivých nomenklatúrnych skupín nielen že priviedol do najvyššej straníckej funkcie Leonida I. Brežneva (1964-1982), ale udr-žiaval ho v nej i napriek jeho chatrnému zdraviu (a viacnásobnému pokusu z funkcie odísť). Za jeho vedenia dochádza k stabilizácii straníckej nomenklatúry (vzájomná previazanosť funkcionárov garantovala ich doživotné zotrvanie vo funkcii) a ideologickému vyprázdneniu KSSZ – strana zaznamenáva masívny nárast členov, nakoľko členstvo pomáha v kariérnom raste – v krajine prevláda konformizmus. Po objavení ohromných nálezísk ropy a zemného plynu sa celý model ekonomiky buduje na masívnom vývoze surovín a dovoze nedostatkových produktov, dochádza ku kolapsu poľnohospodárskej produkcie i priemyslu, nakoľko dominantné investície sú nasmerované do vojensko-priemy-selného komplexu, t.j. do armády a výroby zbraní.

V oblasti zahraničnej politiky ZSSR podpisuje Dohodu o nerozširovaní atómových zbraní (1968), O ohraničení protiraketovej obrany (1972), Helsinský záverečný akt (1975) i Dohodu o ohraničení strategických útočných zbraní (1979). Výrazne negatívne je vnímaná „bratská pomoc“ Československu (1968), boj proti disidentskému hnutiu (proces s A. D. Siňavským a J. M. Danielom), praktiky izolovať inak zmýšľajúcich na psychiatriu, resp. posielať ich do nútenej emigrácie (J. A. Brodskij, A. I. Solženicyn, V. N. Vojnovič, J. P. Ľubimov a i.), a predovšetkým vpád do Afganistanu (december 1979), ktorý priniesol nové kolo pretekov v zbrojení, značné ľudské i ekonomické straty (i bojkot Letných olympijských hier v Moskve 1980).

Gorbačov a perestrojka

Po období rýchleho striedania prestarnutých generálnych tajomníkov komunistickej strany – Jurija V. Andropova (1982-1984), Konstantina U. Černenka (1984) – je, po rozsiahlych zákulisných rokovaniach a podpore vplyvného Andreja A. Gromyka, zvolený na čelo KSSZ Michail Sergejevič Gorbačov. Na začiatku roku 1987 sa Gorbačovova pozícia upevňuje natoľko, že v ÚV presadzuje návrh na vyhlásenie otvorených volieb do straníckych funkcií, s deklarovaným cieľom priblížiť stranu masám. Viacerí sa však zhodujú, že primárnym zámerom straníckej špičky bolo očistiť miestne i ústredné stranícke orgány od nepohodlných ľudí, realizovať čistku v strane. Predchádzajúce obdobie sa podrobuje ostrej kritike («вре́мя засто́я» – obdobie stagnácie), deklaruje sa nový ekonomický program – prestavba («перестро́йка»), ktorá neskôr prerastá i do zmien v spoločenskom a politickom živote. Ako sekundárny efekt sa rozmáha informačná otvorenosť„glasnosť“, ktorá pôvodne bola zamýšľaná len ako odhaľovanie a kritika neduhov v národnom hospodárstve a ekonomike, no neskôr prerastá takto úzko vymedzený rámec až do kritiky spoločenských pomerov, sovietskej minulosti a súčasnosti.

V zahraničí sa Gorbačov tešil obrovskej popularite („gorbimánia“), uzavrel s USA viaceré dohody o odzbrojení, stiahol sovietske vojská z Afganistanu i z krajín bývalého východného bloku, súhlasil so zjednotením Nemecka, stal sa osobnosťou roku časopisu Time, získal Nobelovú cenu za mier. Vo vlastnej krajine však ostal jednou z najnepopulárnejších osobností.

Zjazd ľudových poslancov

Keď sa Gorbačovovi nepodarilo obmedziť a oslabiť moc miestnych straníckych funkcionárov, postupne sa snaží upevniť svoju mocenskú pozíciu posilnením funkcie štátnych orgánov na úkor straníckych – stáva sa titulárnou hlavou štátu (Predseda Najvyššieho Sovietu) a realizuje novú transformáciu najvyšších štátnych orgánov: presadzuje koncepciu parlamentného modelu a vyhlasuje voľby (1989) do novovytvoreného Zjazdu ľudových poslancov ZSSR. Zjazd stelesňoval najvyššiu zákonodarnú i výkonnú moc, pozostával z 2250 poslancov, pričom len 1500 bolo volených (750 zástupcov za územné jednotky, 750 za národnostno-územné okruhy) a 750 delegovaných spoločenskými organizáciami. Samotný zjazd nemal presne určené kompetencie, jeho hlavnou úlohou bolo zvoliť stály parlament – 542 členný Najvyšší soviet, jeho predsedu, ktorý predsedá Zjazdu, Najvyššiemu sovietu a súčasne je i výkonnou hlavou štátu a následne potvrdzovať zákony schválené stálym parlamentom. Aby bol na zjazde zabezpečený „vhodný pomer síl“, okrem delegovania „verných“ od spoločenských organizácií (z ktorých väčšina je pod kontrolou KSSZ), sa aplikujú i ďalšie filtre výberu: jednotlivé kandidátky schvaľujú okresné komisie a potvrdení kandidáti musia získať viac ako 50% hlasov voliteľov. Samotný Michail Sergejevič sa aktívne volieb neúčastní, ale je i so spolupracovníkmi delegovaný za KSSZ (100 miest – v analógii na monarchistických Čiernosotencov sa im posmešne hovorilo „Červenosotenci“ („Кра́сная со́тня“)) a dáva sa zvoliť za predsedu Zjazdu. Na samotnom zjazde dominovali členovia Komunistickej strany, no význam-nú úlohu zohrala Medziregionálna poslanecká skupina, ktorá združila viaceré známe a vplyvné osobnosti s reformným programom (A. D. Sacharov, B. N. Jeľcin, J. D. Afanasjev, G. Ch. Popov, A. A. Sobčak a i.) a na Zjazde vystupovala ako výrazná opozičná sila.

