Deontologické kódexy môžeme z hľadiska typológie rozlišovať na základe viacerých kritérií. Vzhľadom na špecifickú profesiu, resp. profesijnú činnosť, rozlišujeme etický kódex zdravotníckeho pracovníka, sociálneho pracovníka, príslušníka policajného zboru, učiteľa, etický kódex psychologickej činnosti atď.

V sociálnej práci môžeme rozlíšiť viacero typov etických kódexov. Najstarší známy pokus o formulovanie kódexu sociálnej práce bol experimentálny náčrt pionierky sociálnej práce Mary Richmondovej v roku 1920 (Reamer, 1998, s. 2). Vzhľadom na súčasnú sociálnu prácu sa dá rozlíšiť etický kódex sociálneho pracovníka (napr. na Slovensku, v Českej republike, Rusku, Izraeli) a etický kódex sociálnej práce (napr. v USA, Kanade, Austrálii, Nemecku, Veľkej Británii). V druhom prípade je rozsah zvyčajne širší a komplexnejší, etická zodpovednosť nie je limitovaná výhradne na samotnú činnosť sociálneho pracovníka, ale aj na vonkajšie podmienky tejto činnosti, zodpovednosti zamestnávateľských organizácií, národných asociácií a spoločnosti. Ak sociálny pracovník musí alebo má konať profesionálne a mravne zodpovedne, potrebuje pre svoju činnosť náležité podmienky a ako osoba má aj svoje práva, ktoré zabezpečujú ďalší aktéri procesu profesijnej činnosti sociálnej práce (zamestnávatelia, supervízori, spoločnosť atď.). Na základe špecializácie odbornej činnosti (zvyčajne na základe metódy) je možné rozlíšiť od etického kódexu sociálnej práce etické kódexy klinickej sociálnej práce, poradenstva, supervízie, manažmentu, výskumu, probácie a mediácie atď.

Veľmi dôležitým kritériom typológie etických kódexov je aj územie dosahu jeho pôsobenia. V tomto prípade rozlišujeme medzinárodné (nadnárodné) etické kódexy, národné etické kódexy (obom kategóriám sa budeme venovať v osobitých podkapitolách) a etické kódexy organizácií, firiem či zariadení sociálnych služieb. Práve etické kódexy jednotlivých zariadení sociálnych služieb môžu nadviazať na základné hodnoty, princípy a zodpovednosti všeobecne formulované v národných a medzinárodných etických kódexoch a aplikovať ich na konkrétne cieľové skupiny klientov a špecifiká danej organizácie. Tak aj v etických kódexoch organizácií môžu byť bližšie špecifikované aj prístupy, čiže preferované orientácie sociálnych pracovníkov v danej organizácii. Napríklad Charita České republiky si vo svojom kódexe (2009) priamo uviedla, že „najvlastnejším cieľom charitatívnych služieb je ochrana človeka v jeho dôstojnosti od počatia až po prirodzenú smrť. Charitatívna služba je založená na rešpektovaní, ochrane a rozvíjaní prirodzených práv každého človeka a na kresťanskom ponímaní etických hodnôt, zakotvených v Písme svätom a v dokumentoch sociálneho učenia cirkvi."

Súhlas s etickým kódexom inštitúcie môže byť súčasťou pracovného kontraktu, čím sa zmení charakter odporúčania etického kódexu (aký má dosiaľ aj Etický kódex sociálnych pracovníkov v SR z roku 1997) na záväzný dokument, aspoň v istej konkrétnej organizácii. Nečasová (2008, s. 43) upozorňuje, že sociálni pracovníci často pracujú v byrokratickej organizácii, z povahy ktorej vyplýva napätie medzi ideálom profesijnej autonómie a realitou hierarchických štruktúr, ktorým vládnu pravidlá. To znamená, že sa etický kódex, o ktorom sa predpokladá, že ho budú sociálni pracovníci aplikovať podľa vlastnej profesionálnej úvahy, môže dostať do konfliktu s jasne definovanými organizačnými pravidlami.

Posledná zmena: štvrtok, 4 júna 2015, 11:17