Jeden z výstižných výrokov postmodernej doby znie: „Nie je nič nepotrebnejšie ako včerajšie noviny". Nejde tu o popieranie významu histórie ani dejinných udalostí, ale o potrebu neustáleho reflektovania súčasného diania v spoločnosti. Sociálna práca ako profesia, vedná disciplína i odbor vzdelávania je pomerne mladá, ale práve tým, že sa neustále snaží pružne reagovať na aktuálne potreby svojich klientov - ktorými môžu byť jednotlivec, rodina, komunita, organizácia alebo spoločnosť - sa stáva jednou z najdynamickejších profesií súčasnosti. Čím promptnejšie a adresnejšie reaguje na dianie v spoločnosti, tým účinnejšie môže ponúkať preventívne opatrenia a systematickú pomoc pri riešení negatívnych dopadov sociálnych udalostí.

Otázkou je, či sa dynamické zmeny v spoločnosti dotýkajú aj základných hodnôt, mravných princípov a jednotlivých etických zodpovedností. Na túto otázku by rozličným spôsobom odpovedali jednotlivé filozofické smery etiky. V každom prípade to, čo sa mení nezávisle od filozofických koncepcií, sú (Mátel, 2012):

  • nové globálne etické témy nadväzujúce na rozvoj technológií alebo nových sociálnych udalostí (napr. bioetické otázky v súvislosti s rozvojom génového inžinierstva; etika internetovej komunikácie; rozvoj medzinárodného terorizmu a potenciálne zneužívanie charitatívno-sociálnej práce s týmto zámerom);
  • nové etické problémy a dilemy súvisiace s výkonom profesie (napr. otázka zodpovednosti zariadení sociálnych služieb za prípravu nových sociálnych pracovníkov, ktorá sa môže identifikovať ako etická povinnosť spolupráce so školami sociálnej práce);
  • meniace sa hodnotové orientácie (napr. v sociálnej práci opúšťanie paternalistickej a náboženskej orientácie smerom na klinickú orientáciu, orientáciu na sociálnu spravodlivosť, resp. najaktuálnejšie na oprávnenú defenzívnu orientáciu, kde sa popri priorite práv klientov zohľadňujú aj práva sociálnych pracovníkov);
  • identifikovanie a formulovanie všeobecných ľudských práv (napr. akcentovanie antidiskriminačného prístupu, práva na prácu, práva na sexuálnu orientáciu);
  • identifikovanie a formulovanie etických princípov v profesijnej činnosti založených na nových výskumoch a teóriách (napr. holistický prístup, dôraz na silné stránky klienta);
  • rozvoj a transformácia sociálnych služieb (napr. na Slovensku v náhradnej rodinnej starostlivosti prechod od ústavnej starostlivosti k rodinnému typu náhradnej výchovy);
  • zmeny legislatívy, ktorá vytvára aj akýsi „minimálny štandard správania", záväzný aj pre profesijnú etiku (napr. legislatíva týkajúca sa diskriminácie, korupcie, ochrany osobných údajov, na Slovensku aj definovania sociálneho pracovníka podľa zákona č. 448/2008 Z. z.);
  • hoci viaceré etické hodnoty a princípy sociálnej práce môžu byť nadčasové, spôsob ich formulovania podlieha zmenám v myslení a jazyku danej spoločnosti i profesijnej komunity (napr. spojenie „pomoc k svojpomoci" býva nahrádzaný výrazom posilnenie a zmocnenie, čomu zodpovedá v anglickom jazyku pojem empowerment).

Z vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že každý etický kódex je časovo limitovaným dokumentom, ktorý vyžaduje systematickú evaluáciu. Zodpovednosť zaň nesú v prvom rade samotní sociálni pracovníci, ktorým má deontologický kódex pomáhať pri výkone povolania. Aby etický kódex bol dokumentom, ktorý napĺňa všetky stanovené ciele, musí byť pravidelne revidovaný a aktualizovaný.

Záverom kapitoly zopakujeme myšlienku kanadského etického kódexu sociálnej práce, že „samotný etický kódex nemôže garantovať etické správanie. Toto vychádza z individuálnej zodpovednosti sociálnych pracovníkov."

Posledná zmena: Štvrtok, 4 jún 2015, 11:19