Katarína II. Veľká (1762-1796)

Katarína vošla do ruských dejín ako osvietenecká panovníčka a bola považovaná za jednu z najvzdelanejších žien svojej doby: dopisovala si s Voltairom a francúzskymi encyklopedistami, napísala autobiografické Zápisky, vydávala viaceré časopisy («Вся́кая вся́чина» a pod.), v ktorých publikovala svoje články. V čase panovania Kataríny II. vznikali po celom Rusku zdravotnícke zariadenia, školy, imperátorka založila prvé ústavy pre vzdelávanie žien, v r. 1783 bola založená Ruská akadémia pre štúdium rodného jazyka, na čele ktorej bola kňažná A. R. Daškovová.

V oblasti vnútornej politiky sa na jednej strane snažila posilniť samoderžavie a obmedziť moc vyššej aristokracie a gardy: napr. r. 1763 odobrala Senátu zákonodarné funkcie a zmenila ho na súdnu a kontrolnú inštanciu. V r. 1764 bola vytvorená Komisia pre vypracovanie nových zákonov, pričom samotná cárovná vydala Inštrukcie, inšpirované osvieteneckými ideálmi, ktorými sa komisia mala riadiť. Pod zámienkou začiatku vojny s Tureckom ju r. 1768 rozpustila. V r. 1775 Katarína uskutočnila rozsiahlu reformu miestnej správy: vzniklo 50 gubernií, tieto boli delené na újazdy na čele s kapitánmi, t.j. policajními náčelníkmi a porotcami, ktorých spomedzi seba volili šľachtici (organizovaní v šľachtických združeniach); rovnako bola obmedzená kozácka samospráva na ukrajinských územiach a zničené zvyšky Záporožskej Seče. Na druhej strane za jej vlády došlo k ďalšiemu posilneniu šľachty, keď na začiatku vlády zákonom o „slobode šľachty“ zrušila povinnú službu šľachticov v armáde a v občianskych úradoch, a r. 1785 „Darovacou listinou“ garantovala právo šľachty na držanie pôdy a nevoľníkov, ako i jej ďalšie výsady (oslobodenie od telesných trestov, od dane z hlavy a i.). Zosilnenie nevoľníctva vyvolalo viaceré roľnícke vzbury, najväčšou z nich bolo povstanie pod vedením Jemeliana Pugačova – „roľnícka vojna“ (1773-1775).