Hedonizmus

Jeden z prvých, ktorý sa pokúšal dať návod na prežitie šťastného života bol Aristippos z Kyrény (435 - 356 pred n. l.). Ľudské konanie je motivované túžbou prežiť slasť a vyhnúť sa utrpeniu a strastiam v živote. Jeho stúpenci vyznávali predovšetkým telesné slasti. Zmysel života nevideli v šťastí, ale v jednotlivých okamžitých rozkošiach. Slasť je potom konkrétne, pozitívne a aktuálne prežívanie prítomnosti. Aristippos tvrdil, že slasť môže skutočne požívať len ten, kto je oslobodený od náruživosti a závislosti, a tak stojí nad pôžitkom. Dokáže sa od neho aj odosobniť. Takto chápaná etika je potom umenie žiť, ktoré udeľuje rady pre čo najlepší, t. j. čo najslastnejší a strastí zbavený život (Anzenbacher, 1994, s. 24).

Táto forma etiky sa nazýva hedonistická (gr. hedoné znamená pôžitok). Etické je podľa nich to, čo človeku k blaženosti pomáha a neetické to, čo mu v jej dosiahnutiu prekáža alebo nejakou formou zabraňuje. Takou je aj bolesť, ktorá je za všetkých okolností tou zlou. Tým aj uspokojenie zmyslových afektov, sklonov, inštinktov má povahu slasti. Slasť určuje hodnotu konania. Mravne dobré je to, čo prináša slasť. Slasť má však človek ovládať, nie byť ňou ovládaný. Aký je potom samotný zmysel praxe? Môže spočívať v realizovaní akéhosi kalkulu slasti a strasti. Rozum podľa hedonizmu slúži tomuto kalkulu slasti a strasti a má ho optimalizovať. Potom úlohou etiky je podávať pravidlá, ktoré v zmysle pozitívneho kalkulu slasti a strasti umožňujú čo možno najslastiplnejší život. Otáznou je potom miesto utrpenia a bolesti v živote človeka. Lekár pacientovi zmierňuje utrpenie a utišuje bolesť, čo vnímame ako jeho povinnosť. Ale bolesť nemusí byt vždy tou negatívnou v nejakej fáze života jednotlivca. Niekedy prežijeme ťažké obdobie napríklad vážnej choroby. Takáto skúsenosť, kedy sme si vytrpeli bolesť, nás robí zrelšími, múdrejšími, vidíme veci z nadhľadu a v inom kontexte. Bolesť dokáže na seba upútať našu pozornosť. Stanovuje našu prioritu hodnôt. Ako keby nás bolesť učila prehodnocovať a konať.