Sovietsky zväz

Nová ekonomická politika (NEP)

Počas občianskej vojny sovietska vláda realizuje základy politiky „vojnového komunizmu“: sú zavedené bezplatné komunálne služby, fakticky eliminovaný obchod a peniaze, prebieha „prerozdeľovanie tovaru“ («продразвёрстка»), prakticky vyvlastneného na vidieku (rekvirácie pre potreby armády a zásobovania miest). Na začiatku 20. rokov sa ostrá ekonomická kríza, spôsobená následkami občianskej vojny (zničenie dopravných komunikácií, priemyselnej infraštruktúry, nedostatok pohonných látok a uhlia a pod.), ale i silnou neúrodou, ktorá mala za následok hladomor v Povolží, pretavila do roľníckych vzbúr, masových štrajkov a demonštrácií v priemyselných centrách i v armáde (Kronštadtská vzbura). Pod tlakom okolností bola „prodrazviorstka“ zamenená na jednorazovú daň, pričom roľníkom bolo povolené ostatnú úrodu voľne predávať a do ekonomiky boli zavedené viaceré trhové princípy: bol obnovený slobodný obchod, povolené vytvárať drobné a stredné súkromné podniky, povoľovalo sa súkromné hospodárenie, slobodné spájanie sa do družstiev (artelí), prenájom pôdy a využívanie nájomnej práce, štátne podniky začali pracovať na základe vlastných rozpočtov, samofinancovania, ziskovosti, tieto sa mohli prenajímať (koncesie) a to i zahraničným firmám, bola uskutočnená menová reforma (zavedený konvertibilný zlatý rubeľ – „červonec“); komunálne služby sa stali platenými, obnovili sa poplatky za dopravu, nájomné, vstupy do múzeí a divadiel, za vysokoškolské vzdelanie. Cieľom týchto opatrení bolo zvýšiť materiálnu zainteresovanosť výrobnej sféry vo výsledkoch svojej práce, pričom sa považovali len za „dočasný“ ústupok pre obnovenie národného hospodárstva; v priebehu rokov 1927-1929 bol NEP postupne zrušený a celá ekonomika sa podriadila centrálnemu administratívnemu riadeniu.

J. V. Stalin

Už za Lenina je reálna moc sústredená v rukách jeho najbližších spolupracovníkov ( tzv. leninská garda). Napriek formálnej výkonnej kompetencii štátnych orgánov, o všetkých záležitostiach rozhoduje stranícke vedenie – Politbyro. Na koordináciu technických záležitostí a prípravu podkladov pre rokovanie Politbyra je 3.4.1922 zriadená funkcia Generálneho tajomníka, do ktorej je zvolený Josif Vissarionovič Stalin. Pokiaľ ostatní lídri strany tento post ponímali výsostne ako technickú funkciu, Stalinovi sa podarilo využiť jej potenciál, t.j. možnosť vytvoriť si na všetkých úrovniach riadenia strany aparát oddaných funkcionárov, na ktorých sa mohol oprieť v neskoršom boji o moc. Pokiaľ V. I. Lenin sám bol uznávaný ako prirodzený vodca strany, po jeho smrti v januári 1924 vypukol boj o pozíciu lídra medzi J. V. Stalinom, L. D. Trockým, L. B. Kamenevom a G. J. Zinovievom, maskovaný teoretickými polemikami o politickom, no hlavne ekonomickom smerovaní krajiny. Využijúc ešte leninský zákaz straníckych frakcií a podporu straníckeho aparátu (väčšina bola menovaná generálnym tajomníkom) sa Stalinovi do r. 1929 podarilo eliminovať vplyv všetkých svojich oponentov (väčšina z nich bola neskôr po zinscenovaných procesoch popravená, resp. zavraždená); „verný žiak Lenina“ (1924) sa zmenil na „Lenina dneška“ (1929). Diktatúra proletariátu sa zmenila na diktatúru nomenklatúry (nomenklatúra – zoznam vysokých funkcií, ktoré sú obsadzované zodpovednými straníckymi orgánmi).

