Ruská republika

Ani zvrhnutie monarchie nedokázalo zabrániť prehlbovaniu vnútornej krízy spoločnosti a ekonomickému úpadku; k starým neriešeným problémom (vojna, agrárna a národnostná otázka), pribudli nové – problémy štátneho usporiadania a podielu jednotlivých skupín na moci. Po februárovej revolúcii vznikli v hlavnom meste dve centrá moci. Už 2.3.1917 bola po konzultáciách Dočasného komitétu Dumy s Výkonným výborom sovietov sformovaná Dočasná vláda na čele s G. J. Ľvovom (súčasne zastával i post ministra vnútra), ktorá vyhlásila širokú amnestiu, zrušila trest smrti, deklarovala základné občianske práva a slobody, zákaz triednej, náboženskej, národnostnej diskriminácie a začala prípravu volieb do Ústavodarného zhromaždenia. Vyhlásenie o dodržiavaní vojenských spojeneckých záväzkov a pokračovaní vo vojne (tzv. Miľukovova nóta) sa so širokou podporou nestretlo a bolo, kvôli odporu Petrohradského sovietu príčinou rozpadu prvej dočasnej vlády. Oficiálne bola výkonná moc v rukách Dočasnej vlády, no reálne je táto nútená všetky svoje kroky koordinovať s Petrohradským sovietom, ako orgánom „revolučnej moci“: to sa jej darí, pokiaľ v Soviete dominujú umiernené skupiny eserov a menševikov, po návrate Vladimíra Iľjiča Lenina do Ruska v apríli 1917 však začínajú v sovietoch získavať na sile radikálnejšie skupiny (ľaví eseri, boľševici). Dočasnej vláde, ktorá všetky dôležité riešenia odsúvala na rozhodnutie Ústavodarného zhromaždenia, sa nepodarilo skonsolidovať spoločnosť, zamedziť rastu nespokojnosti v konzervatívnych i radikálnych kruhoch, masovým demonštráciám. V júli, po rozohnaní masových ozbrojených demonštrácií a represiách proti boľševikom, vypukla ďalšia vládna kríza a bola sformovaná 3. dočasná vláda na čele s eserom Alexandrom Kerenským, ktorý, po krachu tzv. Kornilovovho prevratu, 1.9.1917 vyhlásil republiku.