Etické rozhodovanie v sociálnej práci

Každodenné situácie stavajú sociálnych pracovníkov pred rozhodovanie, ktoré sa viac či menej priamym spôsobom dotýka človeka, a preto v sebe nesie etický rozmer. K snahe sociálneho pracovníka o etickú prax mu môžu napomôcť nástroje etického rozhodovania, zvlášť v situáciách, v ktorých nie je jasné, ktorá alternatíva konania je tá „správna“. V predchádzajúcich kapitolách sme sa venovali dvom takýmto nástrojom a to etickým teóriám a etickému kódexu.

Etické teórie majú napomôcť sociálnemu pracovníkovi v uvažovaní a následne v etickom rozhodnutí. Sociálny pracovník, ktorý sa orientuje v základných etických teóriách, je schopný posúdiť etický problém alebo dilemu z viacerých uhlov pohľadu^[1]. Nachádza viac možností ako konať a jeho posúdenie situácie a rozhodnutie je tak zodpovednejšie.

Sociálny pracovník by sa počas výkonu svojej práce mal pridŕžať etického kódexu svojej profesie. Ten však nie je univerzálnym návodom ako rozhodovať a konať vo všetkých situáciách. Obzvlášť môže byť vnímaný ako nepostačujúci v situáciách konfliktu dvoch alebo viacerých hodnôt, pretože neposkytuje hierarchiu ich dôležitosti. Počas rozhodovania v etických dilemách môžu sociálnemu pracovníkovi okrem etického kódexu napomôcť i modely etického rozhodovania, ktoré vo všeobecnosti poskytujú postup, ktorým by sa mal riadiť, aby dospel k etickému rozhodnutiu a tým sa budeme venovať v tejto kapitole.

Etická dilema je stresujúca situácia, v ktorej etický kódex nemusí poskytnúť sociálnemu pracovníkovi dostatočnú pomocnú ruku. Často pomáha diskutovať o ťažkých prípadoch s kolegami alebo supervízorom, získavať tak rozsah rozličných perspektív na príslušné otázky a možné spôsoby konania (Banks, 2006). Okrem kolegov, nadriadených, supervízorov, či etického kódexu, hrá vo vnímaní, konštruovaní a rozhodnutí etickej dilemy, obzvlášť ak sa etická dilema dotýka vzťahu pracovníka s klientom, rolu tiež klient. Sociálny pracovník by sa mal na klienta pozerať ako na spôsobilého spolutvorcu rozhodovacieho procesu a nie iba ako na človeka, ktorého potreby majú byť v procese etického rozhodovania chránené(Dabbyet al., 2008).

Proces etického rozhodovania je založený na posúdení konfliktu dvoch alebo viacerých hodnôt v súvislosti s eticky relevantnými skutočnosťami, posúdení etických teórií, princípov a etických kódexov a skúmaní všetkých možných alternatív a možností ako riešiť etickú dilemu. Vzhľadom na tendenciu sociálnych pracovníkov pri rozhodovaní v etických dilemách spoliehať sa na svoje vlastné individuálne etické štýly alebo dodržiavanie pravidiel organizácie, či zákonných povinností, niekoľko odborníkov zo sociálnej práce navrhlo modely spôsobov ako formalizovať a objasniť dôvody, ku ktorým musí dôjsť, aby mohlo byť urobené etické rozhodnutie. Tieto modely pre etické rozhodovanie boli vyvinuté ako metódy pre analýzu etických otázok, stanovenie relevantných skutočností a určenie toho, čo je potrebné riešiť v danej etickej dileme(Boland, 2006). Zvyčajne sú tvorené sériou niekoľkých krokov alebo otázok, pričom odpoveď na ne posúva sociálneho pracovníka v riešení etickej dilemy. Aadland (2011b) ich nazýva modelmi etického reflektovania.

