Kritický racionalizmus je smer súčasnej filozofie, či skôr metodický prístup, postoj ducha. Snaží sa vysvetliť nedokázateľnosť vedeckých teórií. Čiže neučíme sa z poznatkov a porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať existujúce vedecké teórie. Posledné zdôvodnenie nášho vedenia neexistuje. Nezostáva nám nič iného ako existujúce vedenie postupne zlepšovať tým, že ukážeme, čo je v ňom chybné. Americký filozof pôvodom z Rakúska, Karl Raimund POPPER (1902 - 1994) patrí k popredným predstaviteľom tejto filozofie 20. storočia. Jeho filozofický smer sa presadil najmä v teórii vedy. Všetky vedecké teórie sú podľa neho zásadne hypotetické. Pokrok poznania leží v tom, že výroky sú overované, chyby odhaľované a falzifikované teórie nahradzované inými teóriami (Anzenbacher, 1994, s. 241). V sociológii vystupoval Popper ako odporca totalitných ideológií, vrátane marxizmu. Úsilia naplánovať a uskutočňovať totálny koncept ľudskej spoločnosti musia podľa Poppera stroskotať a skončiť stratou slobody: „Každá snaha zriadiť nebo na zemi plodí peklo." Mali by sme sa preto vzdať utopického nároku naplniť šťastie všetkých a skôr dbať o to, aby sme zmiernili utrpenie, usilovali sa o pozitívne šťastie iných - a to je niečo, o čo by sme sa mali snažiť v užšom kruhu rodiny a priateľov (Störig, 1992, s. 510). Popperov kritický racionalizmus je postoj, ktorý pripúšťa, že „ja sa môžem mýliť, že ty môžeš mať pravdu a že my spoločne azda pravdu nájdeme. Je to presvedčenie, že aj tam, kde na seba narážajú rôzne záujmy a požiadavky, je možné o týchto návrhoch a požiadavkách argumentovať a dosiahnuť kompromis, ktorý je pre svoju spravodlivosť prijateľný pre väčšinu, keď nie pre všetkých" (Popper, Falsche Propheten, 1958, In Anzenbacher, 1994, s. 241). Podľa Poppera etika nie je veda, pretože nemá racionálny základ. Nemôžeme dokázať správnosť akéhokoľvek etického princípu alebo dokonca argumentovať v jeho prospech spôsobom, ktorým argumentujeme na podporu vedeckého vyjadrenia (Popper, The Open Society and its Enemies, 1966, In Gluchman, 2008, s. 24). Pre teóriu sociálnej práce je zaujímavá jeho myšlienka, ktorá nás nabáda nedôverovať všetkým, ktorí nám ako konečný cieľ predostierajú šťastie, ale prikazuje nasledovať tých, ktorí nám sľubujú zlepšenie, ktoré možno dosiahnuť postupne. Popper veril v dialóg medzi ľuďmi, ktorí sú už k nemu pripravení. Pripravenosť k dialógu je jeho základná myšlienka. Predpokladáme, že touto pripravenosťou mal Popper na mysli to, že každý partner dialógu by mal byť pripravený korigovať niečo vo svojich vlastných predstavách, keď mu niekto iný dokáže, že nemá pravdu.

Na Popperovo dielo nadviazal jeho žiak, nemecký filozof Hans ALBERT (nar. 1921). Podľa jeho kriticko-racionalistickej koncepcie sa v sociálnej oblasti kladú predovšetkým štyri nesporné ciele, ktoré môžu byť interpretované ako regulatívne idey: mier, blahobyt, sloboda a spravodlivosť. Oni vytvárajú vzťažný rámec, v rámci ktorého treba kriticky skúmať etické systémy a jednotlivé normy (Anzenbacher, 1994, s. 241-242). Podľa H. Alberta vyúsťuje každý pokus o posledné zdôvodnenie akéhokoľvek výroku vo forme normy do troch situácií:

  1. regressus in infinitum (nekonečný regres), vnímaný ako tzv. návrat bez konca, bezvýchodiskový postup, pokračovanie do nekonečna, resp. nedôjdenie k nijakému poslednému dôvodu.
  2. circulus vitiosus (tzv. bludný kruh alebo uzavretý kruh) dogmatické prerušenie zdôvodňovacieho postupu.
Posledná zmena: Štvrtok, 4 jún 2015, 10:59