Jedným zo základných vlastností, ktoré odlišujú povolania od mnohých iných oblastí ľudskej činnosti je úroveň etických noriem očakávaných od širokej verejnosti. Čo viac môže verejnosť všeobecne očakávať od pracovníka vykonávajúceho určité povolanie ako to, že má právo na postih, ak sú tieto normy porušené.

Domnievame sa, že táto rozlišovacia vlastnosť je životne dôležitá v oblasti sociálnej práce, a to hneď v prvom kontakte s klientom pre udržanie dôvery v ďalšej spolupráci, ktorá vyžaduje dodržanie najvyšších štandardov profesionálneho správania. Extrémne prípady neetického správania sú protiprávne, a preto ľahko rozpoznateľné podľa odkazov na právne predpisy.

Správne etické správanie sa prejavuje v postoji mysle a zámeroch, ktoré sú zapojené, rovnako ako vnímanie týchto zámerov zo strany ostatných. Prvým krokom k zabezpečeniu vysokých štandardov etického správania je byť si vedomý, kde potenciálne konflikty môžu nastať. Tak schopnosť rozpoznať, kedy dilema môže existovať, je lepšie, aby ju bolo možné sledovať tým, že stanovuje objektívne priebeh akcie, ktorá sa úplne vyhýba a rieši tieto dilemy.

Podľa zásad uvedených v Etickom kódexe pre sociálnych pracovníkov, ktoré sú stanovené Medzinárodnou federáciou sociálnych pracovníkov (IFSW), sú to pokyny týkajúce sa profesijnej etiky, ktoré stanovujú štandardy etického správania očakávané od všetkých členov (vrátane študentov), bez ohľadu na to, či sú zamestnancami, osobami samostatne zárobkovo činnými, riaditeľmi v oblasti sociálnej práce. Hoci tieto pokyny stanovené etickými normami a nasledujúce praktické prípadové štúdie nám ilustrujú možné dilemy a vhodnosť opatrenia v súlade s etickým kódexom.

Profesionálny etický kódex je záväzný pre členov profesijných organizácií. Vypovedá o tom, ako členovia premýšľajú a následne sa podľa toho rozhodujú. Etický kódex nemôže ani zaručiť etické správanie, ani vyriešiť všetky etické otázky a spory (COREY et al., 2003). Účelom etického kódexu je podporovať zodpovednosť prostredníctvom riadneho etického správania. Etické kódy pomáhajú viesť odborníkov, aby sa ochránili pred neetickým správaním a zaistili tak dobré životné podmienky pre svojich klientov (Herlihy - Corey, 1996). Je dôležité, mať etický zmysel toho, čo môže byť považované za konflikt medzi myšlienkami a štandardmi (American Society, 2003). Teraz si môžete pomyslieť, „lenže v praxi je to v rozpore uvažovať nad tým, či je to rozumné alebo nerozumné, zodpovedné alebo nezodpovedné, etické alebo neetické, keď je nutné sa riadiť podľa platnej legislatívy". Etický kódex napomáha riešiť konflikty a tak zaistiť odbornú zodpovednosť. Kódex pomáha odlíšiť pravdu od zla, čo má priamy vzťah k rozvoju profesionality (Kasar - Clark, 2000).

Primárnou zodpovednosťou profesionála pôsobiaceho v sociálnej oblasti je podporovať blahobyt jednotlivca, rodiny, komunity či širšej verejnosti. To znamená, poskytovať výkon sociálnej činnosti spravodlivo, používať relevantné informácie a služby pre každého klienta, bez ohľadu na kultúrne zázemie, pohlavie, zdravotné postihnutie, rasu, sexuálnu orientáciu, etnický pôvod, vek, sociálno-ekonomický status alebo náboženstvo.

V súhrne nášho výstupu budeme ponúkať jednotlivé etické dilemy, pričom je dôležité najprv sa uistiť, či je konflikt etickou dilemou. Spôsob, ako to urobiť, je skúmať situáciu v súlade s etickým kódexom profesionálnej etiky. Po druhé, analyzovať a identifikovať významné problémy v danej situácii. Určiť nejaký vplyv, či už je to situácia, alebo dilema, ktoré môžu mať dosah na blaho verejnosti. Po tretie, zvážiť etickú dilemu či jej presah nevyžaduje odborné konzultácie (Supervíziu).

