Rozpad Sovietskeho zväzu

Krátko po deštrukcii sovietskeho bloku sa začína i rozpad samotného ZSSR – štartovacím momentom je prijatie Deklarácie o štátnej suverenite RSFSR (12.6.1990), ktorá prehlasuje nadradenosť republikových zákonov pred federálnymi, čím sa začína deštrukcia jednotného právneho i ekonomického priestoru ZSSR; neskôr podobné zákony prijímajú i ostatné zväzové republiky, ktoré sa menia na akési „samostatné kniežatstvá“. Rozpadu ZSSR sa prezidentovi nedarí zabrániť ani spojením sa s konzervatívnymi kruhmi, neurčitým referendom o zachovaní ZSSR („Счита́ете ли Вы необходи́мым сохране́ние Сою́за Сове́тских Социалисти́ческих Респу́блик как обновлённой федера́ции равнопра́вных сувере́нных респу́блик, в кото́рой бу́дут в по́лной ме́ре гаранти́роваться права́ и свобо́ды челове́ка любо́й национа́льности“; referendum prebehlo 17.3.1991, no len v 9 republikách a napriek vysokému výsledku – 76,5% za – nebolo jasné, za čo vlastne ľudia hlasovali); ani rokovaniami s hlavami tých republík, ktoré ešte majú záujem na zachovaní zväzu v pozmenenej forme (Novoogarjovský proces).

18. – 21.8.1991 sa pokúsila skupina konzervatívnych síl („Štátny výbor pre výnimočný stav“) zabrániť rozkladu ZSSR „internáciou“ Gorbačova na Kryme a prebratím moci, proti čomu ostro vystúpilo vedenie Ruskej federácie i obyvatelia Moskvy. Po krachu pokusu o prevrat svoje politické prežitie Gorbačov upäl na zachovanie aspoň akéhosi priezračného Zväzu, ale, po nekonečnom vyjednávaní o reálne nefunkčnom hybridnom modeli (niektoré republiky sa mali pripojiť na federálnom základe, niektoré na konfederálnom, niektoré len ako pridružení členovia), 8. 12.1991 denonsáciou zmluvy o vzniku ZSSR z roku 1922 a Dohodou o vzniku Spoločenstva nezávislých štátov, ktoré podpísali predstavitelia Ruska (B. N. Jeľcin), Ukrajiny (L. M. Kravčuk) a Bieloruska (S. S. Šuškevič) v Belovežskom pralese (rezidencia Viskuli), Sovietsky zväz prestal existovať. 25. 12. 1991 Gorbačov rezignoval na funkciu prezidenta ZSSR.