Veľkokniežacia moc

V súvislosti so „zjednocovaním ruských zemí“ sa dominantná moc sústreďuje v rukách veľkokniežaťa, bývalé miestne kniežatá sa stali veľkokniežacími bojarmi (týkalo sa to i tatárskych feudálov), najurodzenejší z nich sa stali členmi veľkokniežacej dumy (akejsi vládnej rady). Pre osadzovanie všetkých funkcií je rozhodujúci pôvod („mestničestvo“ – pre každú funkciu sú stanovené určité požiadavky na urodzenosť); funkcie sú často dedičné. Na spravovanie rozličných odvetví štátnej správy vznikli tzv. Prikazy, bolo vytvorené centralizované velenie vojska, budované delostrelectvo. V roku 1497 bol spísaný jediný „Sudebnik“, t.j. zbierka zákonov, správny a súdny poriadok; tento stanovoval i jediný prípustný termín, kedy mohli roľníci meniť svojho pána (týždeň pred a po Jurajovom dni – 26.11.), pri prechode k inému pánovi musia zaplatiť vlastníkovi pozemkov za ich dovtedajšie užívanie.

Od Ivana III. sa ruský vládca začína pokladať za priameho nástupcu byzantských cisárov (mal za manželku neter posledného cisára Sofiu Paleolog), čo symbolizuje i prebratie dvojhlavého orla do znaku Moskovského kniežatstva a korunovačný obrad s tzv. monomachovou čiapkou (podľa legendy ju Vladimír Monomach dostal od byzantského cisára Konštantína Monomacha).