Profesijná etika

Profesijnú etiku môžeme charakterizovať ako určitý druh reflexie systému etických noriem a pravidiel správania sa a konania, ktorý sa predkladá pred jedinca či sociálnu (profesijnú) skupinu, teda pred predstaviteľov jednotlivých profesií, a najmä tých, u ktorých predmetom práce je ľudský jedinec a spravodlivé rozhodovanie o jeho osude. (Čipkár, 2004, s. 5-6).

Medzi tieto profesie patrí aj povolanie sociálneho pracovníka.

V štruktúre ľudského poznania patrí etike dôležité miesto ako jednej z najstarších filozofických disciplín zaoberajúcej sa morálkou, mravnými hodnotami a spôsobmi správania, ktoré vedú k uplatňovaniu mravných zákonov v rozličných oblastiach života pospolitosti. V súčasnosti má kriticko-teoretický výklad základných mravných problémov svoje významné praktické vyznenie v aplikovaných etikách, ktoré formulujú prakticko-etické riešenia každodenných problémov vo vzťahu etiky k rôznym oblastiam vedy a praxe.

Ideálne etické modely

Anglická autorka Banksová identifikuje z hľadiska prístupu k praxi tri „ideálne etické modely" sociálnej práce, ktoré sa v realite prelínajú:

  • angažovaný/radikálny model,
  • profesionálny model,
  • model technicko-administratívny (Banks, 2006, s. 137).

Tieto modely odrážajú podľa autorky hodnotové založenie daného typu sociálnej práce a ich konkrétne pracovné zaradenie.

Angažovaní/radikálni sociálni pracovníci chápu svoju prácu ako spôsob presadzovania vlastných osobných či ideologických hodnôt. Do tohto modelu S. Banksová zaraďuje prístupy od rôzne ponímaných charitatívnych aktivít (ministration in love) po marxistické, feministické či antiopresívne prístupy. Profesionálny model sociálnej práce v jej ponímaní chápe sociálnych pracovníkov ako autonómnych profesionálov, vzdelaných v danom odbore a realizujúcich pri výkone profesionálnej praxe hodnoty profesie. Prioritou sú ľudské práva a záujmy klientov. Technicko-administratívny model chápe sociálnych pracovníkov ako zamestnancov viazaných pracovnými pravidlami a procedúrami (Banks, 2006, s. 137 - 138).

Jedným z podstatných atribútov, ktorým sa sociálna práca odlišuje od iných profesií, je to, že definovanie jej cieľa, predmetu a jej samotný výkon sú úzko previazané s hodnotami, čím nemyslíme len etické hodnoty, akými sú dobro resp., blaho jedinca a spoločnosti, zodpovednosť, sebarealizácia, autonómnosť indivídua, ale aj hodnoty politické, akými sú napríklad solidarita, rovnosť, spravodlivosť, či hodnoty sociálno-psychologické, akými sú komunikácia, empatia atď. Na rozdiel napríklad od medicíny, kde hlavnou funkciou je záchrana života a otázka kvality života nie je v kompetencii lekára, sociálna práca pracuje s vylúčenými, diskriminovanými a marginalizovanými skupinami, preto vždy reflektuje hodnoty ako spravodlivosť, rovnosť, ľudské práva atď. (Palovičová, 2011, s. 122).

Sociálni pracovníci sú dennodenne zatiahnutí do mnohých metaetických debát o význame morálnych princípov a pojmov, ako sú rešpekt k ľudskej dôstojnosti, sebaurčenie, pomoc, spravodlivosť, rovnosť. A prostredníctvom týchto pojmov sa definuje aj sociálna práca. Etické otázky, ktoré majú priamy vzťah k sociálnej práci, sa týkajú aplikácie morálnych pojmov a morálnych noriem na rozhodovanie o tom, čo je morálne správne či nesprávne, dobré či zlé v profesionálnej praxi.

Morálni filozofi tradične identifikujú tri ústredné otázky normatívnej etiky, pod ktoré možno subsumovať väčšinu etických problémov.

  1. Prečo máme dodržiavať morálne normy, aké dôvody nás vedú k prijatiu morálky za rámec svojho konania?
  2. Akým spôsobom majú byť distribuované zdroje a formy dobra?
  3. Ktoré činy sú považované za hodnotné, dobré a žiaduce a na základe akých dôvodov?

