Prístup k Čiernemu moru

Katarína II. úspešne pokračovala v zahraničnej politike Petra I.: v snahe zabezpečiť Rusku bezpečný prístup k Baltskému a Čiernemu moru spočiatku podriadila Poľsko ruskému vplyvu, neskôr využila jeho vnútorné problémy a pripojila značnú časť jeho územia k Rusku (3 delenia – spolu s Habsburgskou monarchiou a Pruskom), po viacerých vojnách s Tureckom (1768-1774, 1787-1791) získala kraje medzi Dneprom – Dnestrom – Južným Bugom, Krym (Tavridu), Novorusko, právo slobodnej plavby po Čiernom mori a cez čiernomorské úžiny Bospor a Dardanely. V rusko-tureckých vojnách sa naplno prejavili vojenské schopnosti vynikajúcich vojvodcov tzv. katarínskej gardy: Grigorija A. Potemkina, Alexandra V. Suvorova, Michaila I. Kutuzova, admirála Fiodora F. Ušakova,  a i.

Po vypuknutí Francúzskej revolúcie (1789) došlo v Rusku k zastaveniu všetkých reformných pokusov, bolo zakázané cestovať do zahraničia, bol zavedený zákaz dovozu kníh, Rusko aktívne prijímalo francúzskych emigrantov, a prenasledovalo vlastných voľnomyšlienkárov (A. N. Radiščev, N. I. Novikov); v roku 1795 vstúpilo do protifrancúzskej koalície.