Sociálny pracovník sa ako každý iný človek neustále rozhoduje, a tým mnohokrát ovplyvňuje osudy ľudí. Výkon jeho profesie ho často stavia pred situácie, v ktorých nie je jednoduché sa rozhodnúť a navyše tieto situácie v sebe nesú etický rozmer. V tejto časti sa zameriame na rozhodovanie, špecifickejšie na etické rozhodovanie sociálneho pracovníka a jednotlivé modely etického rozhodovania.

Rozhodovaním rozumieme proces výberu jednej z viacerých alternatív. Etickým rozhodovaním chápeme proces výberu z alternatív vyplývajúcich z hodnôt sociálnej práce, etických princípov (odvodených z týchto hodnôt) a etickej zodpovednosti sociálneho pracovníka voči klientom, kolegom, pracovisku, spoločnosti a profesii, zadefinovanej etickým kódexom sociálnych pracovníkov, resp. sociálnej práce. Zjednodušene možno etické rozhodovanie sociálnych pracovníkov charakterizovať ako uvedomelé prijímanie rozhodnutí v súlade s profesijnou etikou.

Vo všeobecnosti podľa Daniela (2002) možno rozhodovací proces vymedziť nasledovne:

  • problém (jeho objavenie a špecifikovanie) - je to najzávažnejšia časť v rozhodovaní,
  • generovanie myšlienok a nápadov,
  • hodnotenie jednotlivých myšlienok a nápadov,
  • výber najlepšieho riešenia problému,
  • realizácia daného výberu - rozhodnutie.

Existuje však viacero modelov rozhodovania. V teórii rozhodovania vládnu dva základne smery, ktorými sú teória racionálneho rozhodovania a psychologická teória rozhodovania.

V sociálnej práci môže mať rozhodovanie viacero podôb. O subjektívnom štýle etického rozhodovania hovoríme, ak je rozhodovanie sociálnych pracovníkov založené na ich intuícii, ktorá je zakorenená v ich vlastnom zvnútornenom kódexe. Toto môže viesť k zaujatým neobjektívnym riešeniam, ktoré spočívajú na pracovníkových osobných hodnotách. Tento štýl nezvažuje podstatné morálne otázky týkajúce sa situácie (Fosteret al., 1993). Rozhodovanie založené na „technických zručnostiach" je rozhodovanie sociálnych pracovníkov, ktorí sa spoliehajú na pravidlá, záväzky a politiku organizácie. Rozhodovanie opierajúce sa o smernice, organizačné vplyvy alebo právne záväzky, ktoré poskytujú návod na riešenie, môžu mať za následok zvýhodnenie rozdielnych prioritných záujmov pracovníkom. To môže viesť k rozdielnemu spôsobu konania (Joseph, 1992).

V tejto súvislosti sa často zmieňuje rozdiel medzi defenzívnou a reflexívnou praxou:

  • defenzívna prax - sociálny pracovník koná podľa predpisov a plní svoje povinnosti určené zamestnávateľom a zákonom. Pokiaľ sa pridŕžal predpísaných pravidiel, nikto ho nemôže obviniť. Predpisy ho tak na jednej strane obmedzujú, na druhej strane chránia pred vlastnou zodpovednosťou. Sociálni pracovníci sa stávajú „technickými vykonávateľmi" požiadaviek,
  • reflexívna prax - sociálny pracovník, ktorý je schopný reflektovať prax, dokáže nielen identifikovať etické dilemy a konflikty v praxi, ale i to ako vznikajú. Je si istejší svojimi osobnými hodnotami, hodnotami profesie i tým, ako ich prejavovať v praxi. Snaží sa o integráciu znalostí, hodnôt a schopností a ich využívanie v praxi. Je schopný sa vyrovnať s neistotou, ktorá sociálnu prácu sprevádza a je pripravený niesť riziko. Uvedomuje si, že profesijné hodnoty, osobné hodnoty a hodnoty zamestnávateľa môžu byť v konflikte. Takýto sociálny pracovník je autonómnou osobnosťou, ktorá je schopná niesť morálnu zodpovednosť za svoje rozhodnutie. (Banks, 2006).

„Väčšina rozhodnutí v sociálnej práci zahŕňa komplex etických, technických, právnych, ale i politických faktorov, ktoré sú vzájomne prepojené. Záleží na osobnosti sociálneho pracovníka, ako vníma situáciu, ako je skúsený v morálnom rozhodovaní a aká je jeho osobná hierarchia hodnôt, aké sú jeho určité stále vlastnosti osobnosti, ktoré typ rozhodnutia do značnej miery ovplyvňujú. Nemalú úlohu zohráva aj kontext, v ktorom sa sociálna práca vykonáva" (Nečasová, In Matoušek a kol., 2003, s. 24; Daniel, 2002).

Zložité situácie, v ktorých sociálni pracovníci musia rozhodovať sú označované ako etické dilemy. Banks (2006) rozlišuje etické problémy a etické dilemy. Etické problémy poníma ako situácie, v ktorých je evidentné, ako by mal pracovník konať, ale rozhodnutie konať takýmto spôsobom sa mu osobne prieči. Etické dilemy chápe ako tenzné situácie, kedy sa pracovník nevie rozhodnúť medzi dvomi či viacerými alternatívami, z ktorých ani jedna nie je optimálna a predstavujú konflikt morálnych hodnôt či noriem (Banks, 2006; Kutnohorská, 2007; Reamer, 2006).Podľa Navrana (1998, In Mihinová, 1998, s. 1) pracovníkovi nie je jasné, ktoré rozhodnutie bude prijateľnejšie a prináša mu to stres a napätie. Situácie, ktoré niekto vníma ako etický problém, môže iný považovať za etickú dilemu. Záleží na každom sociálnom pracovníkovi, ako posudzuje danú situáciu, či ktoré etické hodnoty priorizuje (Banks, 2006).

