Základné prvky etických teórií

Analytická filozofia je pravdepodobne najrozšírenejší filozofický prúd 20. storočia. Príznačný je pre ňu obrat k fenoménu jazyka, jeho analýza, skúmanie tvorby, definovanie a explikácia pojmov. Medzi jej iniciátorov patria Gottlob Frege (1848 – 1925), Bertrand A. W. Russel (1872–1970), Ludwig Wittgenstein (1889 – 1951), George Edward Moore. Podľa Wittgesteina (2003, s. 73) je jedným z hlavných zdrojov našich nedorozumení skutočnosť, že nemáme jasný prehľad o význame našich slov a ich používaní. Účelom filozofie je potom logické vyjasňovanie myšlienok. Filozofia má myšlienky, ktoré sú inak akoby matné a hmlisté, vyjasniť a ostro ohraničiť.

Oproti analytickej filozofii analytická etika sa už trochu užšie zameriava na analýzu mravného jazyka po stránke logicko - sémantickej, lingvistickej alebo pragmatickej. Etikou sa začali výrazne zaoberať zvlášť filozofi anglosaskej oblasti v 2. polovici 20. storočia. Názov metaetika naznačuje, že ide o metateórie (teórie, ktoré skúmajú štruktúry a metódy nejakej inej teórie) morálneho diškurzu. Predpona „meta“ znamená „niečo za“, niečo, čo presahuje pôvodný pojem. Metaetika je časť etiky, ktorá rozpracúva problémy gnozeologickej a logickej povahy jazyka morálky. Jej predmetom skúmania je etika ako spoločensko - vedná disciplína. Preto aj etické skúmania metaetiky sa zaoberajú jazykom morálky, analýzou etických pojmov, výrazov a skúmaním pravdivostných hodnôt morálnych súdov. Z hľadiska etiky ide v analytickej filozofii o analýzu mravného jazyka po stránke lingvistickej, sémantickej, logickej a pragmatickej. Kladie si pritom otázky typu: „Sú morálne výpovede tvrdeniami o faktoch či vyjadrením pocitov, alebo ide o skryté imperatívy? Aký význam majú slová dobro, správny, slobodný, zodpovedný a pod. vo vzťahu k sociálnej práci? Ako postupujeme pri výkone sociálnej práce, keď zdieľame morálne učenia?“ Príznačná pre analytickú etiku je aj heterogénnosť jednotlivých smerov.

G. E. MOORE (1873 – 1958) je predstaviteľom jednej z kognitívnych etických teórií - etického intuitivizmu. Vyznačuje sa morálnym realizmom, teda uznáva jestvovanie objektívnych faktov mravnosti. Poznanie v oblasti morálky je možné. Pravdivosť morálnych súdov rozoznávame podľa neho pomocou mravnej intuície. Moore napísal slávne dielo Principia Ethica (1903), kde píše, že „etika si kladie všeobecnú otázku, čo je dobré“. Moore preto skúmal význam slova dobré. Uvádza v ňom, že „dobré“ nemôžeme definovať alebo vysvetliť inými pojmami. Môžeme ho len ukázať v konaní alebo vo veciach tvrdiac: „Je to dobré“. Rozumieme mu intuitívne. Je to podobne ako nemôžeme slepému vysvetliť, čo je to žltá farba. Môžeme mu len podať kúsok žltého papiera alebo kabátu a povedať mu: „Je to žlté.“

Neorealista Ralph B. PERRY (1876 – 1957) a pragmatik Clarence I. LEWIS (1883 – 1964) sú predstaviteľmi etického naturalizmu, ktorý je ďalším smerom kognitivizmu. Morálne úsudky sa dajú odvodiť z pravdivých viet o človeku a svete. Hľadanie správnej morálky sa stáva záležitosťou empirických vied. Presvedčivejší je však konkrétny mravný súd (napr. „musíš zachrániť tamto sa topiaceho človeka“), ktorý je chápaný ako syntéza normatívneho prvku („musíme zachrániť topiaceho sa“). Normatívny prvok potom možno vysloviť ako samostatný všeobecný mravný súd („musí sa pomôcť tomu, kto je v núdzi“).

