Občianska vojna

Represie voči kritikom a protivníkom sovietskej vlády sa začali okamžite po prevzatí moci boľševikmi. Zatýkanie a popravy, násilné rekvirácie, rozohnanie Ústavodarného zhromaždenia a podpísanie mierovej dohody s Nemeckom (3.3.1918 – Brestlitovský mier) postavilo do opozície voči novému režimu viaceré vrstvy ruskej spoločnosti: na mnohých územiach vznikajú miestne povstania, nespokojní generáli začínajú formovať dobrovoľnícke biele armády, prístavy obsadzujú bývalí spojenci, ktorí začínajú vyzbrojovať protivníkov centrálnej vlády. V lete 1918 sa na väčšine územia sformovali miestne vlády, ktoré neuznávajú centrálnu vládu a bojové akcie zachvátili väčšinu ruského územia – obe strany aktívne využívajú proti protivníkom teror, masové zatýkanie a popravy, vznikajú koncentračné tábory. 2.9.1918 je celá krajina vyhlásená za jediný vojenský tábor, je vytvorený Revolučný soviet republiky na čele s L. D. Trockým, je zavedená povinná vojenská povinnosť do Robotnícko-roľníckej červenej armády. 3. etapa občianskej vojny (koniec r. 1918 – 1919) je charakteristická najkrutejšími bojmi: proti sovietskej vláde aktívne bojujú jednotky admirála A. V. Kolčaka („vládca Sibíri“), generála J. K. Millera (sever), N. N. Judeniča (juhozápad), A. I. Denikina (juh), ktoré sú postupne zničené. Občianska vojna oficiálne končí koncom roku 1920, kedy je dobytý Krym a posledné jednotky generála P. N. Vrangeľa sú evakuované do zahraničia; likvidácia posledných lokálnych vzbúr a utvrdenie sovietskej moci na Ukrajine a v Zakaukazsku pokračuje až do r. 1922.

30.12.1922 I. zjazd Sovietov ZSSR prijal Deklaráciu a Dohovor o vzniku Zväzu sovietskych socialistických republík; ten i napriek deklarovanej federalizácii má skôr znaky unitárneho štátu.