Ruská Federácia

Jeľcinovo Rusko (1992-1999)

Ruská federácia sa hneď zo začiatku svojej samostatnej existencie mu-sela vyrovnať s neutešeným sovietskym dedičstvom – ekonomickými problémami a nacionalistickými, separatistickými hnutiami vo viace-rých republikách. Prechod k trhu mala naštartovať „šoková ekonomic-ká terapia“, vytvorená mladými liberálnymi reformátormi v prezident-skom okolí na čele s Jegorom T. Gajdarom. 1.1.1992 bola zavedená absolútne voľná tvorba cien, povolený slobodný trh, boli zastavené všetky štátne dotácie podnikom a družstvám (mali si na seba zarobiť sami), bola naštartovaná privatizácia štátneho majetku pomocou „ku-pónov“ («ва́учерная приватиза́ция»). Nedostatočne pripravené eko-nomické rozhodnutia spôsobili radikálny nárast cien (150 násobné zvý-šenie zo dňa na deň, k r. 1996 ceny vzrástli o 10000%), infláciu, deval-váciu rubľa a bezcennosť všetkých úspor. Privatizácia rovnako skončila neúspechom, väčšinu štátneho majetku získala bývalá nomenklatúra: stranícky a komsomolskí funkcionári (previedli na seba stranícky majetok), riaditelia štátnych podnikov, ktorí odkúpili privatizačné kupóny svojich zamestnancov, ako aj ďalší budúci oligarchovia, so stykmi na vysokých miestach (štát dával priemyselné podniky do zástavy za pôžičky, ktoré potom zámerne nesplácal). Pre obdobie 90. rokov boli charakteristické trhoviská na každom voľnom mieste, vyplácanie zamestnancov vlastnou produkciou, výmenný obchod, žobranie a rapídny nárast kriminality.

Na jeseň r. 1993 vypukla v Rusku ústavná kríza, keď spory medzi Zjazdom ľudových poslancov (t.j. parlamentom) a prezidentom ohľadom charakteru novej ústavy a realizácie ekonomickej politiky, prerástli po neústavných krokoch oboch strán do ozbrojeného konfliktu prívržencov parlamentu s vládnou mocou. Po získaní podpory silových zložiek nechal Jeľcin 4.10.1993 vtedajšie sídlo ruského parlamentu (Biely dom) rozstrieľať, vyhlásil voľby do nového parlamentu (Štátnej Dumy) a referendum o novej ústave, v ktorej presadil silný prezidentský model (12.12.1993).

Slabosť centrálnej vlády využili viaceré subjekty federácie na posilnenie svojho postavenia (proces suverenizácie republík); Čečensko (Republika Ičkerija) sa pokúsilo o odtrhnutie od RF, čo malo za následok dve krvavé čečenské vojny (1994-1996, 1999-2007).

V zahraničnej politike RF nadväzuje na predchádzajúcu atlantickú politiku, t.j. tesnú spolupráca s USA, ratifikujú sa nové dohody o znížení počtu jadrových zbraní (1993), od r. 1994 RF participuje na rokovaniach G7, nadväzuje spoluprácu s NATO (1997). Zmena proatlantickej politiky nastáva po bombardovaní Juhoslávie jednotkami NATO a rozšírení NATO na východ (1998).

Následník

V roku 1996 Jeľcin opäť kandidoval za prezidenta, pričom voľby sa mu podarilo vyhrať predovšetkým vďaka podpore vplyvných oligarchov, ktorí si vďaka tomu upevnili svoj podiel na riadení štátu. V rozhodovaní dominuje „rodina“ (najbližší príbuzní prezidenta a s nimi spriaznený oligarchovia – B. Berezovskij, R. Abramovič, V. Potanin, P. Aven a i.). Toto obdobie, v alúzii na dobu „smuty“ (s vládnou „semibojarščinou“) nazývali „semibankirščinou“. Po ekonomickej kríze v r. 1998 začína „rodina“ hľadať vhodného Jeľcinovho nástupcu, ktorý by ochránil ich zisky (populárny predseda vlády Jevgenij M. Primakov bol kvôli svojim politickým ašpiráciám a snahe o obmedzenie vplyvu oligarchov zosadený). Ako vhodný kandidát je za predsedu vlády vybraný Vladimír V. Putin (hlava FSB), ktorý sa po Jeľcinovej novoročnej demisii (31.12.1999) stal úradujúcou hlavou štátu (jeho prvým dekrétom bola garancia beztrestnosti Jeľcinovi a jeho rodine). Vo voľbách 26.3.2000 je zvolený za prezidenta Ruska už v prvom kole.

