3. Oblasti etiky

Etika je rozdelená do troch oblastí: normatívna etika, meta-etika, a aplikovaná etika.

Normatívna etika

Normatívna etika je oblasť etiky, ktorá sa pýta na všeobecné otázky týkajúce sa morálky správania, snaží sa poskytovať všeobecné morálne normy správania. normatívne: normatívny príkaz, alebo otázka, alebo teória, týkajúca sa toho, aké by veci mali byť, než ako tomu v skutočnosti je.

Takže normatívna etika je odvetvie etiky, ktorá sa snaží odpovedať na všeobecné otázky o tom, ako by sme sa mali správať, ako by sme mali konať. Inými slovami, snaží sa zistiť, všeobecné pravidlá alebo zásady morálneho správania.

V rámci preskriptívnej etiky (normatívnej etiky) rozlišujeme:

  • teóriu noriem (zaoberajúcou sa správnym konaním, správaním),
  • teóriu hodnôt (v ktorej rozhodujúcim je to, čo je stanovené za najvyššie dobro: v hedonizme - blaženosť, v eudaimonizme - šťastie, v utilitarizme - najvyššia priorita).

Švajčiarsky teológ a predstaviteľ sociálnej etiky Rich (1910-1992) za hlavné podoby normatívnej etiky považuje:

  1. kazuistickú etiku (z lat. casus, prípad), usilujúcu sa o stanovenie platnej normy pre jednotlivý, konkrétny prípad v korelácii s normou všeobecnou,
  2. situačnú etiku odvodzujúcu normatívne hľadisko z danej situácie, v ktorej sa človek nachádza, vyplývajúcu z aktu samotného rozhodnutia, z existencialistických určení pojmu "situácia" (napr. je súčasťou aplikovanej etiky),
  3. etiku zmýšľania posudzujúcu dobro a správnosť z hľadiska vnútornej motivácie zmýšľania, nikdy nie iba z hľadiska konania a správania,
  4. etiku zodpovednosti zohľadňujúcu pri skúmaní normatívneho dôsledky konania a rozhodovania. (Čipkár, 2004, s. 62).

Špecifickou sa tak stáva sociálna etika: (napr. oblasť práva, štátnej správy, politiky, hospodárstva, kultúry sociálnej starostlivosti). Sociálna etika sa zameriava na mravné normy a princípy spoločného života ľudí v inštitucionálnej oblasti i mimo nej. Je teda určitým spôsobom sociálne a kultúrne objektivizovaná a vynucovaná (sankcie verejnej mienky).

 Delíme ju na:

  • empirickú etiku (vo forme modifikácií hedonizmu, utilitarizmu, pragmatizmu)
  • etiku transcendentálnej diferencie (deontická, etika cností, etika hodnôt, existencialistická etika, diskurzívna etika)
  • analytickú etiku (intuicionizmus, pozitivizmus, emotivizmus, deskriptivizmus, preskriptivizmus).

Prípadne v rámci ďalšej typológie na: deskriptívnu etiku, preskriptívnu etiku a metaetiku.

Meta-etika

Meta-etika je oblasť etiky, ktorá sa snaží odpovedať na otázky týkajúce sa povahy morálky samotnej. Nepýta sa na to, ako si urobiť úsudok o tom, aké typy opatrení sú morálne a nemorálne, skôr kladie otázky, ako:

Morálka je závislá na tom, čo si myslíme, alebo je to nezávislé od nášho presvedčenia? Morálka závisí od toho, čo prikázal Boh?

Morálne úsudky (prisudzovať morálku alebo nemorálnosť na určitom akte, napr. Vražda je to nemorálne? Láska je morálne dobré? Pravda alebo lož? Alebo jednoducho prejavy emócií.

Ako môžeme ospravedlniť morálne nároky? Ako by sme ich mali podložiť?

Aplikovaná etika

Aplikovaná etika je oblasť etiky, ktorá žiada pomerne konkrétne otázky týkajúce sa morálky konkrétnych opatrení a politík (napr. právna, lekárska etika).

Právna etika: oblasť aplikovanej etiky, rieši etické otázky ľudí pracujúcich v rámci právnych profesií, najmä právnikov.

Lekárska etika: oblasť aplikovanej etiky, rieši etické otázky týkajúce sa medicíny a zdravotnej starostlivosti.

