Na základe prístupu jazyka k používateľovi – programátorovi môžeme programovacie jazyky rozdeliť na:
- detské programovacie jazyky
- jazyky vyššej úrovne
- jazyky nižšej úrovne
Detské programovacie jazyky sú jazyky, ktoré umožňujú pomocou obsiahnutých príkazov niekoho (alebo niečo) ovládať. Zvyčajne obsahujú niekoľko základných príkazov, ktoré je možné spájať do zložitejších celkov. Sú určené na prvé zoznámenie sa s programovaním. Medzi najznámejšie patria Karel, Imagine (Logo, Žofka), Baltík (SGP Baltazár) a Ferdo Mravec.
Jazyky vyššej úrovne sú určené na riešenie skutočných problémov. Obyčajne pozostávajú z anglických slov a pripomínajú algoritmické jazyky (sú na nich postavené). Tieto jazyky sú zvyčajne vytvorené tak, že je možné používať ich na ľubovoľnom type počítača alebo procesora – nie sú závislé od inštrukcií, ktorým ten-ktorý procesor rozumie. História vývoja programovacích jazykov je veľmi bohatá, v súčasnosti sú najrozšírenejšími jazyky postavené na základoch Basicu, Pascalu a C. Tieto jazyky existujú v mnohých mutáciách, no jadro a spôsob zápisu zostáva stále rovnaký.
Pomocou prekladača sa programy napísané v jazyku vyššej úrovne prekladajú do nízkoúrovňových jazykov. Tieto sú už šité presne na mieru procesora a pokiaľ napíšete program v niektorom z nich, je takmer isté, že iný typ procesora mu rozumieť nebude. Do tejto kategórie patrí strojový jazyka jazyk symbolických adries (assembler). Oba jazyky pracujú priamo (strojový pomocou čísel, assembler má čísla nahradené niekoľkými desiatkami slov, ktoré sa po spustení automaticky prevedú na číselné inštrukcie) s hardvérom počítača – napr. pre sčítanie dvoch čísel ich najprv musia z pamäti (treba zadať presné miesto, kde sú čísla zapísané) premiestniť do „sčítačky“, sčítať a výsledok zasa premiestniť na konkrétne miesto v pamäti.
Našťastie, prepis z vyššieho programovacieho jazyka do jazyka strojového zabezpečuje vývojové prostredie toho-ktorého vyššieho programovacieho jazyka, a samotný assembler alebo strojový jazyk sa používajú len veľmi zriedkavo.