„Veľký prelom“

Na rozdiel od Marxovej i Leninovej tézy o nevyhnutnosti celosvetovej socialistickej revolúcie (ako riadiaci orgán medzinárodného revolučného hnutia bola r. 1919 založená Komunistická internacionála), Stalin sa orientoval na výstavbu socializmu v jednej krajine. Pod vplyvom svetovej ekonomickej krízy a potenciálneho vojnového ohrozenia vzniká požiadavka na urýchlenú modernizáciu zaostalého priemyselného potenciálu krajiny. V r. 1928-1929 dochádza k postupnému zrušeniu NEP-u a začína masívna industrializácia ZSSR. Vzniknuté problémy s financovaním megalomanskej výstavby sa riešia masívnym vývozom surovín, zvýšením produkcie a predaja vodky, rastom nútenej práce (pracovné tábory), povinnými pôžičkami (úpisy štátu) a predovšetkým „spriemyselnením“ poľnohospodárstva, ktoré sa po kolektivizácii mení na akúsi „domácu kolóniu“. Od r. 1930 začína masová kolektivizácia: všetka pôda, živý i neživý inventár sa „dobrovoľne“ spája a stáva sa spoločným družstevným majetkom, pracujúci v „kolchoze“ získavajú podľa počtu odrobených dní («трудодни́») po odpočítaní všetkých odvodov pre štát „výplatu“ v naturáliách, alebo v peniazoch; vzhľadom na predpísané vysoké štátne dodávky (masívny vývoz do zahraničia) družstevníkom často nezostalo nič, čo malo za následok v r. 1932-1933 hladomor v Povolží, na Severnom Kaukaze, na Urale, na Ukrajine a v Kazachstane. Aby sa zabránilo úteku roľníkov, boli znovu zavedené vnútorné pasy, ktoré títo nedostávali. O niečo lepšie na tom boli zamestnanci „sovchozov“, t.j. štátnych družstiev, ktorí dostávali za prácu plat ako priemyselní robotníci.

Všetky ekonomické ciele sa plánovali s predstihom – päťročnice – a z propagandistických dôvodov boli vždy „plnené predčasne“, na podporu a propagáciu vyššej pracovnej aktivity v r. 1935 začalo tzv. Stachanovské hnutie, pričom tí, ktorí stanovené plány prekročili, boli aj finančne motivovaní.

Represie

Prerod ekonomiky bol sprevádzaný i zosilnenými represiami, všetky neúspechy a nezdary boli „dielom záškodníkov“, „kulakov“, domácich a zahraničných  nepriateľov («враго́в наро́да») „radostnejšieho a veselšieho života“ sovietskych občanov. Pomocou orgánov tajnej polície (GPU, OGPU, NKVD) a súdnych tribunálov (tzv. trojky) bola zabezpečovaná i bezplatná pracovná sila v táboroch Gulagu. Nemenej podstatný efekt represií (masívne represie v r. 1937) bolo i permanentné utvrdzovanie moci a budovanie kultu Stalina («культ ли́чности»).

(http://expert.ru/expert/2007/29/bolshoy_terror)

Medzinárodné postavenie Sovietskeho Ruska a ZSSR

Po Brestlitovskom mieri (1918) sa sovietske Rusko stalo „vyvrheľom“ medzinárodného spoločenstva: nemalo svoje zastúpenia ani na Parížskej mierovej konferencii po skončení prvej svetovej vojny. Značný rozruch preto vyvolala vzájomne výhodná dohoda o spolupráci s druhým „outsiderom“ – Nemeckom, ktorú dojednal minister zahraničných vecí G. V. Čičerin v Rappale: vďaka tejto dohode mohlo Nemecko obchádzať viaceré obmedzenia Versailleskej zmluvy, t.j. trénovať a školiť svoju armádu, vyvíjať zbrojnú i leteckú techniku v Rusku. ZSSR ukončil túto spoluprácu po nástupe A. Hitlera k moci v Nemecku. V r. 1934 vstúpil ZSSR do Spoločnosti národov a stalo sa najvýznamnejším prívržencom systému kolektívnej bezpečnosti. V r. 1935 podpísal ZSSR Dohodu o vzájomnej pomoci s Francúzskom a Československom.

