„Veľký prelom“

Na rozdiel od Marxovej i Leninovej tézy o nevyhnutnosti celosvetovej socialistickej revolúcie (ako riadiaci orgán medzinárodného revolučného hnutia bola r. 1919 založená Komunistická internacionála), Stalin sa orientoval na výstavbu socializmu v jednej krajine. Pod vplyvom svetovej ekonomickej krízy a potenciálneho vojnového ohrozenia vzniká požiadavka na urýchlenú modernizáciu zaostalého priemyselného potenciálu krajiny. V r. 1928-1929 dochádza k postupnému zrušeniu NEP-u a začína masívna industrializácia ZSSR. Vzniknuté problémy s financovaním megalomanskej výstavby sa riešia masívnym vývozom surovín, zvýšením produkcie a predaja vodky, rastom nútenej práce (pracovné tábory), povinnými pôžičkami (úpisy štátu) a predovšetkým „spriemyselnením“ poľnohospodárstva, ktoré sa po kolektivizácii mení na akúsi „domácu kolóniu“. Od r. 1930 začína masová kolektivizácia: všetka pôda, živý i neživý inventár sa „dobrovoľne“ spája a stáva sa spoločným družstevným majetkom, pracujúci v „kolchoze“ získavajú podľa počtu odrobených dní («трудодни́») po odpočítaní všetkých odvodov pre štát „výplatu“ v naturáliách, alebo v peniazoch; vzhľadom na predpísané vysoké štátne dodávky (masívny vývoz do zahraničia) družstevníkom často nezostalo nič, čo malo za následok v r. 1932-1933 hladomor v Povolží, na Severnom Kaukaze, na Urale, na Ukrajine a v Kazachstane. Aby sa zabránilo úteku roľníkov, boli znovu zavedené vnútorné pasy, ktoré títo nedostávali. O niečo lepšie na tom boli zamestnanci „sovchozov“, t.j. štátnych družstiev, ktorí dostávali za prácu plat ako priemyselní robotníci.

Všetky ekonomické ciele sa plánovali s predstihom – päťročnice – a z propagandistických dôvodov boli vždy „plnené predčasne“, na podporu a propagáciu vyššej pracovnej aktivity v r. 1935 začalo tzv. Stachanovské hnutie, pričom tí, ktorí stanovené plány prekročili, boli aj finančne motivovaní.