Februárová revolúcia

Neúspechy na frontoch 1. svetovej vojny (1914-1918), znásobené hospodárskymi problémami a krízou moci v hlavnom meste (pôsobenie Rasputina) priviedla k definitívnej strate cárskej autority nielen v prostých masách, ale i v konzervatívnych kruhoch. Začiatkom roku 1917 sa prehĺbili problémy so zásobovaním miest: kvôli nedostatku chleba, špekuláciám s obilím a raste cien začali vo februári štrajky v hlavnom meste, 23.2. (8.3.) – vyšli do ulíc robotníčky a manželky robotníkov zo zatvorených továrni, 25.2. sa rozšírili štrajky a demonštrácie po celom meste, vojaci odmietli strieľať do ľudu a podporili demonštrujúcich, boli obsadené sklady zbraní a Petropavlovská pevnosť (27.2.). V ten istý deň dochádza k formovaniu nových orgánov moci: do čela Petrohradského sovietu robotníckych a vojenských zástupcov je zvolený Výkonný výbor na čele s menševikom N. Čcheidzem, zástupcom – eserom A. Kerenským (prevzal na seba funkciu zabezpečenia poriadku a zásobovania); na porade lídrov parlamentných frakcií je rozhodnuté vytvoriť Dočasný komitét Štátnej dumy na čele s M. V. Rodzjankom (ktorý prebral kontrolu nad všetkými ministerstvami).

28.2. Mikuláš odcestoval z Hlavného veliteľstva („Stavka“) do svojho sídla v Cárskom sele, no po ceste bol zadržaný revolučnými vojskami a presmerovaný do Pskova. Po konzultáciách s velením frontov 2.3.1917 podpísal svoju abdikáciu (zriekol sa trónu i v mene svojho syna) v prospech brata Michaila, ktorý však korunu odmietol a prenechal ďalšie riešenie otázky charakteru štátu na Ústavodarné zhromaždenie.

Mikuláš Romanov bol spolu s rodinou najprv internovaný v Cárskom sele, neskôr v Toboľsku, odkiaľ boli všetci v januári 1918 prevezení do Jekaterinburgu a tam 17. júla 1918 boľševikmi zastrelení.