Pakt Molotov-Ribbentrop

Váhavosť počas občianskej vojny v Španielsku (1936), spôsob riešenia sudetskej krízy v ČSR (1938), rovnako ako i nejasné perspektívy jednaní o kolektívnej bezpečnosti presvedčili sovietske vedenie o výhodnosti dohody s Nemeckom. 23. 8. 1939 bola v Moskve podpísaná Dohoda medzi ZSSR a Nemeckom s tajným dodatkom o rozdelení sfér vplyvu v Európe, na základe ktorej bola neskôr k ZSSR pripojená Západná Ukrajina, západné Bielorusko, Pobaltie a Besarábia so severnou Bukovinou. 1.9. nemeckým útokom na Poľsko začala 2. svetová vojna, 17.9. východné oblasti Poľska začala obsadzovať Červená armáda. 30.11.1939 zaútočil ZSSR na Fínsko, za čo bol vylúčený zo Spoločnosti národov. Sovietsko-fínska vojna trvala do12.3.1940.

Veľká vlastenecká vojna

22.6.1941 Nemecko napadlo ZSSR (plán Barbarossa) – začala sa Veľká vlastenecká vojna (Вели́кая Оте́чественная война́). Vojnové ohrozenie kombinované so zverstvami nemeckých jednotiek spôsobilo vnútornú konsolidáciu sovietskej spoločnosti. Nemalú úlohu zohral i psychologický aspekt – akcent na slávnu ruskú históriu a mesiášske poslanie ruského národa. Obdobie vlasteneckej vojny možno rozdeliť na 4 etapy:

1. etapa (22.6.1941 – 18.11.1942): rýchly postup nemeckej armády, obliehanie Leningradu, porážka Nemcov pred Moskvou (5.-6.12.1941) a veľká zimná protiofenzíva, obranná bitka o Stalingrad; v júli 1942 bol vydaný príkaz č. 227, ktorý zavádzal kruté spôsoby na posilnenie disciplíny vo vojsku (zavádzané popravy, trestné prápory, zaisťovacie oddiely strieľajúce po ustupujúcich jednotkách).

2. etapa (19.11.1942 – 1943): 19.11. sa začala Stalingradská operácia (po 2.2.1943), 5.7.-23.8. 1943 prebieha bitka v Kurskom oblúku, postupne bol oslobodený Smolensk, Kyjev a ľavobrežná Ukrajina; vzniká antihitlerovská koalícia, ZSSR získavajú pomoc od USA v rámci „Lend-Lease“, spojenci sa stretávajú v Teheráne (28.11.-1.12.).

3. etapa (1944 – 9.5.1945): je oslobodené celé územie ZSSR (27.1. je zrušená blokáda Leningradu), 6.6.1944 – vylodenie sa spojencov v Normandii (sľubované už na rok 1943), je od nacistov oslobodená stredná Európa, 16.4.-2.5.1945 prebieha Berlínska operácia, 8.-9.5. je podpísaný Akt o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka; spojenci sa stretávajú v Jalte (4.-11.2.1945; je rozhodnuté o rozdelení a okupácii Nemecka, riešená poľská a balkánska otázka) a v Postupime (17.7.-2.8.1945; uzavretá dohoda o posune nemeckých hraníc, časť východného Pruska je pripojená k ZSSR – Kaliningradská oblasť).

4. etapa (júl – september 1945): vojna s Japonskom, porážka Mandžuskej armády, 2.9. – Japonsko kapitulovalo.

Studená vojna

Po skončení 2. svetovej vojny nastáva rozpad spojeneckej koalície. Spory medzi veľmocami ohľadne ruskej prítomnosti v Iráne a Turecku, formovanie „socialistického tábora“ na území oslobodenom sovietskou armádou, nemožnosť nájsť kompromisy v nemeckej otázke a i. sa postupne pretavia do vzájomnej konfrontácie 2 vojensko-politických blokov, známej ako „studená vojna“ («холо́дная война́»). V ZSSR i USA dochádza k pretekom v zbrojení, často i k priamej konfrontácii v zástupných lokálnych konfliktoch (Kórea, Vietnam a i.), obe veľmoci súperia o vplyv na krajiny tretieho sveta (v Ázii a Afrike), vedú navzájom psychologickú vojnu (propagandou a podporou opozičných síl), rozkvitá vzájomná špionáž.

