Hodnota je všeobecný pojem pre všetko, čo si ceníme, vážime, čo považujeme za dôležité a významné pre človeka. Z hľadiska pomáhajúcich profesií patria hodnoty medzi základné piliere, na ktoré sa pri pomoci iným môžeme odvolať.

Podľa Matouška (2003) hodnoty vychádzajú z morálky a možno ich definovať ako všetko, čo považujeme za významné a dôležité. Sú to mravné štandardy, ktoré majú vplyv na naše rozhodnutie pre jednu z možných alternatív konania. Mravné hodnoty sa členia na:

  • hodnoty mravného vedomia (pojmy, idey, pravidlá, princípy),
  • hodnoty povahových vlastností človeka (pracovitosť, svedomitosť, pravdovravnosť, rozvážnosť a pod.),
  • hodnoty medziľudských vzťahov (láska, priateľstvo, kolegialita, solidarita a pod.),
  • hodnoty ľudského konania (dobrý skutok, dobromyseľnosť, charita a pod.).

Dôležitou otázkou mravných hodnôt je otázka ich platnosti a podľa toho existujú:

  • všeľudské morálne hodnoty v časovej i priestorovej dimenzii,
  • morálne hodnoty platné pre určité úseky ľudskej histórie,
  • spoločenské a morálne hodnoty viažuce sa len k jednej situácii alebo udalosti.

Niektoré hodnoty rešpektuje celá spoločnosť vo svojej časovej a priestorovej dimenzii, iné takúto platnosť nemajú a sú len hodnotami určitej skupiny alebo jednotlivca. V živote každého človeka ovplyvňuje prienik rôznych systémov hodnôt, s ktorými sa bežne stretávame. Fischer (2010) ich rozdelil na:

Osobné hodnoty

Osobné hodnoty vstupujú do riešenia etického problému ako prvé východisko, z ktorého by človek v ideálnej situácii daný problém sám za seba riešil. Osobnou hodnotou môže byť dôvera v človeka, primárna snaha pomôcť skôr než odmietnuť, snaha o to nenechať za sebou nevyriešenú úlohu, ochota k obetovaniu a iné. Inde naopak pôjde o prirodzenú lenivosť, o opatrnosť k riskovaniu, starosť o vlastnú bezpečnosť, či o slabosť pre určitý druh klientov. K osobným hodnotám patrí aj vlastný pohľad na svet, vlastný príbeh sociálneho pracovníka, ktorý mu umožňuje pristupovať k profesii predovšetkým ako k svojmu osobnému poslaniu.

Spoločenské hodnoty

Každodenný život spravidla neumožňuje odstup od spoločenského diania. Spoločenské hodnoty sa prejavia napr. v individuálnej práci s klientami alebo v legislatíve, v zmluvách, profesijných kódexoch či strategických plánoch jednotlivých organizácií. Tieto hodnoty tiež prenikajú aj medzi osobné hodnoty, preto by sme ich nemali prijímať nekriticky.

Legislatívne hodnoty

Právo a legislatíva sú hodnotovou rovinou, ktorú možno pozitívne identifikovať vďaka systému zákonov. Je však treba mať na mysli i ten fakt, že legislatíva je predmetom spoločenského vývoja, v ktorom hrá svoju rolu i výskyt ojedinelých neštandardných prípadov.

Profesijné hodnoty

Kódexy nemávajú záväznosť právneho charakteru, avšak profesijné organizácie (napr. ASVSP) môžu mať určitú možnosť výkon profesie konkrétneho pracovníka alebo inštitúcie komentovať a ovplyvniť. Ich zmyslom je predovšetkým chrániť ako klienta, tak napr. sociálneho pracovníka tým, že stanoví hranice, v ktorých pracovník svoju profesiu vykonáva. Dôsledné premyslenie vzťahu profesijných a osobných hodnôt sociálneho pracovníka už počas odbornej prípravy by malo predchádzať situáciám, v ktorých by oprávnene predpokladané profesijné hodnoty mali ustupovať osobným hodnotám pracovníka.