Prezident ZSSR

Po zrušení 6. článku ústavy o vedúcej úlohe KSSZ (14.3.1990) je v ZSSR zavedená funkcia prezidenta a parlament 59,9% hlasov do tejto funkcie volí M. S. Gorbačova (podľa zákona sa mal voliť priamo občanmi, no pre Gorbačova bola urobená výnimka). Zvolením za prezidenta ZSSR sa završuje úspešná Gorbačovova kariéra: napriek jeho snahe sa v marcových voľbách do republikových zjazdov ľudových poslancov (ZĽP) dostávajú jeho oponenti – najciteľnejší preň je vývoj na ZĽP RSFSR, kde začína dominovať jeho najvýraznejší kritik – Boris Nikolajevič Jeľcin; na májovej demonštrácii je Gorbačov vypískaný spolu s ostatnými členmi ÚV (urazení odchádzajú z tribúny); ekonomika úplne stagnuje (i kvôli absencii uceleného plánu reforiem); rozrastajú sa národnostné konflikty vnútri ZSSR, armáda zasahuje proti demonštráciám (v Tbilisi, Baku, Vilniuse, Rige), pričom Gorbačov, ako najvyšší veliteľ, sa od armády dištancuje.

Rozpad Sovietskeho zväzu

Krátko po deštrukcii sovietskeho bloku sa začína i rozpad samotného ZSSR – štartovacím momentom je prijatie Deklarácie o štátnej suverenite RSFSR (12.6.1990), ktorá prehlasuje nadradenosť republikových zákonov pred federálnymi, čím sa začína deštrukcia jednotného právneho i ekonomického priestoru ZSSR; neskôr podobné zákony prijímajú i ostatné zväzové republiky, ktoré sa menia na akési „samostatné kniežatstvá“. Rozpadu ZSSR sa prezidentovi nedarí zabrániť ani spojením sa s konzervatívnymi kruhmi, neurčitým referendom o zachovaní ZSSR („Счита́ете ли Вы необходи́мым сохране́ние Сою́за Сове́тских Социалисти́ческих Респу́блик как обновлённой федера́ции равнопра́вных сувере́нных респу́блик, в кото́рой бу́дут в по́лной ме́ре гаранти́роваться права́ и свобо́ды челове́ка любо́й национа́льности“; referendum prebehlo 17.3.1991, no len v 9 republikách a napriek vysokému výsledku – 76,5% za – nebolo jasné, za čo vlastne ľudia hlasovali); ani rokovaniami s hlavami tých republík, ktoré ešte majú záujem na zachovaní zväzu v pozmenenej forme (Novoogarjovský proces).

18. – 21.8.1991 sa pokúsila skupina konzervatívnych síl („Štátny výbor pre výnimočný stav“) zabrániť rozkladu ZSSR „internáciou“ Gorbačova na Kryme a prebratím moci, proti čomu ostro vystúpilo vedenie Ruskej federácie i obyvatelia Moskvy. Po krachu pokusu o prevrat svoje politické prežitie Gorbačov upäl na zachovanie aspoň akéhosi priezračného Zväzu, ale, po nekonečnom vyjednávaní o reálne nefunkčnom hybridnom modeli (niektoré republiky sa mali pripojiť na federálnom základe, niektoré na konfederálnom, niektoré len ako pridružení členovia), 8. 12.1991 denonsáciou zmluvy o vzniku ZSSR z roku 1922 a Dohodou o vzniku Spoločenstva nezávislých štátov, ktoré podpísali predstavitelia Ruska (B. N. Jeľcin), Ukrajiny (L. M. Kravčuk) a Bieloruska (S. S. Šuškevič) v Belovežskom pralese (rezidencia Viskuli), Sovietsky zväz prestal existovať. 25. 12. 1991 Gorbačov rezignoval na funkciu prezidenta ZSSR.