Na druhej strane dochádza k utužovaniu komunistického režimu a jeho ideologickej kontroly vo všetkých oblastiach života ZSSR: realizuje sa masívna čistka vedúcich pracovníkov leningradskej komunistickej strany (prehráva boj o moc s vplyvnou moskovskou skupinou okolo G. M. Malenkova), k represiám organizácií, ktoré spolupracujú so zahraničím (zrušený „Židovský antifašistického výboru“, jeho predsedaSolomon M. Michoels bol zavraždený; antisemitská kampaň kulminovala koncom r. 1952 kauzou „kremeľských lekárov“), v období „ždanovščiny“ (1946-1952) si strana opäť „podriaďuje inteligenciu a kultúru“, vedie represie voči vedcom a celým vedeckým smerom (genetika a pod.).

Chruščovovský odmäk

Po smrti Stalina (5.3.1953) v najvyšších štruktúrach opäť kulminuje boj o moc. Iniciatívu preberá Lavrentij P. Berija (dlhoročná hlava NKVD), ktorý vyhlasuje rozsiahlu amnestiu, ruší režimné obmedzenia miest (obmedzený prístup a povolenia mesto opustiť), pracovné tábory prevádza do kompetencií rezortných ministerstiev, otvorene kritizuje kult osobnosti Stalina a neefektívnosť družstevného hospodárstva, čím si znepriatelí všetkých, ktorí urobili kariéru práve pri presadzovaní týchto opatrení: na zasadnutí Politbyra je 26.6. zbavený všetkých funkcií a v decembri 1953 ako „britský špión“ zastrelený.

Po likvidácii Beriju si najvyššie úrady podelili Georgij M. Malenkov (stáva sa predsedom vlády) a Nikita Sergejevič Chruščov, ako prvý tajomník strany; ten, po upevnení vlastnej moci v priebehu rokov 1955-1957, odstráni z vedenia krajiny všetkých vplyvných súperov (G. M. Malenkova, V. M. Molotova, L. M. Kaganoviča, G. K. Žukova a i.) a v r. 1958 sa stane i predsedom Rady ministrov.

Chruščovovo pôsobenie v sovietskej i svetovej politike je značne rozporuplné: kladne možno hodnotiť jeho podiel na znížení medzinárodného napätia, kritiku kultu osobnosti na XX. zjazde KSSZ (1956) a všeobecný odmäk v duchovnej sfére («о́ттепель»); na druhej strane práve za neho sa obnovilo ťaženie proti náboženstvu v ZSSR, bola krvavo potlačená Maďarská revolúcia (1956), bol postavený Berlínsky múr (1961) a svet sa ocitol na pokraji atómovej vojny (Karibská kríza – 1962). Rozorávanie celín a dôraz na neštandardné monokultúry, ako i nezmyselné administratívne reformy (napr. zrušenie ministerstiev a vytváranie regionálnych Rád národného hospodárstva, t.j. formovanie miestnych „neobmedzených vládcov“, rozdelenie všetkých straníckych, odborových sovietskych orgánov na mestské a dedinské) spôsobili krajine obrovské škody. Na tajnom zasadnutí Politbyra KSSZ bol r. 1964 zbavený všetkých funkcií a poslaný do dôchodku.

Brežnevovská stagnácia

Boj jednotlivých nomenklatúrnych skupín nielen že priviedol do najvyššej straníckej funkcie Leonida I. Brežneva (1964-1982), ale udr-žiaval ho v nej i napriek jeho chatrnému zdraviu (a viacnásobnému pokusu z funkcie odísť). Za jeho vedenia dochádza k stabilizácii straníckej nomenklatúry (vzájomná previazanosť funkcionárov garantovala ich doživotné zotrvanie vo funkcii) a ideologickému vyprázdneniu KSSZ – strana zaznamenáva masívny nárast členov, nakoľko členstvo pomáha v kariérnom raste – v krajine prevláda konformizmus. Po objavení ohromných nálezísk ropy a zemného plynu sa celý model ekonomiky buduje na masívnom vývoze surovín a dovoze nedostatkových produktov, dochádza ku kolapsu poľnohospodárskej produkcie i priemyslu, nakoľko dominantné investície sú nasmerované do vojensko-priemy-selného komplexu, t.j. do armády a výroby zbraní.