Putinská stabilizácia

Po nástupe do najvyššieho úradu sa musel nový prezident vysporiadať z mnohými neriešenými pálčivými problémami: rozpad mocenskej vertikály, skorumpovanosť štátnej správy, vplyv oligarchov na riadenie štátu, extrémna majetková diferenciácia, vojna v Čečensku a i. Počas jeho prvého prezidentského obdobia sa Rusko výraznejšie neprejavuje v zahraničnej politike, skôr sa sústreďuje na riešenie vnútropolitických problémov. Na rozdiel od svojho predchodcu sa Putin nestretol sa s vážnou opozíciou proti svojim snahám ani v parlamente, kde sa môže opierať o silnú proprezidentskú stranu. V rámci vnútropolitického kurzu dochádza k reorganizácii štátnej moci s cieľom upevnenia vedenia federácie nad jednotlivými regiónmi (sú vytvorené federálne okruhy na čele s predstaviteľom prezidenta, je reorganizovaná Rada federácie, v ktorej už nezasadajú regionálny lídri, títo strácajú vplyv na centrálnu moc i beztrestnosť), ako i celého správneho systému (sú jasne vymedzené kompetencie výkonných orgánov), k obnoveniu zákonnosti v ruských regiónoch (všetky miestne zákony musia byť zosúladené s federálnymi). Putinova administratíva nanovo definuje vzájomné vzťahy medzi štátom a finančnou elitou: oligarchovia sú odstránení z vrcholných orgánov politickej moci, majú sa dištancovať od politiky – proti „odbojným“ je začaté trestné stíhanie (B. Berezovský, V. Gusinský, M. Chodorkovský). V ekonomickej oblasti stabilizácii krajiny výrazne napomohol rast ceny ropy a zemného plynu, ktorý umožnil vytvorenie stabilizačného a rezervného fondu, ale i zavedenie liberálnych inovácií do ekonomickej a sociálnej sféry, adresné sociálne programy.

Suverénna demokracia

Vo voľbách 2003 získava prezidentská strana Jednotné Rusko viac ako 2/3 mandátov a po prezidentskej kampani, vedenej ostro kriticky vo vzťahu k jeľcinovskému obdobiu, je v marci 2004, opäť už v prvom kole, zvolený Putin za prezidenta i na ďalšie funkčné obdobie. Postupne sa zbavuje ľudí, ktorých „zdedil“ ešte z Jeľcinových čias (napr. premiéra M. Kasjanova) a pod vplyvom udalostí v „blízkom zahraničí“ (t.j. postsovietskych krajinách) – tzv. farebných revolúcií na Ukrajine, v Gruzínsku, Kirgizsku a pokuse o ňu v Bielorusku – obmedzuje niektoré prvky politickej demokracie. Vzniká koncepcia tzv. suverénnej demokracie: neexistuje jeden univerzálny model demokracie – v Rusku je aplikovaný demokratický model, ale ten musí zodpovedať národným podmienkam a spoľahlivo zabezpečovať jeho národnú suverenitu.

Tandem

Keďže ruská ústava nepovoľovala Putinovi uchádzať sa o prezidentský úrad i v najbližšom volebnom období, za svojho nástupcu si vybral Dmitrija A. Medvedeva (2008-2012), ktorý ho po víťazstve v prezidentských voľbách menoval na čelo vládneho kabinetu. Nový prezident sa za svoje pôsobenie nestihol výraznejšie prejaviť: jeho programu modernizácie Ruska neprospela celosvetová ekonomická kríza, rovnako, v krátkej vojne s Gruzínskom („prinútenie k mieru“ po útoku Gruzínska na Južné Osetsko – 8.8.-16.8.2008), ani počas masových demonštrácií proti výsledkom parlamentných volieb (2011) nedokázal zaujať vlastný rozhodný postoj. Po konflikte s vplyvnými skupinami v prezidentskej, vládnej i straníckej administratíve nekandidoval na ďalšie funkčné obdobie a tak po voľbách v roku 2012 opäť do prezidentského kresla (tentoraz už na 6 rokov) zasadol V. V. Putin.

Putin 3.0

Tretie Putinovo funkčné obdobie je charakteristické prehĺbením integračných aktivít na postsovietskom priestore v rámci Organizácie Dohody o kolektívnej bezpečnosti a Euroázijskej únie. Na druhej strane sa Rusko dostalo do ostrého konfliktu s EÚ, USA a ďalšími krajinami NATO ohľadom ukrajinskej krízy, ktorá vyústila do pripojenia polostrova Krym k Rusku (21.3.2014) a k ozbrojenému konfliktu na východe Ukrajiny.