Zjazd ľudových poslancov

Keď sa Gorbačovovi nepodarilo obmedziť a oslabiť moc miestnych straníckych funkcionárov, postupne sa snaží upevniť svoju mocenskú pozíciu posilnením funkcie štátnych orgánov na úkor straníckych – stáva sa titulárnou hlavou štátu (Predseda Najvyššieho Sovietu) a realizuje novú transformáciu najvyšších štátnych orgánov: presadzuje koncepciu parlamentného modelu a vyhlasuje voľby (1989) do novovytvoreného Zjazdu ľudových poslancov ZSSR. Zjazd stelesňoval najvyššiu zákonodarnú i výkonnú moc, pozostával z 2250 poslancov, pričom len 1500 bolo volených (750 zástupcov za územné jednotky, 750 za národnostno-územné okruhy) a 750 delegovaných spoločenskými organizáciami. Samotný zjazd nemal presne určené kompetencie, jeho hlavnou úlohou bolo zvoliť stály parlament – 542 členný Najvyšší soviet, jeho predsedu, ktorý predsedá Zjazdu, Najvyššiemu sovietu a súčasne je i výkonnou hlavou štátu a následne potvrdzovať zákony schválené stálym parlamentom. Aby bol na zjazde zabezpečený „vhodný pomer síl“, okrem delegovania „verných“ od spoločenských organizácií (z ktorých väčšina je pod kontrolou KSSZ), sa aplikujú i ďalšie filtre výberu: jednotlivé kandidátky schvaľujú okresné komisie a potvrdení kandidáti musia získať viac ako 50% hlasov voliteľov. Samotný Michail Sergejevič sa aktívne volieb neúčastní, ale je i so spolupracovníkmi delegovaný za KSSZ (100 miest – v analógii na monarchistických Čiernosotencov sa im posmešne hovorilo „Červenosotenci“ („Кра́сная со́тня“)) a dáva sa zvoliť za predsedu Zjazdu. Na samotnom zjazde dominovali členovia Komunistickej strany, no význam-nú úlohu zohrala Medziregionálna poslanecká skupina, ktorá združila viaceré známe a vplyvné osobnosti s reformným programom (A. D. Sacharov, B. N. Jeľcin, J. D. Afanasjev, G. Ch. Popov, A. A. Sobčak a i.) a na Zjazde vystupovala ako výrazná opozičná sila.