V oblasti zahraničnej politiky ZSSR podpisuje Dohodu o nerozširovaní atómových zbraní (1968), O ohraničení protiraketovej obrany (1972), Helsinský záverečný akt (1975) i Dohodu o ohraničení strategických útočných zbraní (1979). Výrazne negatívne je vnímaná „bratská pomoc“ Československu (1968), boj proti disidentskému hnutiu (proces s A. D. Siňavským a J. M. Danielom), praktiky izolovať inak zmýšľajúcich na psychiatriu, resp. posielať ich do nútenej emigrácie (J. A. Brodskij, A. I. Solženicyn, V. N. Vojnovič, J. P. Ľubimov a i.), a predovšetkým vpád do Afganistanu (december 1979), ktorý priniesol nové kolo pretekov v zbrojení, značné ľudské i ekonomické straty (i bojkot Letných olympijských hier v Moskve 1980).

Gorbačov a perestrojka

Po období rýchleho striedania prestarnutých generálnych tajomníkov komunistickej strany – Jurija V. Andropova (1982-1984), Konstantina U. Černenka (1984) – je, po rozsiahlych zákulisných rokovaniach a podpore vplyvného Andreja A. Gromyka, zvolený na čelo KSSZ Michail Sergejevič Gorbačov. Na začiatku roku 1987 sa Gorbačovova pozícia upevňuje natoľko, že v ÚV presadzuje návrh na vyhlásenie otvorených volieb do straníckych funkcií, s deklarovaným cieľom priblížiť stranu masám. Viacerí sa však zhodujú, že primárnym zámerom straníckej špičky bolo očistiť miestne i ústredné stranícke orgány od nepohodlných ľudí, realizovať čistku v strane. Predchádzajúce obdobie sa podrobuje ostrej kritike («вре́мя засто́я» – obdobie stagnácie), deklaruje sa nový ekonomický program – prestavba («перестро́йка»), ktorá neskôr prerastá i do zmien v spoločenskom a politickom živote. Ako sekundárny efekt sa rozmáha informačná otvorenosť – „glasnosť“, ktorá pôvodne bola zamýšľaná len ako odhaľovanie a kritika neduhov v národnom hospodárstve a ekonomike, no neskôr prerastá takto úzko vymedzený rámec až do kritiky spoločenských pomerov, sovietskej minulosti a súčasnosti.

V zahraničí sa Gorbačov tešil obrovskej popularite („gorbimánia“), uzavrel s USA viaceré dohody o odzbrojení, stiahol sovietske vojská z Afganistanu i z krajín bývalého východného bloku, súhlasil so zjednotením Nemecka, stal sa osobnosťou roku časopisu Time, získal Nobelovú cenu za mier. Vo vlastnej krajine však ostal jednou z najnepopulárnejších osobností.

Zjazd ľudových poslancov

Keď sa Gorbačovovi nepodarilo obmedziť a oslabiť moc miestnych straníckych funkcionárov, postupne sa snaží upevniť svoju mocenskú pozíciu posilnením funkcie štátnych orgánov na úkor straníckych – stáva sa titulárnou hlavou štátu (Predseda Najvyššieho Sovietu) a realizuje novú transformáciu najvyšších štátnych orgánov: presadzuje koncepciu parlamentného modelu a vyhlasuje voľby (1989) do novovytvoreného Zjazdu ľudových poslancov ZSSR. Zjazd stelesňoval najvyššiu zákonodarnú i výkonnú moc, pozostával z 2250 poslancov, pričom len 1500 bolo volených (750 zástupcov za územné jednotky, 750 za národnostno-územné okruhy) a 750 delegovaných spoločenskými organizáciami. Samotný zjazd nemal presne určené kompetencie, jeho hlavnou úlohou bolo zvoliť stály parlament – 542 členný Najvyšší soviet, jeho predsedu, ktorý predsedá Zjazdu, Najvyššiemu sovietu a súčasne je i výkonnou hlavou štátu a následne potvrdzovať zákony schválené stálym parlamentom. Aby bol na zjazde zabezpečený „vhodný pomer síl“, okrem delegovania „verných“ od spoločenských organizácií (z ktorých väčšina je pod kontrolou KSSZ), sa aplikujú i ďalšie filtre výberu: jednotlivé kandidátky schvaľujú okresné komisie a potvrdení kandidáti musia získať viac ako 50% hlasov voliteľov. Samotný Michail Sergejevič sa aktívne volieb neúčastní, ale je i so spolupracovníkmi delegovaný za KSSZ (100 miest – v analógii na monarchistických Čiernosotencov sa im posmešne hovorilo „Červenosotenci“ („Кра́сная со́тня“)) a dáva sa zvoliť za predsedu Zjazdu. Na samotnom zjazde dominovali členovia Komunistickej strany, no význam-nú úlohu zohrala Medziregionálna poslanecká skupina, ktorá združila viaceré známe a vplyvné osobnosti s reformným programom (A. D. Sacharov, B. N. Jeľcin, J. D. Afanasjev, G. Ch. Popov, A. A. Sobčak a i.) a na Zjazde vystupovala ako výrazná opozičná sila.