Wark a Krebs (1996, In Dvořáková, 2007, s. 46) identifikovali 6 dilematických situácii, ktoré ľudia vo svojom živote prežívajú, rovnako ako ich vo svojej práci môžu zažívať aj sociálni pracovníci:

  • Filozofická dilema - je vždy neosobná. Ide o abstraktnú, hypotetickú dilemu, ktorá sa priamo nedotýka človeka, ani jeho blízkych, ale v bežnom živote sa o nej často diskutuje (napr. eutanázia, trest smrti).
  • Antisociálna dilema - reakcia na priestupok - týka sa rozhodnutia ako reagovať na priestupok, nespravodlivosť, či porušenie pravidiel. Situácia sa priamo dotýka aktéra situácie (napr. kolega nesplnil oznamovaciu povinnosť).
  • Antisociálna dilema -reakcia na pokušenie - jedinec je vystavený pokušeniu dosiahnuť svoje potreby, naplniť túžby či dosiahnuť určitý zisk nepoctivým, nemorálnym, nespravodlivým spôsobom (napr. ponuka úplatku za uprednostnenie klienta).
  • Sociálny nátlak na porušenie vlastných hodnôt alebo identity - jedinec je pod tlakom inej osoby alebo skupiny, aby sa zapojil do konania, ktoré porušuje jeho vlastné hodnoty (napr. naliehanie kolegov na rešpektovanie „morálky" v zariadení).
  • Prosociálna dilema- reakcia na protichodné požiadavky-dvaja alebo viacero ľudí kladie na jedinca protichodné, vylučujúce sa požiadavky, často s dôsledkami pre ich vzťah. Jedinec sa musí rozhodnúť komu pomôže alebo koho očakávania naplní (napr. matka vyžaduje úprimnosť a brat uchovanie tajomstva).
  • Prosociálna dilema - reakcia na potreby ostatných - jedinec cíti konflikt, či je alebo nie je zodpovedný za určité proaktívne konanie na podporu druhého človeka. Zvažuje aké sú jeho povinnosti, či zodpovednosť k tomuto človeku (napr. zobrať kľúče od auta opitému kamarátovi).

Banks (2006) určila 4 hlavné typy problémov, ktoré môžu vyústiť v etické problémy či etické dilemy:

  • problémy týkajúce sa individuálnych práv a blahobytu (welfare),
  • problémy týkajúce sa verejného blahobytu (welfare),
  • problémy týkajúce sa rovnosti, rozdielnosti a štrukturálneho utláčania,
  • problémy týkajúce sa profesionálnej role, hraníc a vzťahov.

Posledným problémom sa zaoberá aj Úlehla (1999). Charakterizuje pozície sociálneho pracovníka z hľadiska toho, či vo svojej práci preberá viac kontrolu alebo ponúka pomoc. Súhlasíme s jeho názorom, že poslaním sociálnej práce je viesť dialóg medzi tým, čo chce spoločnosť vo svojich normách a tým, čo si praje klient. Pracovníkovou profesionalitou je tak vedieť byť prostredníkom medzi normami spoločnosti a presvedčením klienta. Keďže sa obe tieto krajnosti menia, pozícia prostredníka je stále iná. Sociálneho pracovníka vnímame ako profesionála, ktorého súčasťou práce je ponúkanie pomoci, ako aj preberanie kontroly. Nie je možné podľa nás tieto zložky striktne oddeliť, oba spôsoby práce sa vzájomne dopĺňajú a prelínajú. Iba reflexia situácie, jeho role a vzťahu s klientom môžu pracovníkovi napomôcť pri rozhodovaní ako postupovať v práci.

Vo všeobecnosti etické dilemy, s ktorými sa stretávajú sociálni pracovníci možno rozdeliť do dvoch skupín:

  • etické dilemy priamej praxe - patria sem etické dilemy v práci s jednotlivcami, rodinami, malými skupinami. Medzi najvýznamnejšie oblasti, ktoré sa stávajú predmetom etických dilem patrí dôvernosť a súkromie, sebadeterminácia a paternalizmus, profesionálne hranice a konflikt záujmov, vzťah medzi profesijnými a osobnými hodnotami a ukončenie poskytovania služieb.
  • etické dilemy nepriamej praxe - týkajú sa aktivít ako plánovanie, administratíva, výskum, hodnotenie, organizovanie, či sociálna politika (Reamer, 2006).

Nečasová a Musil (2008) na základe empirického skúmania a argumentov iných autorov konštatujú, že kľúčovú úlohu v procese vzniku a zvládania dilem práce s klientom zohráva morálna orientácia sociálnych pracovníkov. Pokiaľ sociálni pracovníci neprežívajú morálne dilemy, tak to môže byť z troch dôvodov:

  • dôsledok „morálnej necitlivosti" a „neuvedomovania si morálnej povahy danej situácie",
  • efekt „jasných hodnotových priorít", ktoré umožňujú „jasnú voľbu",

Prejav stavu, ktorý je vyvolaný „rutinou" - morálna problematickosť určitej situácie sa môže vytratiť, len čo sa ustáli vzor postupu riešenia (Fleck-Henderson, 1991;Scott, 2001).

Posledná zmena: štvrtok, 4 júna 2015, 11:20