Špecifickosť aplikovanej etiky spočíva:

  1. v nižšom stupni všeobecnosti morálnych súdov a noriem, ktoré sa vzťahujú len na určitý typ prípadov, či iba na jediný prípad;
  2. v dominantnej role konkrétnej situácie, ktorá sa prejavuje aj v komplikovanosti menej zovšeobecnených, typicky mravných situácií a prípadov, v ktorých jednoznačný protiklad dobra a zla je skôr výnimkou, kde je nevyhnutné voliť to najlepšie z reálne možného (najmenšie zlo) a výsledkom bude skôr hodnotenie "správne", či "nesprávne" s bližším odôvodnením;
  3. v tom, že vzhľadom na neúplnosť poznania konkrétnej situácie vždy zostáva aj určité riziko, že naše hodnotenie bude neskôr považované za správne iba do určitej miery, alebo vôbec za nesprávne;
  4. v tom, že nevyhnutnosť rozboru konkrétnej situácie privádza aj k obsahovej a logickej analýze základných etických pojmov a princípov a následne aj k ich korekcii;
  5. v jej obsahovej a logickej spätosti s určitou filozoficko-etickou koncepciou (duchovno-kultúrnym étosom), v ktorej nachádza svoje všeobecné zdôvodnenie;
  6. v tom, že spätne dáva impulzy filozofickej etike pre jej riešenie nových javov na všeobecnejšej úrovni (praktická etika nie je len aplikovanou etikou, pretože sa stretáva aj s celkom novými mravnými problémami, ktoré nie je možné riešiť iba aplikáciou už známych morálnych hodnôt, pretože samotná aplikácia je rozporuplná (oplodnenie in vitro, pravdivosť reklamy, miera obchodného alebo štátneho tajomstva a pod.);
  7. v tom, že významným spôsobom zasahuje do života nielen jednotlivcov, ale aj sociálnych inštitúcií a organizácií, zahŕňa v sebe individuálnu i sociálnu etiku;
  8. v jej značnej normatívnosti (čo sa prejavuje v požiadavke tvorby kódexov etiky (ako orientačných pomôcok pri rozhodovaní) pre jednotlivé povolania a profesijné činnosti; (Čipkár, 2004, s. 62 – 63).

- komparatívna etika skúma:

  1. spôsoby konštrukcie morálneho zmyslu, zmyslu s morálnou intenciou (morálnym rozmerom) - za akých okolností sa vytvára morálny zmysel a čím sa odlišuje od bežnej skúsenosti (morálka sa chápe ako vyvážený konglomerát ľudských konštrukcií a praktického zvykového konania a správania);
  2. významy takého správania, ktoré je možné v jednotlivých kultúrach, spoločenstvách a spoločnostiach, či skupinách považovať za súčasť morálky;
  3. procesy interiorizácie a spôsoby identifikácie sa s týmto typom správania a kultúrnymi podmienkami, v ktorých ľudia konajú a ktoré spoluvytvárajú;
  4. spôsoby vzájomného prepojenia a ovplyvňovania, či separácie jednotlivých druhov morálneho správania, jeho súvislosti s rôznymi kultúrnymi aktivitami;
  5. problematiku ekvivalencie morálnych a kultúrnych fenoménov jednotlivých štruktúr a systémov.

- aplikovaná etika sa zaoberá:

  1. etickými aspektmi správania sa jednotlivcov alebo skupín v praktickom živote (etické dôvody, pravidlá, princípy, ideály a hodnoty sa používajú na hodnotenie ich správania sa a konania);
  2. etickou reflexiou prípadov praktického záujmu (je skôr situačnou etikou, zaoberajúcou sa aktuálnym prípadom, v ktorom sa mravný subjekt musí rozhodnúť a konať);
  3. profesijnými etikami (reflektujúcimi etické aspekty problémov, súvisiacimi s výkonom určitých povolaní - v oblasti medicíny, práva, podnikania, vedy, vzdelávania a pod.)

- praktická etika sa podľa (Čipkára, 2004, s. 64) venuje:

  1. právu (občanov, živočíchov, vlastnícke práva, sloboda tlače, ľudské práva, paternalizmus vo vzťahu k deťom a k invalidom, občianska neposlušnosť, rovnosť, kompenzácie, IQ rozdiely, mladá generácia, pornografia);
  2. život a smrť (potraty, trest smrti, eutanázia, kritérium hodnoty života, transplantácia orgánov, pitvy);
  3. reprodukcia, genetika, medecína (umelé oplodnenie, genetické inžinierstvo, eugenika, oplodnenie in vitro, reprodukčné techniky, oznámenie pravdy pacientovi, trh s krvou);
  4. sociálne otázky (pôvodné obyvateľstvo, AIDS a protiakcie, computerova etika, všeobecná diskriminácia, diskriminácia vo vzťahu muži-ženy, etika životného prostredia, informačná politika, sloboda vedeckého bádania, rodina a jej status, budúca generácia, politika v zdravotníctve, informačná politika, príjmy, spravodlivosť, zodpovednosť, médiá, nukleárne technológie, doprava, vzťah individuálneho a verejného, neutralita univerzít, právo a povinnosť k práci, nezamestnanosť);
  5. medzinárodné vzťahy (obchodná etika, etika v armáde, etika v politike, rasizmus a antirasizmus, reparácia, azyl, tretí svet, etika vojny); životný štýl (priateľstvo, láska, zmysel života, mravnosť z donútenia, profesijná zodpovednosť, sex, samovražda, dobrovoľné akcie a pod.).