V období 1980 až 1990 bolo akademikmi predovšetkým z USA vytvorených niekoľko modelov etického rozhodovania. Toto obdobie sa popisuje ako obdobie etickej teórie a rozhodovania (Gray, Webb, 2010).

Sociálny pracovník môže na samotnom začiatku riešenia etickej dilemy vychádzať z Maslowovej hierarchie potrieb (1943). Zmieňovali sme sa o nej už v tretej kapitole. Tá mu môže poskytnúť prvotnú predstavu toho, aké hodnoty (potreby) súvisiace s etickou dilemou sú pre klienta dôležitejšie. Napríklad hodnota sebaurčenia (porovnateľná s Maslowovou potrebou uznania) nie je tak dôležitá ako hodnota ochraňovať tých, ktorí nie sú schopní chrániť sa sami (Maslowova potreba bezpečia a istoty) (Meacham, 2007).

Obr.4 Maslowowa hierarchia potrieb.

Reamer si bol vedomý nemožnosti nájdenia modelu, ktorý by bol jednotný a ponúkal kompletné riešenie každej dilematickej situácie, s ktorou sa sociálny pracovník stretne vo svojej práci. Sociálni pracovníci ako aj iní pomáhajúci pracovníci sú ovplyvnení viacerými faktormi ako len profesijnou rolou a požiadavkami praxe. Nevedomky ich ovplyvňuje ich vlastná motivácia či postoje. Z toho dôvodu Reamer vytvoril model, ktorý môže pomôcť sociálnym pracovníkom viesť ich myslenie ako vyriešiť konflikt, resp. etickú dilemu (Guttmann, 2006):

• identifikovanie etickej dilemy, vrátane hodnôt a povinností, ktoré sa dostali do konfliktu,
• identifikovanie jednotlivcov, skupín a organizácii, ktorých sa riešenie dilemy nejakým spôsobom dotýka,
• analýza všetkých alternatív konania, vrátane možných dôsledkov (prínosov i rizík) pre všetkých zúčastnených:
  • s ohľadom na etické teórie a princípy,
  • etický kódex a právne normy,
  • praktické teórie a metódy sociálnej práce,
  • osobné hodnoty,
  • konzultácia s kolegami a inými odborníkmi,
  • rozhodnutie a jeho dokumentácia,
  • monitorovanie a zhodnotenie rozhodnutia.

Ďalší model, ktorý môže sociálnym pracovníkom dopomôcť porozumeniu toho, čo sa na etickom rozhodovaní podieľa ponúka Dolgoff, Loewenberg, Harrington (2008). Okrem všeobecného modelu pre rozhodovanie, ktorý je aplikovateľný na mnoho rozličných situácií a nie je obmedzený iba na etické rozhodnutia, predkladajú aj „Ethical Assessment Screen“, ktorý je tvorený z niekoľkých bodov:

• identifikovanie relevantných profesijných hodnôt, osobných hodnôt a spoločenských hodnôt vzťahujúcich sa k etickému rozhodnutiu vzhľadom na etickú dilemu, ktorej sa čelí,
• zváženie, čo všetko môže byť urobené k minimalizovaniu konfliktu medzi osobnými, profesijnými a spoločenskými hodnotami,
• identifikovanie alternatívnych možností riešenia,
• určiť tie alternatívne možnosti konania, ktoré:
  • budú výkonné, efektívne a etické a zároveň budú mať za následok najmenšiu možnú ujmu,
  • zvážiť krátkodobé, tak aj dlhodobé etické dôsledky alternatívnych konaní,
    • zvážiť, či je výsledná možnosť nestranná a opodstatnená,
    • rozhodnutie.