 Mátel (2012) upozorňuje na kľúčové profesijné hodnoty, ktorých výber je v rámci jednotlivých profesií pomerne zložitý a závisia od množstva faktorov. Bývajú ťažiskom profesijného etického kódexu v danej krajine alebo inštitúcii. Kľúčové hodnoty pomáhajúcich profesií pritom nie sú nemennými veličinami, ale podliehajú mnohým zmenám v spoločnosti i v samotnej profesii.

Viktor E. Frankl (2006) rozčlenil hodnoty na tri skupiny:

  • postojové - človeku je dané, že môže zaujímať postoj
  • tvorivé - človek môže počas života tvoriť, pracovať
  • zážitkové - človek môže v každom okamihu prežívať

Matoušek (2003) medzi proklamované hodnoty v sociálnej práci zaraďuje:

  • jedinečnosť každej ľudskej bytosti
  • nárok na slobodu
  • nárok na spravodlivosť
  • povinnosť zodpovednosti voči spoločnosti, ktorá je spojená s nárokom na spoločenskú solidaritu.

Hodnotové základy sociálnej práce podľa Gordona (In Matoušek, 2003):

  • spoločnosť venuje svoj záujem v prvom rade jednotlivcovi,
  • jednotliví ľudia v spoločnosti sú na seba navzájom závislí,
  • títo jednotlivci sú za seba navzájom zodpovední,
  • každý človek má obdobné ľudské potreby, zároveň je každý človek jedinečný a líši sa od ostatných,
  • základným atribútom demokratickej spoločnosti je umožnenie realizácie plného potenciálu každému jednotlivcovi a zároveň zodpovednosť každého vzhľadom k spoločnosti, čo sa prejavuje aktívnou účasťou na živote spoločnosti,
  • spoločnosť má povinnosť zabezpečiť, aby prekážky tejto sebarealizácie mohli byť prekonané alebo aby im bolo možné predísť.

Odlišným spôsobom zhrnul základné hodnoty L. C. Clark (In Matoušek, 2003) a vyvodil tzv. pravidlo pre dobrú prax:

  • rešpektovanie klienta (úcta),
  • úprimnosť, otvorenosť a dôvernosť vo vzťahu s klientom,
  • vzdelanosť a zručnosť pracovníka,
  • starostlivosť a ochota pracovníka,
  • účinnosť a užitočnosť,
  • oprávnenosť (legitimita),
  • spolupráca a zodpovednosť,
  • autorita a váženosť (dobré meno) .

Tieto pravidlá sú úzko späté so základnými atribútmi profesie, vrátane etického kódexu.

Nečasová (2010) považuje hodnoty v sociálnej práci za veľmi dôležité, čo zdôvodňuje tým, že určujú nielen povahu samotnej sociálnej práce, povahu vzťahu medzi sociálnym pracovníkom a všetkými ďalšími zúčastnenými v procese pomáhania (kolegovia, spoločnosť a pod.), ale zároveň sú dôležité pri riešení etických dilem. Skúmaniu hodnôt v sociálnej práci, resp. v pomáhajúcich profesiách sa v súčasnosti venujú viacerí odborníci, ako americký profesor F. Reamer (2008), britskí špecialisti S. Banksová (2006), L. Parrot (2010), v Čechách M. Munzarová (2005), H. Haškovcová (2001), v SR M. Dávideková (2008), A. Mátel (2012).

Práve Reamer (In Mátel, 2012) identifikoval z hľadiska vývoja hodnôt v sociálnej práci šesť základných hodnotových orientácií:

  1. Paternalistická orientácia - založená na predpoklade, že verejným poslaním je pozdvihnúť charakter klientov, umožniť im viesť čestný, prospešný a zárobkovo činný život (napr. pomoc hladným, bezdomovcom, nezamestnaným a chudobným mobilizovaním ich vnútorných zdrojov).
  2. Orientácia na sociálnu spravodlivosť - rovnosť príležitostí, prerozdelenie bohatstva, pomoc sociálneho zabezpečenia a služby.
  3. Náboženská orientácia - pretransformovať náboženské presvedčenie do zmysluplných sociálnych služieb.
  4. Klinická orientácia - objavila sa v súvislosti s etickými dilemami, ktoré sa vynorili v priamej (klinickej) práci s jednotlivcami, rodinami a skupinami (Informovaný súhlas, paternalizmus, komunikovanie pravdy, konflikt záujmov, súlad so zákonmi a smernicami). Primárne zdôrazňuje prospech klientov (jednotlivcov, rodín, skupín, komunít).
  5. Defenzívna orientácia - primárne zameriava pozornosť na riziká práce a ochranu pracovníkov. Dominuje v nej záujem o zodpovednosť a narastajúce riziko súdnych sporov.
  6. Amoralistická orientácia - jej principiálnou črtou je absencia konceptov založených na hodnotách alebo normatívoch.

Americká Národná asociácia sociálnych pracovníkov identifikovala šesť kľúčových hodnôt pre vykonávanie sociálnej práce, ktoré sú súčasťou etického kódexu NASW (2008):

  1. služba
    • Prvoradým cieľom sociálnych pracovníkov je pomáhať ľuďom v núdzi a odstraňovať sociálne problémy.
  2. sociálna spravodlivosť
    • Sociálni pracovníci odstraňujú sociálnu nespravodlivosť.
  3. dôstonjosť a hodnota človeka
    • Sociálni pracovníci rešpektujú dôstojnosť a hodnotu osoby.
  4. dôležitosť ľudských vzťahov
    • Sociálni pracovníci rozpoznajú ústrednú rolu ľudských vzťahov.
  5. integrita
    • Sociálni pracovníci sa správajú dôveryhodne.
  6. kompetencia
    • Sociálni pracovníci pracujú v rámci svojej oblasti kompetencií, pričom rozvíjajú a zdokonaľujú svoju profesionálnu kvalifikáciu.

Možno súhlasiť s Brnulom (2011), ktorý k týmto hodnotám pridal hodnotu prosociálnosti, resp. lásky k blížnemu. Keďže súčasná doba v niektorých prípadoch práve s touto hodnotou ostro kontrastuje, považuje za potrebné zdôrazniť prosociálnosť sociálneho pracovníka. Kišš (2006) sa k tejto téme vyjadril takto: „poskytovanie sociálnych služieb nemožno oddeliť od lásky. Možno sú iné povolania, ktoré natoľko lásku k blížnemu nevyžadujú. Dajú sa robiť aj zo sebeckých motívov a čisto zištne. Ale tam, kde by sociálny pracovník vykonával svoju službu bez lásky k svojmu klientovi, čisto zo zištných dôvodov, to by bola veľmi biedna sociálna starostlivosť."

S hodnotovým systémom klienta sa môžeme zoznámiť niekoľkými spôsobmi - rozhovorom o jeho rodine, práci, záujmoch, cieľoch, potrebách, počúvaním členov rodiny a priateľov klienta a preskúmaním dostupných záznamov klienta, ktoré nám môžu odhaliť jeho osobné hodnoty (Kutnohorská, 2007).

Každopádne, vzťah sociálneho pracovníka ku klientovi (tiež jeho blízkym a kolegom) je podmienený jeho osobnými hodnotami, hodnotami profesie a hodnotami danej spoločnosti. Samozrejme, že je ovplyvnený hodnotovým systémom klienta samotného (Kutnohorská a kol., 2011).

V sociálnej práci dochádza predovšetkým ku stretu profesijných a osobných systémov hodnôt - inými slovami ide o stret toho, čím sociálny pracovník žije ako súkromný občan a toho, čo zastáva ako vykonávateľ spoločensky definovanej profesie.

 „Do profesionálnej práce sa premieta celý pracovníkov prístup k životu a ľuďom." Ide o to poukázať na to, ako hlboko sme vo svojej práci ovplyvnení tým, čo si myslíme o svete a ľuďoch. To je tiež jeden z dôvodov, prečo pracovníci v rôznych profesiách zaujímajú úplne odlišné postoje a vytvárajú protichodné teórie (Úlehla, 2003).

Posledná zmena: Štvrtok, 4 jún 2015, 11:14