Smuta

V roku 1603 sa v Poľsku objavil zbehnutý mních Grigorij Otrepiev, ktorý sa vyhlásil za zachráneného Dmitrija: Lžidimitrij I. získal, za sľub pokatolíčiť Rusko a odstúpiť Poľsku Smolensk a Severský (Černigovský) kraj, podporu poľského kráľa Žigmunda III. a v r. 1604 vtiahol do Ruska. V apríli 1605 Boris Godunov náhle umiera: zvyšky cárskych vojsk prechádzajú pod vedením Petra Basmanova k Lžidimitrijovi, v Moskve vypuklo povstanie a Godunovov syn Fiodor je i s matkou zabitý. V júni 1605 vstúpil Lžidimitrij do Moskvy a bol spolu s manželkou Marinou Mnišek korunovaný.

O necelý rok, 17.5.1606 vypuklo v Moskve bojarské sprisahanie na čele s Vasilijom Šujským; pri pokuse o útek Lžidimitrij I. zahynul a Šujský bol vyhlásený za cára (1606-1610). Tomu sa podarilo ešte úspešne potlačiť kozácke povstanie Ivana Bolotnikova, no novej poľskej intervencii (ťaženie Lžidimitrija II.) už nedokázal čeliť – Moskvu síce hlavné sily Lžidimitrija II. nedobili, no mnohí bojari (jeho metropolitom sa stal Filaret) prebehli do jeho opevneného tábora pri osade Tušino – „tušinský cár“ („tušinský zlodej“). Vasilij Šujský sa obrátil na pomoc na švédskeho kráľa Karola IX., ktorí mu za územné ústupky poskytol vojenskú „pomoc“, vďaka čomu začali ruské územie pustošiť i švédske vojská (neskôr sa Švédi dohodli s poľským kráľom, anektovali južné pobrežie Fínskeho zálivu a pokúšali sa dobyť Novgorod).

Na jeseň 1609 začala priama poľská intervencia do Ruska: poľský kráľ obľahol Smolensk; po zavraždení Lžidimitrija II. „tušinskí bojari“ uzavreli 4.2.1610 dohodu so Žigmundom III. o uznaní jeho syna Vladislava ako ruského cára. V júli sa im podarilo vyvolať v Moskve povstanie, zosadiť Vasilija Šujského a internovať ho do Poľska, utvoriť dočasnú sedemčlennú bojarskú vládu («Семибоя́рщина»), ktorá pristúpila k dohode s Poľskom a vpustila do mesta poľské jednotky. Na základe dohody mal poľský kráľovič prestúpiť na pravoslávie, poľský kráľ sa za syna zaviazal súdiť len podľa zákona, a ponechať „zákonodarnú i súdnu“ moc v rukách Bojarskej Dumy. Samotný Vladislav nikdy nebol za ruského cára korunovaný, nakoľko sa proti poľskej intervencii zmobilizovali viaceré vrstvy spoločnosti.

Už koncom r. 1610 proti Poliakom ostro vystúpil patriarcha Germogen, r. 1611 bola organizovaná prvá domobrana riazanským vojvodom Prokopom Ľapunovom (šľachta a kozácke vojská); úspešnejšia bola domobrana združujúca širšie vrstvy obyvateľstva – domobrana na čele s novgorodským kupcom Kuzmom Mininom a kniežaťom Dmitrijom Požarským, ktorí v auguste 1612 obľahli Moskvu; 24.10.1612 sa Poliaci vzdali, Vladislav ušiel a vznikla dočasná vláda na čele s Požarským. Tento deň je od roku 2005 štátnym sviatkom – Deň národnej jednoty (День наро́дного еди́нства, 4. 11.).