Kyjevská Rus

Východní Slovania v 6. – 9. stor.

Slovanské kmene sa presúvajú do nášho priestoru v období veľkého sťahovania národov: už v prácach rímskych spisovateľov z 2. storočia nachádzame zmienky o Venédoch, ktorí obývali územie pri rieke Visle a na južnom brehu Baltského mora; byzantskí kronikári v 6. storočí opisujú pustošivé nájazdy východoslovanských Antov, usadených na riekach Dnestri a Dnepri, ktorí kontrolovali územie až k pobrežiu Čierneho mora a ďalej na východ – práve Antov považujú dnešní ruskí historici za predkov súčasných východoslovanských národov.

Najstarší ruský letopis – Rozprávanie o dávnych časoch (По́весть вре́менных лет; známy tiež ako Nestorov letopis, pol. 12. stor.) – vymenúva celý rad východoslovanských kmeňov, ktorí ovládali územie pozdĺž vodnej cesty od Baltského po čierne more – „ Cestu od Varjagov ku Grékom“ («Путь из варя́г в гре́ки»): Poľanov, Drevľanov, Dregovičov, Severanov, Iľmenských Slovanov, Krivičov a i. (tieto názvy pochádzajú z neskoršieho obdobia a reflektujú charakter oblastí, na ktorých boli usídlení: pole = step, drevo = les, driagva = barina, alebo geografický vzťah: Severania – usídlení na sever od Dnepra, Iľmenskí Slovania – na rieke Iľmeň a pod). Pre tieto kmene je charakteristické rodové zriadenie: najdôležitejšie záležitosti riešilo kmeňové zhromaždenie – „veče“, praktické riadenie je v rukách staršinu (князь) a tzv. „lepších mužov“ (hlavy jednotlivých rodov), okolo kniežaťa sa formuje družina, ktorú tvoria vojaci a jeho poradcovia (tzv. staršia družina), „mladšia družina“ zabezpečuje hospodárske funkcie kniežacieho dvora. S postupným rozkladom rodového zriadenia sa moc presúva v prospech kniežaťa a jeho družiny, no niektoré jeho prvky pretrvávajú až do 11. storočia. V prípade potreby si jednotlivé kmene často najímajú profesionálnejšie vojenské družiny zo severu – Varjagov (Normanov), resp. tieto im „zabezpečujú ochranu z vlastnej vôle“.