Obdobie palácových prevratov (1725-1762)

Po smrti Petra dôležitú úlohu v rozhodovaní zohráva dvorská služobná šľachta, favoriti a obľúbenci, ktorí majú vplyv na výber nového monarchu a snažia si zabezpečiť svoje rozhodujúce postavenie. Tak za Kataríny I. (1725-1727, manželka Petra I.) je faktická moc sústredená v Najvyššej tajnej rade, ktorú tvoria vplyvní zástupcovia starých rodov (Dmitrij M. Golicyn, Ivan A. Dolgorukij) i za Petra povýšené osoby (Alexander D. Menšikov a i.); tejto podliehali ako Senát, tak i kolégiá. Po krátkej vláde vnuka Petra I. – 12 ročného Petra II. (1727-30; ním vymiera rod Romanovcov po meči), je Najvyššou radou na trón povolaná kurlandská vojvodkyňa Anna Ivanovna (1730-1740; dcéra brata Petra I. – Ivana), ktorá je donútená akceptovať tzv. Mitavské podmienky, obmedzujúce autokratickú vládu monarchu (všetky rozhodnutia musia byť so súhlasom rady). Po nástupe na trón ich (s podporou palácovej gardy) vyhlásila za neplatné, Radu zrušila a jej členov potrestala; skutočná moc sa presunula do rúk jej obľúbenca Birona („bironovščina“). Za svojho nástupcu určila novonarodeného syna svojej netere, ktorý bol po jej smrti ako Ivan VI. (3 mesačné dieťa) vyhlásený za cára, po sprisahaní proti regentovi Bironovi bola za vladárku vyhlásená jeho matka – Anna Leopoldovna (1741), no už 25.11.1741 počas gardového sprisahania boli Anna i Ivan uväznení (za Kataríny II. bol r. 1764 Ivan zavraždený) a za cárovnú vyhlásená dcéra Petra I. – Alžbeta I. (1741-61). Alžbeta za svoju podporu udelila šľachte nové výsady a prakticky sa dištancovala od štátnych záležitostí. Za jej panovania sa Rusko aktívne zapojilo do sedemročnej vojny proti Prusku (na strane Márie Terézie): v roku 1760 ruské vojská obsadili Berlín, no po jej smrti jej synovec, ako nový cár Peter III. (1761-1762), uzavrel s Fridrichom II., ktorého obdivoval, prímerie. Reakciou na všeobecnú nespokojnosť s vládou Petra III. bol prevrat gardových dôstojníkov, ktorý 28.6.1762 priviedol na trón jeho manželku Sofiu Anhalt-Zerbstskú – Katarínu II.