Deontológia

Deontológia je časť etiky, ktorá skúma povinnosť, morálnu požiadavku, normu, to, čo sa má. Deontologická etika vychádza z povinnosti (z gréckeho deon estin - „musí byť"). Niekedy nazývaná aj teóriou racionálnej povinnosti. Ide o presvedčenie, že konanie môže byť morálne alebo nemorálne samo osebe na základe svojej imanentnej povahy a nezávisle od dôsledkov. Dôležitý je úmysel konajúceho, nie výsledok konania (Nečasová, 2008, s. 27). Pri rozlišovaní dobra a zla deontologická etika primárne do pozornosti berie úmysel, nie na výsledok alebo dôsledok morálne posudzovaného konania. Tak sa kontrárne stavia smerom k teleologickej alebo konzekvencialistickej etike. Po stoikoch je najvýznamnejším predstaviteľom tohto smeru nemecký popredný filozof Immanuel KANT (1724 - 1804). S jeho filozofickým „uchopením" sociálno - etickej reality súvisí jeden zo základných princípov etiky sociálneho pracovníka a sociálnej práce: úcta k človeku ako k bytosti schopnej sebaurčenia.

Kantova etika je založená na formulovaní vysoko objektívnych a abstraktných formálnych mravných ideálov (Gluchman, 2008, s. 19). V nadväznosti na jeho transcendentálnu filozofiu rozlišuje Kant v etike dve zložky:

1. Empirickú časť, čiže praktickú antropológiu
2. Racionálnu časť, čiže morálku vo vlastnom zmysle (Kant, 2004, s. 10).

Kant sa usiloval o vypracovanie koncepcie čisto morálnej filozofie očistenej od všetkého empirického a o určenie najvyššieho princípu morálnosti. Každý z nás je podľa neho súčasťou dvoch zložiek:

1. prírodnej zložky 
2. rozumovej zložky.

Okrem toho človek nie je motivovaný k činu len prírodnou empirickou zložkou, ale aj čistým rozumom. Motivácia z čistého rozumu nepredpokladá nič empirické, nesľubuje osobný prospech alebo materiálne bohatstvo. Je to čistá povinnosť, nepodmienený príkaz, teda kategorický imperatív. Špecifický je práve tým, že sa vzťahuje na jednej strane na ideu všeobecného zákona, na strane druhej na konkrétnu prax v živote v danom konkrétnom čase a priestore. Na tomto kategorickom imperatíve je založená jeho etika, ktorá má platiť všeobecne a nepodmienene (niekedy sa označuje aj ako „etika kategorického imperatívu"). Morálne dobré konanie je podľa Kanta také, ktoré vzniká na základe rozumového motívu povinnosti a morálne zlé konanie je motivované náklonnosťou. Záleží pritom na vôli konajúceho. Známy je jeho výrok: „Konaj tak, aby zásady tvojho konania mohli byť vždy princípom všeobecného zákonodarstva," čiže pravidlom pre všetkých ľudí (Störig, 1992, s. 512). Resp.: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla vždy zároveň platiť ako princíp všeobecného zákonodarstva." Mravné dobro je to, čo je v zhode so svedomím, pretože v ňom sa odohráva konkretizácia mravného princípu v konkrétnu povinnosť. Všeobecný mravný zákon (kategorický imperatív) nie je niečím, čím sa riadiť musíme, ale máme, dôležitá je teda sloboda človeka. Rozumové bytosti nie sú vecami, ale osobami, to znamená, že ich existencia sama osebe má absolútnu hodnotu.

Autonómia, ktorú človek má, je základom jeho dôstojnosti a vnútornej hodnoty. Nemali by sme konať s druhými ľuďmi len ako s objektmi alebo prostriedkami pre naše vlastné ciele. Každý človek je hoden úcty jednoducho preto, že je človekom. Nie je to priestor sympatií, resp. nesympatií, alebo užitočnosti konania. Kantov kategorický imperatív preto znie: „Konaj tak, aby si sa správal k ľudstvu, tak vo svojej osobe, ako aj v osobe iného, ako k účelu, nikdy nie ako k prostriedku." Kantovej etike je cudzia predstava, že by účel svätil prostriedky (Nečasová, 1999, s. 95-96). V jeho náuke o čnostiach tvorí prvá časť úvaha o povinnostiach človeka k sebe samému, až potom nasledujú rozpravy o povinnostiach voči druhým ľuďom. Je to predovšetkým povinnosť lásky, vrátane dobročinnosti, vďačnosti a účasti. Ďalej je to povinnosť úcty - rešpektovanie dôstojnosti človeka a priateľstvo, ktoré je vo svojej dokonalosti spojením dvoch ľudí v láske a úcte (Störig, 1992, s. 308). Podľa Kanta preto človek nikdy nesmie byť degradovaný na obyčajný prostriedok. Etika je u neho praktickou filozofiou, ktorej úlohou je zdôvodniť základné princípy ľudských činov.

Podľa Nečasovej je výhodou deontologickej etiky jasné oddelenie povinnosti od užitočnosti a osobného záujmu, takže sa predchádza predpojatosti a diskriminácii. Nevýhodou je určitý formalizmus, ktorý sa môže prejaviť rigidným plnením toho, čo je povinnosť. V praxi je to tak, že sociálni pracovníci nie sú autonómnymi profesionálmi, ktorých etické princípy sa dotýkajú výhradne rešpektovania klientov a podpory ich sebaurčenia. Sú zároveň zamestnancami, ktorí pracujú v rámci právnych a procedurálnych pravidiel a ktorí by sa zároveň mali snažiť o podporu spoločného dobra (Nečasová 1999, s. 95, 97). Sociálni pracovníci musia často pátrať po okolnostiach a súvislostiach a až potom zvažujú, aké konanie bude výhodné pre jednotlivého klienta a aké konanie bude výhodné pre spoločnosť ako celok (Banks, 1995, In Nečasová, 2008, s. 28-29). Aplikácia konceptu rešpektovania osoby môže v Kantovom ponímaní spôsobiť diskrimináciu ľudí, ktorí nedisponujú plným rozumom (Nečasová, 2004, s. 40). Takéto chápanie deontológie ako náuky o povinnostiach, vymedzuje vzťah sociálneho pracovníka ku klientom, ale súčasne vyvíja tlak na povinnosti klienta smerom k sociálnemu pracovníkovi. Kantova etika nám nehovorí, ako máme práve konať, skôr nám dáva iba nejaký návod, ako k formulácii správneho konania dospieť.