• minimalizujú konflikt medzi klientovým právom, právom iných a právom spoločnosti a zároveň v najväčšej možnej miere ochraňujú klientove práva a blahobyt, práva a blahobyt iných ako aj spoločenské práva a záujmy,

Praktický model vytvoril aj Joseph (1985). Tento model vyžaduje, aby si sociálni pracovníci boli vedomí nielen svojich osobných hodnôt, ale aj vlastných predsudkov v praxi. Model požaduje, aby sociálny pracovník venoval pozornosť pozadiu konfliktnej situácie a relevantným informáciám týkajúcich sa situácie. Ďalej nasleduje určenie povahy konfliktu, či ide o etický problém alebo o etickú dilemu. Ak ide o etickú dilemu, sociálny pracovník sa má snažiť identifikovať o konflikt akých hodnôt ide a zároveň zistiť rôzne možnosti a alternatívy pre všetky osoby, ktorých sa konflikt nejakým spôsobom dotýka, zvážiť ich výhody a nevýhody. Nesmie zabudnúť brať do úvahy aj zákony a etický kódex. Zvažovaním rôznych možností a alternatívnych spôsobov konania by mal sociálny pracovník dospieť k najvhodnejšiemu riešeniu, resp. rozhodnutiu, ktoré by mal vedieť odôvodniť (Guttmann, 2006).Meacham (2007) si myslí, že konečné rozhodnutie v etickej dileme je zodpovednosťou kritického myslenia sociálneho pracovníka.

Dolgoff, Loewenberg, Harrington (2008) vytvorili aj iné vodidlo, ktoré nazvali ako „Ethical Principles Screen“. Tvorí ho 7 princípov, ktoré sú pyramídovo usporiadané podľa dôležitosti, pričom ako najvyšší princíp je určený „ochrana ľudského života“. Sociálny pracovník sa pri konflikte dvoch princípov rozhodne pre jeden z nich na základe jeho umiestnenia v pyramíde. Dolgoff a Harrington uvádzajú, že ich model má iba podnietiť diskusiu v triede alebo na pracovisku. Model je konštruktívny v tom, že si podľa neho môže každý usporiadať svoj vlastný zoznam prioritných etických princípov. V skutočnej praxi etické princípy nemôžu byť usporiadané podľa rebríčka priority, pretože každá situácia je iná, tak isto aj každý sociálny pracovník má iné pozície osobných hodnôt.

Obr. 5 Ethical principles Screen(Doyle, Miller, Mirza, 2009).

Ďalšími užitočnými modelmi, ktoré pomáhajú pri riešení etických dilem je model Tima Bonda, ktorý je kombináciou vyššie spomenutých modelov („Ethical Assessment Screen“, model Reamera (1999)), a „ETHICS Model of Decision Making“ vytvorený Congress (2000). Model ETHIC má pomôcť sociálnym pracovníkom robiť rozhodnutia tak rýchlo a efektívne, ako je možné:

• E (examine) – preskúmať relevantné osobné, spoločenské, inštitucionálne klientove a profesijné hodnoty,
  • T (think) – premýšlať nad aplikáciou etického kódexu a relevantných zákonov,
  • H (hypothesize) – hypotetizovať o možných následkoch rôznych rozhodnutí,
  • I (identify) – identifikovať kto získa a kto stratí z pohľadu hodnôt sociálnej práce,
  • C (consult) – konzultovať s kolegami a supervízorom o voľbe konania.

Hardina (2004) ponúka model vytvorený špeciálne pre komunitných sociálnych pracovníkov. Veľmi zaujímavý model ponúka Aadland (2011b), ktorý sa skladá zo štyroch elementov:

1. Predsudok
   • Situácia – popíšte problémovú situáciu a v čom spočíva problém. Vyjadrite podstatu problému podľa vzorca – mal by som urobiť A alebo B? Ako sa situácia javí ostatným?
   • Kto je zúčastnený? – Urobte zoznam priamo a nepriamo zúčastnených osôb.
   • Otvorené normy a hodnoty – na jednu stranu papiera napíšte všetky normy a hodnoty, ktoré podporujú riešenie A, na druhú stranu tie, ktoré podporujú riešenie B. Ktoré otvorené osobné normy, hodnoty sa u vás prejavujú? Ktoré sociálne hodnoty sú zapojené? Ktoré normy, hodnoty sú zapojené prostredníctvom ostatných zúčastnených?
   • Skryté normy a hodnoty – len čo si ich začnete uvedomovať, zapíšte ich podobným spôsobom ako otvorené normy a hodnoty. Ktoré čiastočne uvedomené postoje, normy a hodnoty môžu byť podstatné? Čoho sa obávate, že sa stane? Ktoré predchádzajúce skúsenosti sú tejto podobné? Predstavte si možné relevantné skryté hodnoty u ostatných zúčastnených.
   • Zoradenie relevantných noriem a hodnôt – pozrite sa na zoznam na obidvoch stranách. Ktoré úvahy sa zdajú najdôležitejšie, ak ich vidíte spoločne? Zoraďte hodnoty podľa priority a to tak, že 1 bude najdôležitejšia, 2 bude druhá najdôležitejšia atď. Zvyčajne postačuje zoradiť 4-5 najdôležitejších úvah.
2. Analýza
   • Základné znalosti – čo o podobných situáciách indikuje profesijná literatúra, novinové články, verejné debaty atď. Aké hodnoty vyjadrujú?
   • Vo svetle etických teórií – ako by bolo možné aplikovať etiku povinnosti na túto dilemu? Ako by si etika dôsledkov poradila s touto dilemou? Ako by perspektíva etiky starostlivosti (konanie založené na dôvere, starostlivosti a empatii) vplývala na vaše myslenie, pocity a konanie? Bola požiadavka diskurzívnej etiky na voľný dialóg uspokojená? Čo by ste ako osoba s dobrými cnosťami zdôraznili?
3. Alternatívne konanie
   • Možné výbery konania – zhodnoťte, ktoré alternatívne konanie je možné a reálne zhodnoťte povinnosti, dôsledky a úvahy týkajúce sa starostlivosti v rámci rôznych alternatívnych konaní. Je možné, že dve pôvodné alternatívy konania A a B budú doplnené o nové riešenia.
   • Zoradenie alternatív – zoraďte rozličné alternatívy na základe hodnotového rebríčka. Alternatívne konanie, ktoré v najvyššej možnej miere zachováva najvyššie prioritné hodnoty, je tou alternatívou v danej situácii.
4. Konanie
   • Implementácia – zostavte plán konania pre implementáciu zvoleného riešenia. Uistite sa, že plán je implementovaný. Vyvarujte sa pasivity, nedostatku starostlivosti a vyhýbaniu sa povinnosti.
   • Evalvácia – po implementácii zvoleného riešenia by mal byť výsledok ako aj proces po krátkom čase vyhodnotený.

Tento model slúži ako šablóna na diskusiu medzi nositeľom problému a jedným alebo viacerými moderátormi. Moderátori kladú otázky a v určitých intervaloch medzi sebou diskutujú o možných interpretáciách danej situácie, pričom nositeľ problému je len poslucháčom. Ak na diskusiu nie sú k dispozícii žiadni vhodní partneri, môže byť tento model použitý aj samostatne. Tento model by mal byť považovaný za „maximálny model“, kde nie je potrebné zaoberať sa všetkými čiastkovými bodmi pri všetkých dilemách.

