Diskurz má vo filozofii rôzne definície. Pojem do filozofie zaviedol R. Descartes. V súčasnosti sa môže chápať ako usporiadaný súbor viet (výrokov, alebo výpovedí) o danom predmete. Ide o veľmi konkrétnu podobu vedenia. Diskurz môže byť aj pravidlami riadená prax, ktorá vytvára súvislý systém výpovedí, čiže foriem vedenia, ako napr. medicína, psychiatria a aj sociálna práca. Za hlavných predstaviteľov tohto myšlienkového smeru v etike sú považovaní nemeckí filozofi Karl-Otto APEL (nar. 1922) a Jürgen HABERMAS (nar. 1929). Diskurzívna etika je ďalším pokusom racionálneho zdôvodnenia univerzálnych etických pravidiel a morálnych noriem, ale aj reflektovaním nových technológií. Podľa Stekauerovej (2008, s. 240) ide o pokus rozumového zdôvodnenia morálky prostredníctvom argumentatívneho intersubjektívneho diškurzu (dialógu, rozpravy, alebo diskusie).

Vo veku vedy, atómových zbraní a jadrovej energie môže mať konanie jednotlivca dôsledky pre celé ľudstvo a všetok pozemský život. To vyžaduje etické meradlá pre všetkých ľudí. Etika, ktorá má platiť pre celé ľudstvo, sa podľa neho nemôže zakladať na inštitúcii, náboženstve a tradícii, lebo tieto sú v rôznych národoch, spoločnostiach a kultúrach odlišné. Na rozdiel od Kanta hľadá Apel najvyššiu inštanciu nie v rozume, ale v spoločenstve rozumných ľudí. Kto uplatňuje nejaké práva (napr. na ochranu života, či interrupcie) vyhlasuje tým určité nároky voči druhým. Je preto povinný ospravedlniť svoje nároky pred druhými, a naopak, vyrovnať sa s nárokmi iných, a to prostredníctvom argumentačného intersubjektívneho diškurzu. Vstupuje do komunikatívneho spoločenstva, do zmysluplnej výmeny argumentov, viazanej na isté pravidlá. Účasť na diškurze predpokladá rovnoprávnosť zúčastnených, solidárnosť, schopnosť diskutovať, rešpekt voči iným a podobne (Störig, 1992, s. 511-513).

Podľa samotného Apela sa pod diskurzívnou etikou rozumie etika dvoch stupňov. Filozofické zdôvodnenie možno nájsť len pre formálno-procedurálny princíp argumentačnej tvorby konsenzu (v teoretických a praktických diškurzoch). Všetko ostatné - teda všetky obsahovo určené tézy pre zdôvodňovanie noriem, resp. ich legitimáciu, rovnako aj všetky teoretické domnienky, ktoré sú pritom predpokladané - to všetko by malo byť v princípe delegované na druhý stupeň diškurzu. V prípade etiky na stupeň praktických diškurzov, na ktorých môžu byť v situačne podmienenej diskusii prinajmenšom v zastúpení vnesené záujmy všetkých zúčastnených a poznanie všetkých expertov. Diskurzívna etika musí klásť dôraz na to, aby v rovine praktického diškurzu neboli zisťované len záujmy všetkých zúčastnených, ale aby ich oni sami, resp. ich zástupcovia, mohli vzťahovať na stále sa zlepšujúce poznanie o očakávaných dôsledkoch a vedľajších dôsledkoch tých noriem, ktoré majú byť zdôvodnené (Apel, 1988, s. 270-274).

Habermas je známy ako predstaviteľ teórie komunikatívneho konania. Inštrumentálne konanie sa najviac prejavuje vo sfére reklamy a politiky, je orientované „technickými" pravidlami. Komunikatívne konanie je prirodzené a spravodlivé, nezávislé od moci, primárne orientované na porozumenie, poskytujúce zvnútornené (spoločenské) normy, preto je základným predpokladom diskurzívnej etiky. Podľa Stekauerovej (2008, s. 242) možno Habermasov relacionizmus komunikatívneho konania rozlíšiť na:

  • symetrické vzťahy nekomunikatívne (rovnocenná neschopnosť vzájomne komunikovať);
  • symetrické vzťahy komunikatívne (rovnocenná schopnosť vzájomne komunikovať);
  • asymetrické vzťahy komunikatívne (nerovnocenná schopnosť vzájomne komunikovať).

Asymetria môže byť pritom negatívna (nadradenosť, panský vzťah) a pozitívna, napr. dualizácia človek - príroda. Nečasová v súvislosti s diskurzívnou etikou uvádza van der Laana, ktorý aplikuje Habermasovu etiku na sociálnu prácu, pričom rozlišuje perspektívu systému a perspektívu životného sveta. Sociálni pracovníci sa môžu nachádzať v situácii, keď nároky klientov môžu byť predmetom diskusie a východiskom je spoločná situácia. Častejšie však pracujú v rámci systémovej perspektívy, ktorej je vlastný nátlak na klienta. Ich povolanie totiž nesie zodpovednosť nielen za klienta, ale aj za spoločnosť. Sociálni pracovníci majú zodpovednosť, ktorá vychádza jednak z ich postavenia v rámci systému sociálneho štátu, rovnako aj z nezávislého postavenia. Zaujímajú pozíciu stredu medzi štátom a občanom. Z aspektu systému im prináleží riadiaca funkcia a núti ich ku strategickému konaniu. Z pohľadu životného sveta im náleží funkcia pomoci, kde ide o komunikatívne konanie. Sociálnemu pracovníkovi teda nezostáva nič iné, len ovládať prechody medzi strategickým a komunikatívnym konaním (Laan, 1998, cit. in Nečasová, 2008, s. 35-37). Habermasov výskum vyúsťuje do jeho teórie komunikatívnej kompetencie. Niekedy hovoríme aj o tzv. etike diskurzu, ktorá sa snaží rozvíjať východisko zdôvodňovania takých zásad, ktoré by umožnili nenásilné, racionálne a všeobecne akceptovateľné riešenie konfliktov. Tento princíp by sa mal dodržiavať vo všetkých verejných aktivitách, v ktorých sa rozhoduje o sociálnych a politických otázkach. Diskurzívna etika chápe tento princíp ako kultúrne a časovo nezávislý, rovnako platný pre všetky rozumné bytosti.

Posledná zmena: Štvrtok, 4 jún 2015, 10:59