Autori Banks (2006, s. 11) a Reinman (2009, s. 46) uvádzajú odpoveď na otázku, kedy vstupovať či zasahovať do života jednotlivca a jeho rodiny, skupiny či obce napríklad z hľadiska prevencie či sociálnej terapie spoločensky nežiaducej situácie. Na danú otázku možno uviesť štyri druhy dôvodov, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie:

  • sociálno-technické,
  • empirické,
  • zákonné,
  • etické dôvody.

Palovičová (2011) bližšie poníma tieto dôvody nasledovne. Rozhodnutie o použití konkrétnych sociálno-technických opatrení je ovplyvnené presvedčením, že určité metódy sociálnej práce sú pri riešení danej situácie a problémov vhodné a účinné. Empirické dôvody na intervenciu bývajú odvodené z výskumu a z vyhodnotenia konkrétnych preventívnych programov. Zákon reflektujúci určité hodnoty a normy danej spoločnosti, hovorí o tom, čo môžeme robiť, čo je dovolené. Etické faktory súvisia so závermi, ktoré sú založené na analýze toho, čo je morálne správne či nesprávne, dobré či zlé. Napríklad zatiaľ čo empirické dôkazy môžu poukazovať na to, že zriaďovanie domovov sociálnych služieb mimo mesta je finančne výhodnejšie, poskytuje menej stresujúce prostredie na život, argument, že segregácia či vylúčenie ľudí so zdravotným postihnutím z miestnej komunity je diskriminačná a morálne neprijateľná, môže byť rozhodujúcim faktorom pri realizácii jednotlivých alternatív sociálnej politiky. Znamená to, že etické dôvody môžu prevýšiť ekonomické a empirické faktory. Etické presvedčenie o tom, čo je správne, slúži ako ospravedlnenie intervencie, a to z niekoľkých dôvodov:

Po prvé, so zreteľom na to, že cieľom sociálnej práce je riešiť sociálny problém a nepriaznivú sociálnu situáciu, je zrejmé, že dôraz sa kladie na to, čo je žiadúce. Táto otázka odkazuje na preferované hodnoty, ako ľudská dôstojnosť, spravodlivosť, solidarita atď. Neznamená to, že mimoetické faktory, napríklad ekonomické zdroje, empirické údaje, praktické techniky či politické kompromisy, by nemali vstupovať do profesionálnych úsudkov, avšak profesionálne rozhodnutie by malo byť ospravedlnené (implicitne či explicitne) tým, že navrhnuté riešenie je morálne správne a má dôsledky, ktoré sú morálne dobré. Používanie pojmov ako správne, nesprávne, dobré, zlé na vyjadrenie profesionálnych preferencií nás vedie k etickým pojmom a problémom.

Druhým dôvod Palovičová vidí v implementácii etického hľadiska do profesionálneho rozhodovania. Uvádza ho ako fakt, ktorý nám umožňuje rozhodovať sa jasnejšie a spravodlivejšie. Sociálni pracovníci sú vo svojej práci nevyhnutne konfrontovaní s etickými dilemami, keď konflikt vyjadruje nároky viacerých zúčastnených, často si konkurujúcich záujmov, vzťahuje sa na viaceré, často konkurenčné hodnoty. Typickým príkladom etických dilem v sociálnej práci môže byť otázka, ktoré sociálne služby pri obmedzených finančných zdrojoch máme podporovať, ktoré redukovať, do akej miery prehliadať kvalitu poskytovanej sociálnej služby a neriešiť to jej zrušením, do akej miery poskytovať sociálnu službu tak, aby viedla k podpore samostatnosti a zodpovednosti a aby neviedla k jej zneužívaniu, za akých okolností prestať s poskytovaním sociálnej služby a sociálnych dávok a pod. Subjekt, ktorý má rozhodnutie prijať, je preto zvonka determinovaný a voľba konečného rozhodnutia nebude závisieť iba od jeho schopnosti uskutočniť samotné rozhodnutie, ale aj od ochoty prijať ho s vedomím jeho rozličných dopadov na jednotlivých účastníkov konfliktu. Rozhodovanie v tomto prípade nadobúda skôr viacrozmernú podobu typu buď, alebo s alternatívnym zvážením dopadov rozhodnutia na ostatných účastníkov konfliktu.

Paradoxy sociálnej práce

Autori Beckett - Maynard (2006, s. 86 - 87) poukázali na to, že pre sociálnu prácu sú typické určité vlastné paradoxy a špecifiká.