Žiadny z týchto modelov však nie je dokonalý. Sociálny pracovník sa musí v niektorých situáciách veľmi rýchlo rozhodnúť a pridŕžať sa niekoľkých krokov, konzultovať či viesť dialóg je nepraktické, ak nie nemožné. Ani definovanie hierarchie hodnôt sociálnemu pracovníkovi nepomôže, ak si bude musieť vybrať medzi ochranou dvoch ľudských životov. Hartsell (2006) na margo týchto limitov konštatuje, že sociálni pracovníci potrebujú taký model alebo návod k etickému rozhodovaniu, ktorý je ľahko pochopiteľný, aplikovateľný a nevyžaduje konzultáciu, avšak takýto model musí aj naďalej pokrývať adekvátny objem situácií, s ktorými sa sociálni pracovníci stretávajú. On sám navrhuje model, ktorý podľa neho spĺňa tieto požiadavky. Je tvorený z troch zložiek (život, voľba, vzťah) nutných pre etické rozhodnutie. Eliminácia ktorejkoľvek z nich by znamenala, že rozhodnutie by nebolo etické. Tieto tri zložky podľa Hartsella tvoria podstatu etických dilem. Navrhuje, aby každá z nich bola maximalizovaná, čím by malo dôjsť k vyriešeniu etickej dilemy.

Modely Reamera, Josepha, Hartsella, Aadlanda, Bonda, Dolgoffa, Loewenberga, Harrington, Congress, ktorých sa sociálni pracovníci môžu pridŕžať vo svojej praxi pri rozhodovaní v etických dilemách nie sú jediné, ktoré odborná literatúra poskytuje. V odbornej literatúre sú však vo všeobecnosti modely etického rozhodovania podrobené viacerým kritikám. Miner a Petocz (2003) im napríklad vyčítajú, že zanedbávajú problém metaetiky a nedarí sa im vyhovieť zložitosti a komplexnosti procesov zúčastňujúcich sa na etickom rozhodovaní a jeho realizácii. Podľa Banks (2006) zasa nie je žiadúce produkovať smernice, ktoré by umožňovali sociálnym pracovníkom ľahšie a rýchlejšie vyriešenie etických dilem. Avšak napriek tomu, že niektoré modely etického rozhodovania sú zjednodušené, či príliš normatívne, viacerí autori uvádzajú dôvody, ktoré podporujú vytváranie modelov. Modely etického rozhodovania dávajú podľa nich študentom a začínajúcim praktikom určitý východiskový bod, z ktorého môžu rozvíjať svojimi skúsenosťami vlastné integrované rozhodovacie procesy (Gray, Webb, 2010).

Modely etického rozhodovania podľa nás poskytujú priestor nielen na nácvik spôsobov riešenia etických dilem, a tým získanie zručností v riešení etických dilem, ale aj lepšie osvojenie a zvnútornenie hodnôt sociálnej práce. To, samozrejme, za predpokladu, že je týmto vodidlám etickej praxe počas vzdelávania venovaný dostatočný priestor a nejde iba o natrénovanie si profesijných zručností, ale o skutočný rozvoj morálnej stránky osobnosti študenta.

Výskumné štúdie, ktoré boli zamerané na zvládanie etických dilem, potvrdili, že osoby, ktoré sa učili ako riešiť konflikty protichodných hodnôt a princípov, dokázali účinnejšie riešiť tieto situácie (Heidbrink, 1985; Lind, 2003, In Lajčiaková, 2008, s. 76). Podľa mnohých odborníkov z oblasti etiky je dôležité pristupovať k etickému rozhodovaniu systematicky a sledovať niekoľko krokov. Tým, že sociálni pracovníci nasledujú rad jasne naformulovaných krokov, zlepšujú kvalitu etického rozhodnutia, ktoré robia (Reamer, 2006). Metóda riešenia morálnych dilem prispieva k rozvoju morálneho usudzovania i morálneho konania a podľa Vacka (2008) neustále inšpiruje k morálnej sebareflexii, k úvahám o mravnom sebazdokonaľovaní.

