J. V. Stalin

Už za Lenina je reálna moc sústredená v rukách jeho najbližších spolupracovníkov ( tzv. leninská garda). Napriek formálnej výkonnej kompetencii štátnych orgánov, o všetkých záležitostiach rozhoduje stranícke vedenie – Politbyro. Na koordináciu technických záležitostí a prípravu podkladov pre rokovanie Politbyra je 3.4.1922 zriadená funkcia Generálneho tajomníka, do ktorej je zvolený Josif Vissarionovič Stalin. Pokiaľ ostatní lídri strany tento post ponímali výsostne ako technickú funkciu, Stalinovi sa podarilo využiť jej potenciál, t.j. možnosť vytvoriť si na všetkých úrovniach riadenia strany aparát oddaných funkcionárov, na ktorých sa mohol oprieť v neskoršom boji o moc. Pokiaľ V. I. Lenin sám bol uznávaný ako prirodzený vodca strany, po jeho smrti v januári 1924 vypukol boj o pozíciu lídra medzi J. V. Stalinom, L. D. Trockým, L. B. Kamenevom a G. J. Zinovievom, maskovaný teoretickými polemikami o politickom, no hlavne ekonomickom smerovaní krajiny. Využijúc ešte leninský zákaz straníckych frakcií a podporu straníckeho aparátu (väčšina bola menovaná generálnym tajomníkom) sa Stalinovi do r. 1929 podarilo eliminovať vplyv všetkých svojich oponentov (väčšina z nich bola neskôr po zinscenovaných procesoch popravená, resp. zavraždená); „verný žiak Lenina“ (1924) sa zmenil na „Lenina dneška“ (1929). Diktatúra proletariátu sa zmenila na diktatúru nomenklatúry (nomenklatúra – zoznam vysokých funkcií, ktoré sú obsadzované zodpovednými straníckymi orgánmi).