Prezident ZSSR

Po zrušení 6. článku ústavy o vedúcej úlohe KSSZ (14.3.1990) je v ZSSR zavedená funkcia prezidenta a parlament 59,9% hlasov do tejto funkcie volí M. S. Gorbačova (podľa zákona sa mal voliť priamo občanmi, no pre Gorbačova bola urobená výnimka). Zvolením za prezidenta ZSSR sa završuje úspešná Gorbačovova kariéra: napriek jeho snahe sa v marcových voľbách do republikových zjazdov ľudových poslancov (ZĽP) dostávajú jeho oponenti – najciteľnejší preň je vývoj na ZĽP RSFSR, kde začína dominovať jeho najvýraznejší kritik – Boris Nikolajevič Jeľcin; na májovej demonštrácii je Gorbačov vypískaný spolu s ostatnými členmi ÚV (urazení odchádzajú z tribúny); ekonomika úplne stagnuje (i kvôli absencii uceleného plánu reforiem); rozrastajú sa národnostné konflikty vnútri ZSSR, armáda zasahuje proti demonštráciám (v Tbilisi, Baku, Vilniuse, Rige), pričom Gorbačov, ako najvyšší veliteľ, sa od armády dištancuje.

Rozpad Sovietskeho zväzu

Krátko po deštrukcii sovietskeho bloku sa začína i rozpad samotného ZSSR – štartovacím momentom je prijatie Deklarácie o štátnej suverenite RSFSR (12.6.1990), ktorá prehlasuje nadradenosť republikových zákonov pred federálnymi, čím sa začína deštrukcia jednotného právneho i ekonomického priestoru ZSSR; neskôr podobné zákony prijímajú i ostatné zväzové republiky, ktoré sa menia na akési „samostatné kniežatstvá“. Rozpadu ZSSR sa prezidentovi nedarí zabrániť ani spojením sa s konzervatívnymi kruhmi, neurčitým referendom o zachovaní ZSSR („Счита́ете ли Вы необходи́мым сохране́ние Сою́за Сове́тских Социалисти́ческих Респу́блик как обновлённой федера́ции равнопра́вных сувере́нных респу́блик, в кото́рой бу́дут в по́лной ме́ре гаранти́роваться права́ и свобо́ды челове́ка любо́й национа́льности“; referendum prebehlo 17.3.1991, no len v 9 republikách a napriek vysokému výsledku – 76,5% za – nebolo jasné, za čo vlastne ľudia hlasovali); ani rokovaniami s hlavami tých republík, ktoré ešte majú záujem na zachovaní zväzu v pozmenenej forme (Novoogarjovský proces).

18. – 21.8.1991 sa pokúsila skupina konzervatívnych síl („Štátny výbor pre výnimočný stav“) zabrániť rozkladu ZSSR „internáciou“ Gorbačova na Kryme a prebratím moci, proti čomu ostro vystúpilo vedenie Ruskej federácie i obyvatelia Moskvy. Po krachu pokusu o prevrat svoje politické prežitie Gorbačov upäl na zachovanie aspoň akéhosi priezračného Zväzu, ale, po nekonečnom vyjednávaní o reálne nefunkčnom hybridnom modeli (niektoré republiky sa mali pripojiť na federálnom základe, niektoré na konfederálnom, niektoré len ako pridružení členovia), 8. 12.1991 denonsáciou zmluvy o vzniku ZSSR z roku 1922 a Dohodou o vzniku Spoločenstva nezávislých štátov, ktoré podpísali predstavitelia Ruska (B. N. Jeľcin), Ukrajiny (L. M. Kravčuk) a Bieloruska (S. S. Šuškevič) v Belovežskom pralese (rezidencia Viskuli), Sovietsky zväz prestal existovať. 25. 12. 1991 Gorbačov rezignoval na funkciu prezidenta ZSSR.

(http://rusarchives.ru/projects/statehood/10-12-soglashenie-sng.shtml)