Alfred J. AYER (1910 – 1989), Charles L. STEVENSON (1908 – 1979) sú predstaviteľmi emotivizmu ako etickej teórie vytvorenej na základe logického pozitivizmu alebo jedného z nonkognitívnych smerov nedeskriptivistickej a nenaturalistickej koncepcie etiky. Podľa emotivizmu nie sú morálne výroky a termíny ani pravdivé, ani nepravdivé, nemajú kognitivny obsah, takže ich nemožno ani skúsenostne overovať. Význam morálnych výrokov a termínov tvoria mravné emócie. Vyslovenie mravných súdov nemá za úlohu popísať hodnotený predmet ale vyjadriť emóciu, ktorú predmet v hovoriacom vyvoláva. Emotivizmus sa rozšíril v Anglicku, Rakúsku a USA v 20. rokoch dvadsiateho storočia.

Podľa Ayera jestvujú dva druhy zmysluplných výrokov: logické a konštatovanie faktu. Morálne súdy nepatria ani k jednému z nich. Stoja mimo logický diškurz, a preto sa nemôžu stať premisami, a ani z nich nemožno vyvodiť logický záver. Význam morálnych výrokov a termínov tvoria mravné emócie, resp. pocity. „Dobré“ je podľa neho len morálny pocit, podobne ako „au“ je výraz pre pocit bolesti. Cieľom Ayerovho mysliteľského úsilia bola eliminácia metafyziky, ktorej výroky nie sú podľa neho ani logickými tautológiami, ani empirickými hypotézami. Podľa Stevensona morálne súdy však neobsahujú len emócie, ale majú aj apelatívnu funkciu a môžu ovplyvňovať druhých. Napríklad výzva „krádež je zavrhnutiahodná“ obsahuje aj apel na druhého, aby sám nekradol. Podľa Stevensona sa sociálny étos zakladá predovšetkým na emotívnej funkcii mravných slov (Anzenbacher, 1994, s. 261). Napríklad účelom slova „dobrý“ je vyjadriť emócie. Ak by sme však chceli vysvetliť, prečo sme sa tak cítili, zachádzali by sme ďalej, než emotivizmus umožňuje (Thomson, 2004, s. 49).

Richard M. HARE (1919 – 2002) je predstaviteľom metaetickej teórie univerzálneho preskriptivizmu. Ide o smer nonkognitivizmu, teda popierajúci objektívnu a pravdivú platnosť morálky. Podľa neho výrazy jazyka morálky slúžia na vyjadrenie ľudského postoja, tzn. majú praktický význam. Hare rozlišuje preskriptívne (predpisujúce, rozkazujúce) a deskriptívne vety (opisné, podávajú nám informácie, fakty). Etický príkaz obsahuje v sebe všeobecný princíp, že „niečo má byť“. Napríklad veta „krádež je zavrhnutiahodná“ neobsahuje len výzvu k nevykonávaniu krádeže. Ide o všeobecnú, nepodmienenú mravnú povinnosť záväznú pre všetkých ľudí. Mravné súdy však majú preskriptívny význam, pričom nie je možné na ne aplikovať pravdivostné podmienky.

John L. AUSTIN (1911 – 1960) a Peter F. STRAWSON (1919 – 2006) sa zaoberali deskriptívnou metafyzikou a sú autormi etickej teórie rečových aktov. Táto teória vychádza z toho, že v reči nielen konštatujeme fakty, ale hovorenie má aj povahu konania. Austin svoju teóriu aplikoval aj na dve základné témy filozofie a síce na rozdiel medzi pravdivým a nepravdivým a rozdiel medzi faktom a hodnotou (por. Anzenbacher, 1994, s. 264-269).