Kyjevská Rus

študijný materiál

Rozpad Kyjevskej Rusi

Kyjevská Rus nikdy netvorila pevný politický celok: jadro tvorilo územie ovládané veľkokniežaťom, ku ktorému sa pripájali pevnejšie (dosadzované údelné kniežatá z rurikovského rodu) i voľnejšie ovládané oblasti. S postupným úpadkom centrálnej moci dochádza k formovaniu a posilňovaniu ďalších centier, čo je podmienené nielen príbuzenskými spormi, ale aj autarkným charakterom hospodárstva (totožnosťou poľnohospodárskej produkcie, sebestačnosť v remeselnej výrobe).

Po smrti Jaroslava Múdreho sa rozpad prehlbuje, v každom z kniežactiev vládne jedna z vetiev Rurikovcov, Kyjeva sa zmocňuje najsilnejšie knieža. Na zjazde v Ľubeči (1097) sa jednotlivé kniežatá dohodli na faktickom rozdelení územia: „nech každý vládne v otcovskej krajine“ a spoločnom postupe proti narušiteľom tejto dohody. Krátkodobá stabilizácia nastáva po uchopení vlády v Kyjeve Vladimírom II. Monomachom (1113-1125), no po jeho smrti je rozklad všetkých štruktúr neodvratný, nakoľko sa prestáva uznávať i formálna poslušnosť kyjevskému kniežaťu. Značný podiel na oslabení moci Kyjeva majú i vonkajšie faktory – nájazdy kočovných Polovcov, príčinou ktorých je masívny presun ruského obyvateľstva do severnejších oblastí.

O neúspešnej výprave spojených severských kniežat na čele s Igorom Sviatoslavičom proti Polovcom v roku 1185 hovorí jedna z najstarších ruských literárnych pamiatok – Slovo o pluku Igorovom (Сло́во о полку́ и́гореве).