Соглаше́ние о созда́нии Содру́жества Незави́симых Госуда́рств

 

«Мы, Респу́блика Белару́сь, Росси́йская Федера́ция (РСФСР), Украи́на как госуда́рства-учреди́тели Сою́за ССР, подписа́вшие Сою́зный Догово́р 1922 го́да, да́лее имену́емые Высо́кими Догова́ривающимися Сторона́ми, констати́руем, что Сою́з ССР как субъе́кт междунаро́дного пра́ва и геополити́ческая реа́льность, прекраща́ет своё существова́ние.

Осно́вываясь на истори́ческой о́бщности на́ших наро́дов и сложи́вшихся ме́жду ни́ми свя́зях, учи́тывая двусторо́нние догово́ры, заключённые ме́жду Высо́кими Догова́ривающимися Сторона́ми, стремя́сь постро́ить демократи́ческие правовы́е госуда́рства, намерева́ясь развива́ть свои́ отноше́ния на осно́ве взаи́много призна́ния и уваже́ния госуда́рственного суверените́та, неотъе́млемого пра́ва на самоопределе́ние, при́нципов равнопра́вия и невмеша́тельства во вну́тренние дела́, отка́за от примене́ния си́лы, экономи́ческих и́ли любы́х други́х ме́тодов давле́ния, урегули́рования спо́рных пробле́м согласи́тельными сре́дствами, други́х общепри́знанных при́нципов и но́рма междунаро́дного пра́ва (…) договори́лись о нижесле́дующем:

 

Статья́ 1.

Высо́кие Догова́ривающиеся Сто́роны образу́ют Содру́жество Незави́симых Госуда́рств.

 

Статья́ 2.

Высо́кие Догова́ривающиеся Сто́роны гаранти́руют свои́м гра́жданам незави́симо от их национа́льности и́ли ины́х разли́чий ра́вные права́ и свобо́ды. Ка́ждая из Высо́ких Догова́ривающихся Сторо́н гаранти́рует гражданам други́х Сторо́н, а та́кже ли́цам без гражда́нства, прожива́ющим на её террито́рии, незави́симо от их национа́льной принадле́жности и́ли ины́х разли́чий гражда́нские, полити́ческие, социа́льные, экономи́ческие и культу́рные права́ и свобо́ды в соотве́тствии с общепри́знанными междунаро́дными но́рмами о права́х челове́ка.

(...)

 

 

Статья́ 5.

Высо́кие Догова́ривающиеся Сто́роны признаю́т и уважа́ют территориа́льную це́лостность друг дру́га и неприкоснове́нность существу́ющих грани́ц в ра́мках содру́жества. Они́ гаранти́руют откры́тость грани́ц, свобо́ду передвиже́ния гра́ждан и переда́чи информа́ции в ра́мках Содру́жества.

(...)

 

Статья́ 7.

Высо́кие Догова́ривающиеся Сто́роны признаю́т, что к сфе́ре их совме́стной де́ятельности, реализу́емой на равнопра́вной осно́ве че́рез о́бщие координи́рующие институ́ты Содру́жества, отно́сятся:

- координа́ция внешнеполити́ческой де́ятельности;

- сотру́дничество в формирова́нии и разви́тии о́бщего экономи́ческого простра́нства, общеевропе́йского и еврази́йского ры́нков, в о́бласти тамо́женной поли́тики;

- сотру́дничество в разви́тии систе́м тра́нспорта и свя́зи;

- сотру́дничество в о́бласти охра́ны окружа́ющей среды́, уча́стие в созда́нии всеобъе́млющей междунаро́дной систе́мы экологи́ческой безопа́сности;

- вопро́сы миграцио́нной поли́тики;

- борьба́ с организо́ванной престу́пностью.

(...)

 

Статья́ 11.

C моме́нта подписа́ния настоя́щего Соглаше́ния на террито́риях подписа́вших его́ госуда́рств не допуска́ется примене́ние норм тре́тьих госуда́рств, в том числе́ бы́вшего Сою́за ССР.

 

Статья́ 12.

Высо́кие Догова́ривающиеся Сто́роны гаранти́руют выполне́ние междунаро́дных обяза́тельств, вытека́ющих для них из догово́ров и соглаше́ний бы́вшего Сою́за ССР.

 

Статья́ 13.

Настоя́щее Соглаше́ние не затра́гивает обяза́тельств Высо́ких Догова́ривающихся Сторо́н в отноше́нии тре́тьих госуда́рств.

Настоя́щее Соглаше́ние откры́то для присоедине́ния всех госуда́рств чле́нов бы́вшего Сою́за ССР, а та́кже для ины́х госуда́рств, разделя́ющих це́ли и при́нципы настоя́щего Соглаше́ния.

 

 

Статья́ 14.

Официа́льным ме́сто пребыва́ния координи́рующих о́рганов содру́жества явля́ется го́род Минск.

 

Де́ятельность о́рганов бы́вшего Сою́за ССР на террито́риях госуда́рств – чле́нов Содру́жества прекраща́ется.

(http://rusarchives.ru/projects/statehood/10-12-soglashenie-sng.shtml)