Utilitarismus má svoje niektoré korene v Aristippovskej etike. Etymologicky pochádza z latinského utile - užitočný, alebo utilitas - úžitok. Utilitarizmus je považovaný za významný smer neskoršej empirickej etiky. Jeho vývoj je poznamenaný teóriou prirodzených práv. Medzi hlavných predstaviteľov utilitaristickej etiky patrili anglickí pozitivisti Jeremy BENTHAM (1748 - 1832) a John Stuart MILL (1806 - 1873). Bentham sa intenzívne zaujímal o sociálne podmienky svojej doby, zvlášť o prostredie nemocníc a väzníc. Tým ho zaraďujeme k predstaviteľom sociálneho utilitarizmu. Vo svojej filozofii potreby dosiahnutia čo najväčšieho šťastia pre čo najviac ľudí, by sa mal podľa neho jednotlivec usilujúci sa o vlastné šťastie naučiť prispôsobiť vlastné úsilie všeobecnému cieľu. „Príroda umiestila ľudstvo pod vládu dvoch zvrchovaných vládcov, bolesti a radosti." Mill sa snažil o zladenie požiadavky jednotlivca a spoločnosti, pričom sa prikláňa k socializmu zaručujúcemu individuálnu slobodu (Störig, 1992, s. 346). Podľa neho si „utilitaristická morálka váži u ľudí silu obetovať svoje vlastné dobro pre dobro ostatných". Odmieta však uznať, že samotná obeť je dobrá. „Obeť, ktorá nezvyšuje ani nemá tendenciu zvyšovať súčet konečného blaha, považujeme za zbytočnú" (Utilitarianism, 1863, cit. in Thomson, 2004, s. 95). Vo svojom spise O slobode považuje užitočnosť za základnú požiadavku celej etiky, no musí to byť užitočnosť v najširšom zmysle, zakladajúca sa na trvalom blahu človeka ako vývoja schopnej bytosti. Toto blaho splnomocňuje podriadiť individuálnu spontánnosť vonkajšej kontrole len v prípade tých činov jednotlivca, ktoré sa dotýkajú blaha iných (Mill, 1995, s. 16-17).

Podľa Nečasovej utilitaristická etika predpokladá, že žiadne ľudské konanie nie je vzhľadom na morálku samo o sebe dobré alebo zlé. Meradlom je dobro, ktorým sa konanie vytvára, čiže jeho následky (tento smer sa preto nazýva aj „konzekvencializmus"). Podľa klasickej formy utilitarizmu by si človek v situácii dvoch konfliktov mal počínať tak, aby z jeho konania vzišlo čo najviac dobra. Sociálny pracovník musí potom kalkulovať nielen pozitíva, ale aj negatíva a v následkoch jeho konania by pozitíva mali prevažovať (Nečasová, 1999, s. 97-98). Napríklad etické je neklamať, ale keď chorému pacientovi prospeje to, že mu nepovieme celú pravdu o jeho stave, potom je to lož mravná, správna, konštruktívna, kým pravda by v tomto prípade mohla pôsobiť deštruktívne na jeho psychiku. V tomto zmysle má potom utilitaristická etika charakter sociálneho pragmatizmu. Jestvuje však množstvo otázok, napr. ekologickej etiky, etiky technológií a hospodárstva, na analýzu ktorých nestačí utilitaristický kalkul užitočnosti, pretože v nich nejde priamo o spravodlivú distribúciu alebo problematické vzťahy účelu a prostriedkov (Anzenbacher, 1994, s. 121). Utilitarizmus môžeme chápať ako kombináciu niekoľkých princípov (Anzenbacher, 2001):

  1. princíp dôsledkov Podľa tohto princípu neexistuje žiadne konanie, ktoré by bolo správne alebo nesprávne samo o sebe. Vždy ide o to, čo konanie spôsobuje. Takto hovoríme niekedy o konzekvencionalisme, lebo čin samotný nie je ani dobrý, ani zlý, čin je. To, čo je dôležité, sú následky tohto činu, čiže jeho konzekvencie.
  2. princíp užitočnosti Kritériom konania je prospešnosť. Morálne správne konanie je to, čo spôsobí čo najväčšie dobro čo najväčšiemu počtu ľudí.
  3. princíp hedonizmu Ak akceptujeme myšlienku, že morálne správne konanie je to, čo spôsobí čo najväčšie množstvo dobra, potom je na mieste otázka, že čo je teda to dobro. V sociálnej práci je možné „dobro" relatívne jednoducho definovať ako zlepšenie kvality života klienta. To môže však viesť k tomu, že dobro si každý určuje sám.
  4. sociálny princíp Ak ide o čo najväčšie šťastie pre čo najväčší počet ľudí. Morálka nikdy nesmie byť egoistická, musí brať do úvahy záujmy a konkrétne želania iných ľudí.

V rámci utilitarizmu jestvuje široké spektrum etických teórií. Podľa agregatívnej formy utilitarizmu je najvhodnejšie také konanie, ktoré podporuje vytvorenie čo najväčšieho sumáru dobra. Aditívny utilitarizmus sa snaží o dosiahnutie čo najväčšieho dobra pre čo najviac ľudí. Rozdiel medzi týmito dvomi formami utilitarizmu má pre sociálnu prácu význam napríklad v prípadoch, keď sa treba rozhodnúť, či distribuovať fixné množstvo verejných služieb čo najväčšiemu množstvu klientov (aditívne) alebo veľkej sumy finančných prostriedkov relatívne málo klientom (agregatívne). Ďalšou formou tohto filozofického smeru je utilitarizmus konania (činov), podľa ktorého je správnosť konania určená jeho výsledkom v jednotlivom prípade. Naproti tomu utilitarizmus pravidiel berie do úvahy v dlhodobej perspektíve konzekvencie, ktoré pravdepodobne nastanú, keď sa prípad zovšeobecní a bude sa vnímať ako precedens. Napríklad pre rodinného poradcu, ktorý premýšľa o tom, či nahlásiť Oddeleniu sociálno-právnej ochrany detí ÚPSVR, že rodičia bijú svoje deti, je dôležité, aby vopred okrem iného zvážil aj to, že si takto možno uzatvorí k rodine cestu a nebude už s ňou môcť ďalej pracovať. Bude mať tiež sťažený prístup k iným potenciálnym klientom, ktorí sa o tomto prípade dozvedia (Nečasová, 1999, s. 98; por. 2008, s. 29).

Posledná zmena: Štvrtok, 4 jún 2015, 10:55