Decembrové povstanie 1825

Po napoleonských vojnách sa v Rusku začínajú formovať mnohé tajné i polotajné spolky pokrokovej šľachty, ktoré „nachádzajú“ príčiny všetkých vnútorných neporiadkov v nevoľníctve a cárskom samoderžaví („Zväz spásy“, „Zväz blahobytu“, „Južný spolok“, „Severný spolok“). Tieto využijú nie celkom jasnú situáciu, ktorá vznikne v novembri 1825 po náhlej smrti Alexandra I. v Taganrogu, na vyvolanie povstania. 14.(26.) decembra 1825 členovia Severného spolku vyviedli na Senátne námestie v Sankt Peterburgu vojenské jednotky (3000 vojakov) v snahe zabrániť Senátu prisahať vernosť novému cárovi, kým ten neprisľúbi krajine ústavu. Mikuláš (jeho starší brat Konštantín sa ešte za života Alexandra vzdal trónu) si prezieravo zabezpečil prísahu štátnych orgánov ešte v predošlú noc, nechal zatknúť vodcov povstania a zhromaždené vojsko rozstrieľať. 13. júla 1826 boli ideológovia a vodcovia decembrového povstania P. I. Pesteľ, K. F. Rylejev, P. G. Kachovský, S. I. Muraviov-Apostol, M. P. Bestužev-Riumin popravení, viacerí ďalší odsúdení na nútené práce na Sibíri. Do dejín Ruska navždy vošli pod menom „dekabristi“ («декабри́сты»).