Napriek tomu, že sme ponúkli prehľad niekoľkých nástrojov, ktoré môžu byť nápomocné sociálnemu pracovníkovi v jeho rozhodovaní, sociálni pracovníci, predovšetkým praktikanti alebo čerství absolventi sociálnej práce, môžu prežívať úzkosť z riešenia týchto situácií. Toto môže vyplývať z obmedzeného chápania podstaty úlohy sociálneho pracovníka, idealizmu, nedostatku skúseností a informácií o politických reguláciách a postupoch. Banks (2006) identifikovala niekoľko takýchto úzkostí:

• nízka úroveň dôvery vo vlastné postavenie, pozíciu a to najmä voči ďalším pracovníkom,
• nedostatok moci vo vzťahu k nadriadeným, supervízorovi, učiteľovi počas praxe,
• nedostatočné ujasnenie roly sociálneho pracovníka ako aj určitých pravidiel spojených s touto rolou,
• nedostatočné skúsenosti a poznatky v nových situáciách,
• úzke zameranie sa na potreby alebo práva jedného užívateľa služieb alebo na jeden problém, bez vnímania komplexnosti prípadu,
• komplexnosť je vnímaná, ale je považovaná za takú rozsiahlu a komplikovanú, že sa „nedá vyriešiť“.

Príklady etických dilem

Klient (injekčný užívateľ drog) prichádza na pravidelnú výmenu injekčných striekačiek a ihiel, ktorú realizujú terénni sociálni pracovníci jedného občianskeho združenia. Počas vhadzovania použitých injekčných striekačiek do nádoby na to určenej zrazu uvidí, že v jedenej striekačke sa nachádza tekutina. Začne si odbaľovať novú ihlu so striekačkou s tým, že obsah z použitej striekačky premiestni do nej. Pracovník ho upozorní na pravidlo, ktoré hovorí o manipulácii s drogami pred očami pracovníka počas služby a na ohlasovaciu povinnosť každého pracovníka (z etického kódexu združenia a pravidiel výkonu terénnej služby vyplýva, že v takomto prípade sa práca v teréne ukončuje a odchádza sa z miesta výkonu výmeny). Klient zareaguje na to tým, že to je len chvíľka a obsahom striekačky môže byť aj tekutina na dezinfekciu rán, ktorú dostal od kamaráta a nie droga a činnosť dokončí. Ak sa však táto situácia stane na začiatku služby a pracovníci ju ukončia, nevymenia použité striekačky ostatným klientom. Tu vzniká riziko, že klienti infikované ihly odhodia niekde vonku a tým ohrozia ostatných ľudí alebo použijú opakovane použitú striekačku na aplikáciu drogy, čím im hrozí zápal žíl a ďalšie komplikácie. Ako by sa mali rozhodnúť pracovníci v takomto prípade?

Pani Jana vyhľadala pomoc sociálnej pracovníčky pracujúcej v neziskovej organizácii zameranej na pomoc obetiam domáceho násilia. Jej manželstvo s Petrom prestalo fungovať, keď mala ich dcéra 5 rokov. Peter ju fyzicky napáda a psychicky vydiera tým, že ak nebude po jeho vôli, tak ju spoločensky zničí a o všetko pripraví. Násilím si vynucuje aj sexuálny akt. Nakoľko Jana pracuje so svojim manželom vo firme, kde zastrešuje všetky posty od účtovníctva až po predaj tovaru, Peter ju vydiera i tým, že ak proti nemu urobí nejaké kroky, tak on spraví všetko pre to, aby na ňu mohol hodiť spreneverené firemné peniaze a iné protizákonné konania. Zároveň ju pred zamestnancami ako aj pred známymi uráža a ponižuje. Nakoľko pani Jana pozná svojho manžela, dlhé roky sa neodvážila postaviť sa proti jeho násiliu a trpela jeho psychické, fyzické útoky. Peter začal týrať aj ich dcéru Lenku (16 rokov). Naposledy ich napadol obe. Odvtedy sa zatvárajú v izbe, no tam sa necítia v bezpečí. Pani Jana žiada sociálnu pracovníčku o radu, no zároveň ju prosila, aby zachovala mlčanlivosť a nepodnikla žiadne konanie, pretože sa obáva toho, že im bude ublížené ešte viac a tiež toho, že by prišla o svoju prácu. Ako sa má zachovať sociálna pracovníčka?