Jeľcinovo Rusko (1992-1999)

Ruská federácia sa hneď zo začiatku svojej samostatnej existencie mu-sela vyrovnať s neutešeným sovietskym dedičstvom – ekonomickými problémami a nacionalistickými, separatistickými hnutiami vo viace-rých republikách. Prechod k trhu mala naštartovať „šoková ekonomic-ká terapia“, vytvorená mladými liberálnymi reformátormi v prezident-skom okolí na čele s Jegorom T. Gajdarom. 1.1.1992 bola zavedená absolútne voľná tvorba cien, povolený slobodný trh, boli zastavené všetky štátne dotácie podnikom a družstvám (mali si na seba zarobiť sami), bola naštartovaná privatizácia štátneho majetku pomocou „ku-pónov“ («ва́учерная приватиза́ция»). Nedostatočne pripravené eko-nomické rozhodnutia spôsobili radikálny nárast cien (150 násobné zvý-šenie zo dňa na deň, k r. 1996 ceny vzrástli o 10000%), infláciu, deval-váciu rubľa a bezcennosť všetkých úspor. Privatizácia rovnako skončila neúspechom, väčšinu štátneho majetku získala bývalá nomenklatúra: stranícky a komsomolskí funkcionári (previedli na seba stranícky majetok), riaditelia štátnych podnikov, ktorí odkúpili privatizačné kupóny svojich zamestnancov, ako aj ďalší budúci oligarchovia, so stykmi na vysokých miestach (štát dával priemyselné podniky do zástavy za pôžičky, ktoré potom zámerne nesplácal). Pre obdobie 90. rokov boli charakteristické trhoviská na každom voľnom mieste, vyplácanie zamestnancov vlastnou produkciou, výmenný obchod, žobranie a rapídny nárast kriminality.

Na jeseň r. 1993 vypukla v Rusku ústavná kríza, keď spory medzi Zjazdom ľudových poslancov (t.j. parlamentom) a prezidentom ohľadom charakteru novej ústavy a realizácie ekonomickej politiky, prerástli po neústavných krokoch oboch strán do ozbrojeného konfliktu prívržencov parlamentu s vládnou mocou. Po získaní podpory silových zložiek nechal Jeľcin 4.10.1993 vtedajšie sídlo ruského parlamentu (Biely dom) rozstrieľať, vyhlásil voľby do nového parlamentu (Štátnej Dumy) a referendum o novej ústave, v ktorej presadil silný prezidentský model (12.12.1993).

Slabosť centrálnej vlády využili viaceré subjekty federácie na posilnenie svojho postavenia (proces suverenizácie republík); Čečensko (Republika Ičkerija) sa pokúsilo o odtrhnutie od RF, čo malo za následok dve krvavé čečenské vojny (1994-1996, 1999-2007).

V zahraničnej politike RF nadväzuje na predchádzajúcu atlantickú politiku, t.j. tesnú spolupráca s USA, ratifikujú sa nové dohody o znížení počtu jadrových zbraní (1993), od r. 1994 RF participuje na rokovaniach G7, nadväzuje spoluprácu s NATO (1997). Zmena proatlantickej politiky nastáva po bombardovaní Juhoslávie jednotkami NATO a rozšírení NATO na východ (1998).