Alexander I. (1801-1825)

Nový cár si bol vedomý potreby určitých reforiem, ktoré mali slúžiť ako prevencia pred prípadnou revolúciou v Rusku. V prvých rokoch jeho vlády si zachovával značný vplyv krúžok cárových „mladých priateľov“ (P. A. Stroganov, N. N. Novosiľcev, V. P. Kočubej, A. A. Čarto-ryjskij), ktorý tvoril „Tajný výbor pre zostavovanie návrhov štátnych reforiem“ («Негла́сный комите́т»): boli zrušené reštrikčné opatrenia z predchádzajúcej doby, oslabená cenzúra, prijaté nariadenie o „slobodných roľníkoch“, ktoré umožňovalo za výkup prepúšťať nevoľníkov, zriadené ministerstvá, uskutočnené školské reformy (r. 1804 bola zavedená autonómia univerzít, r. 1805 – založené Kazanská a Charkovská univerzita a i.).

Alexander obnovil priateľské spojenectvo s Anglickom a spolu s Rakúskom a Pruskom vstúpil do protinapoleonovskej koalície, kde však nedosiahol žiadnych významnejších úspechov (2.12. 1805 – porážka pri Slavkove, 1807 – pri Friedlande). V júni 1807 v Tylzite uzavrel s Napoleonom spojeneckú mierovú zmluvu, uznal jeho výboje a pripojil sa ku „kontinentálnej blokáde“ proti Anglicku.

„Tajný výbor“, vystupujúci proti spojenectvu s Napoleonom bol rozpustený; dôverným radcom cára a štátnym tajomníkom sa stal profrancúzsky M. M. Speranskij. V rámci „veľkej obnovy“ (nazval ju „perestrojkou“) navrhoval, vo svojom Úvode k zbierke štátnych zákonov (1609), povolať do Štátnej dumy majetných ľudí (bez ohľadu na ich spoločenské postavenie): všetci majitelia nehnuteľností mali voliť oblastnú (volostnú) dumu, tie – zástupcov do okresných, okresné – do gubernských a tie zasa do Štátnej dumy; bez Štátnej dumy a Štátnej rady by nebolo možné ustanoviť žiaden zákon, výkonná moc mala byť v rukách ministrov zodpovedných Štátnej dume. Alexander všetky plány na konštitučnú reformu zamietol, len v r. 1810 utvrdil Štátnu radu, menovanú cárom (ako poradný zbor – existovala do 1906).

Spojenectvo s Napoleonom Alexander využil na získanie ďalšieho územia: po vojne so Švédskom (1808-1809) získal Fínske veľkokniežatstvo, vo vojne s Tureckom (1806-1812) nakrátko obsadil podunajské kniežatstvá, získal Besarábiu a Turecký súhlas s protektorátom nad Gruzínskom (pripojené ešte v r. 1801). V r. 1811 vrcholia rozpory s Napoleonom ohľadne poľskej otázky, nedodržiavania colnej blokády a pod.