  • Profesia, ktorá viac ako iné identifikuje samu seba s tými, ktorí sú marginalizovaní, utláčaní či vylúčení spoločnosťou. Profesia, ktorá je tvorená, podporovaná a dotovaná tou istou spoločnosťou a štátom.
  • Kľúčový princíp sociálnych služieb vychádza z individuálne určených potrieb osôb, podporuje ich participáciu na rozhodovaní o poskytnutej službe; na druhej strane väčšina predpisov v sociálnej práci, konkrétne v práci so starými ľuďmi, mentálne postihnutými, deťmi a rodinami, vyžaduje vnútiť im určité konvenčné, sociálne odsúhlasené normy.
  • Zákon garantuje, že sociálne služby musia byť poskytované v záujme osôb v náležitej kvalite a takými spôsobmi, aby bolo vždy zaručené dodržiavanie ľudských práv a ľudskej dôstojnosti; na druhej strane sociálni pracovníci pracujú s limitovanými finančnými zdrojmi a často sa nevyhnú situáciám, keď musia informovať človeka v sociálne nepriaznivej situácii, že mu sociálnu službu nemôžu poskytnúť. Jednou z hlavných funkcií sociálnej práce je zhromažďovať podklady za účelom racionalizácie. Ide teda o požiadavky, ktoré sú protichodné. Sociálni pracovníci majú povinnosti k prijímateľom sociálnych služieb aj k svojim zamestnávateľom, avšak tieto povinnosti sú často nezlučiteľné.

Etika sociálnej praxe zahŕňa zložité balansovanie medzi nekompatibilnými princípmi, konkurujúcimi si lojalitami a nezlučiteľnými očakávaniami (Palovičová, 2011, s. 125).

Etické hľadisko vyžaduje nezaujatosť a odstup od etického konfliktu. Vyriešenie etického konfliktu sa musí pri morálnom zdôvodňovaní preniesť z intuitívnej roviny do roviny kritickej. Je vysoko neprofesionálne pracovať s takým klientom, ku ktorému máme nejaké predsudky, alebo sa riadime na základe povier, či máme strach (Clifford, - Burke, 2009). V prípade rozhodovania o vhodnej intervencii treba poznať skutočné fakty o situácii, motívy zúčastnených osôb a predpokladaný výsledok intervencie. Treba vziať do úvahy, čo k danej situácii hovorí zákon, a na základe toho zvážiť normy a hodnoty, podľa ktorých by mala byť situácia posudzovaná. Ak je konkrétna intervencia posudzovaná ako správna alebo nesprávna, dobrá alebo zlá, treba jasne formulovať, na základe akých dôvodov je dané tvrdenie opodstatnené, ktoré hodnoty stoja v pozadí daného stanoviska. V opačnom prípade bude ťažké pochopiť, prečo tí, ktorí majú k dispozícii rovnaké fakty, došli k úplne iným záverom, čo je v danej situácii správne. To, čo jeden sociálny pracovník hodnotí ako banálne, iný môže považovať za porušenie ľudských práv. Autorka Palovičová tvrdí, že „Premisy zahŕňajú fakty o situácii a normy správania, ktorými sa riadia zúčastnené osoby. Záver môže byť spochybnený z dvoch pozícií. Po prvé preto, že sa v argumentácii nepostupovalo logicky od premís k záverom. To znamená, že z daných okolností a morálnych hodnôt nevyplýva, že ten či onen čin je zlý. Na celú situáciu sa dá pozrieť aj z iného uhla. Oveľa častejšie ide o to, že premisy sú chybné. Napríklad niekto môže zastávať stanovisko, že život treba zachovať za každú cenu; iný tvrdí, že kvalita života je dôležitejšia" (2011, s. 125). Predmetom diskusie sú teda nepochybne i morálne normy a hodnoty.

Etické hľadisko nedemonštruje, či je zamýšľaný spôsob konania dobrý alebo zlý. Umožní nám len uvedomiť si dôvody nášho konania. Ako konštatuje Reiman (2009, s. 136), sociálny pracovník sa nemôže spoliehať na žiadny spôsob, ktorý by mu pomohol rozhodnúť sa, kedy má zasiahnuť. Za rozhodujúci faktor rozhodnutia považuje kritickú reflexiu každého prístupu a zváženie jeho vplyvu na dotknutú osobu.

Posledná zmena: štvrtok, 4 júna 2015, 10:49