Konštitučná monarchia

Po „krvavej nedeli“ (9.1.1905), kedy cár nechal pred Zimným palácom rozstrieľať demonštráciu s petíciou za zlepšenie pracovných a materiálnych podmienok pracujúcich (na čele s popom G. A. Gaponom; 1500 mŕtvych) zachvátila Rusko vlna štrajkov a povstaní (napr. na krížniku Poťemkin). Po veľkom všeobecnom celoruskom štrajku vydal cár 17.10.1905 manifest O zdokonalení štátneho zriadenia, v ktorom prisľúbil niektoré politické slobody (slova, zhromaždenia, zväzov) a zvolanie zákonodarnej Štátnej dumy. Na základe tohto zákona vznikajú, resp. sa legalizujú v Rusku politické strany: socialistické – Ruská sociálno-demokratická robotnícka strana (RSDRP; 2 krídla – boľševici a menševici), Strana socialistov-revolucionárov („eseri“), Robotnícka národno-socialistická strana; liberálne – Konštitučno-demokratická strana („kadeti“), Zväz 17. októbra („októbristi“), Progresívno-ekonomická strana; konzervatívne a nacionalistické – Zväz ruského ľudu, Ruská monarchistická strana a i.

23.4.1906 boli zverejnené Základné štátne zákony Ruského impéria: imperátor už nie je „neobmedzený vládca“, ale realizuje zákonodarnú moc spolu so Štátnou radou a Štátnou Dumou; žiaden zákon nevstúpi do platnosti bez schválenia Dumou, no reálne začne pôsobiť až po prerokovaní Radou a schválení Imperátorom (veto cára bolo trvalé); len imperátorovi prislúcha právo meniť Základné zákony štátu, vláda sa zodpovedá len jemu, cár môže Dumu rozpustiť, resp. zastavovať jej prácu („vyhlásiť prázdniny“) a počas obdobia keď nezasadá môže vydávať dekréty so silou zákona (po zahájení zasadnutia Dumy sú jej tieto predložené na dodatočné schválenie). Je zreorganizovaná aj Štátna rada – polovicu jej členov menuje cár, polovicu delegujú šľachtické spoločenstvá, duchovenstvo, Akadémia vied a univerzity. 27.4.1906 je zahájené zasadnutie I. štátnej dumy, no už 9.7. je Duma rozpustená; podobný osud stihne ešte radikálnejšiu II. dumu (február 1907 – jún 1907); po zmenách volebného zákona v prospech bohatších statkárov a priemyselníkov je sformovaná konzervatívna III. duma (1907-1912); IV. duma (1912-1917) po vypuknutí vojny prakticky prestala zasadať a neskôr sa pod vplyvom situácie stala prakticky jedným z centier protimonarchistickej opozície.

V rokoch 1906-07 dochádza k ústupu revolučných nálad: spoločenské trenie sa usmerňuje do predvolebných bojov, zníženie sociálneho napätia na vidieku dosahuje úspešná agrárna reforma Petra A. Stolypina, ako aj ostré zákroky proti „nespokojným“.